KŇAZSKÉ SPOLOČENSTVO - sv. Ján Pavol II.

 

KŇAZSKÉ SPOLOČENSTVO

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 4. augusta 1993

 

V predchádzajúcej katechéze sme uvažovali o dôležitosti predsavzatí alebo evanjeliových rád panenstva a chudoby v kňazskom živote a o miere a spôsoboch, ako ich uskutočňovať podľa duchovnej a asketickej kresťanskej tradície a podľa zákonov Cirkvi. Dobre je dnes pripomenúť, že Ježiš tým, čo ho chceli počas jeho mesiášskej služby nasledovať, neváhal povedať, že treba „zaprieť sám seba a vziať svoj kríž” (Mt 16, 24; Lk 9, 23), aby sa naozaj mohli stať jeho učeníkmi. Je to hlavné pravidlo dokonalosti, všeobecne platné pre kresťanský život, ako definitívne kritérium hrdinskosti, ktoré charakterizuje čnosť svätých. Platí predovšetkým pre kňazský život, v ktorom nadobúda prísnejšiu formu, zdôvodnenú osobitným povolaním a osobitnou charizmou Kristových služobníkov.

Prvý aspekt toho „zaprenia seba samého” sa prejavuje v zriekaniach spojených s úsilím o spoločenstvo, ktoré kňazi - k čomu sú povolaní - majú vytvárať medzi sebou a s biskupom (porov. LG, 28; Pastores dabo vobis, 74). Ustanovenie služobného kňazstva sa udialo v rámci komunity a kňazského spoločenstva. Ježiš zhromaždil ako prvú skupinu Dvanástich a pozval ich, aby vytvárali jednotu vo vzájomnej láske. Chcel, aby sa k tejto prvej „kňazskej” komunite pripojili spolupracovníci. Keď posielal sedemdesiatich dvoch učeníkov, ako aj dvanástich apoštolov, poslal ich po dvoch (porov. Lk 10, 1; Mk 6, 7), či už preto, aby si vzájomne pomáhali v živote a práci, alebo preto, aby si navykli spoločne pracovať a aby nik nekonal akoby sám, nezávisle od spoločenstva Cirkvi a spoločenstva apoštolov.

Potvrdzuje to aj úvaha o povolaní Kristom, ktoré je počiatkom kňazského života a služby každého. Každé kňazstvo v Cirkvi má počiatok v povolaní. Toto povolanie sa obracia na jednotlivú osobu, ale je spojené s povolaniami, ktoré sa obracajú na iných v kontexte toho istého obrazu evanjelizovania a posväcovania sveta. Ako apoštoli, aj biskupi a kňazi sú povolaní spolu, v mnohorakosti osobných povolaní, a povoláva ich ten, ktorý chce všetkých plne zapojiť do tajomstva vykúpenia. Toto spoločenstvo povolaní nesie so sebou bez pochyby to, že sa otvárajú jedni druhým a každý všetkým, aby žili a pracovali v spoločenstve.

Toto sa však nestáva bez zrieknutia sa individualizmu, ktorý je vždy živý a búri sa, bez uskutočňovania toho „zapri sám seba” (Mt 16, 24) víťazstvom lásky nad egoizmom. Myšlienka spoločného povolania premietnutá do spoločenstva musí povzbudiť všetkých každého k svornej práci, k uznaniu milosti Udelenej jednotlivo i spoločne biskupom a presbyterom: milosti poskytnutej každému nie pre osobné zásluhy a prednosti; ani nie len pre osobné posvätenie, ale vzhľadom na „budovanie Tela” (Ef4, 12. 16).

Kňazské spoločenstvo hlboko korení aj vo sviatosti posvätného rádu, v ktorom zaprenie seba sa stáva ešte vnútornejšou duchovnou účasťou na obete kríža. Sviatosť posvätného rádu obsahuje slobodnú  odpoveď každého na volanie, ktoré mu bolo osobne adresované. Odpoveď je rovnako osobná. Ale v posvätení, v suverénnej činnosti Krista pôsobiaceho vo vysviacke prostredníctvom Ducha Svätého, Kristus vytvára akoby novú osobnosť, prenášajúc ju do kňazského spoločenstva, poza oblasť individuálneho zamerania, zmýšľania, vedomia, záujmov toho, kto prijíma sviatosť. Je to psychologická skutočnosť odvodzujúca sa od poznania ontologického zväzku každého presbytera s ostatnými. Kňazstvo udelené každému sa má vykonávať v ontologickom, psychologickom a duchovnom priestore tohto spoločenstva. Tak bude naozaj kňazským spoločenstvom. Je to dar Ducha Svätého, ale aj ovocie veľkodušnej odpovede presbytera.

Zvlášť milosť posvätného rádu vytvára osobitné puto medzi biskupom a kňazmi, pretože od biskupa sa prijíma kňazská vysviacka, od neho sa šíri kňazstvo, on vovádza novovysvätených do kňazského spoločenstva, ktorého sám je členom. 

Kňazské spoločenstvo predpokladá a prináša so sebou spojenie všetkých, biskupov a presbyterov s osobou Krista. Keď chcel Ježiš, aby Dvanásti mali účasť na jeho mesiášskom poslaní, povolal ich a ustanovil, ako hovorí Markovo evanjelium, „aby boli s ním” (Mk 3, 14). Pri Poslednej Večeri sa obracia na nich ako na takých, ktorí s ním vytrvali v skúškach (porov. Lk 22, 28), odovzdáva ich Otcovi a prosí ho za ich jednotu; ak zostanú všetci spojení s Kristom, zostanú spojení medzi sebou (porov. Jn 15, 4-11). Povedomie tejto jednoty a spoločenstva s Kristom zostalo v apoštoloch živé počas kázania, ktoré ich viedlo z Jeruzalema do rôznych častí vtedy známeho sveta pod vplyvom a zjednocujúcou činnosťou Ducha Turíc. Toto povedomie vysvitá z ich listov, evanjelií a zo Skutkov.

Aj pri povolávaní nových presbyterov ku kňazstvu Ježiš Kristus žiada od nich obetu života pre jeho osobu s myšlienkou zjednotiť ich navzájom pomocou osobitného vzťahu spoločenstva s ním. Toto je pravý prameň hlbokého súhlasu mysle a srdca, ktorý spája presbyterov a biskupov v kňazskom spoločenstve.

Toto spoločenstvo sa živí spoluprácou na tom istom diele: duchovné budovanie spoločenstva spásy. Iste, každý presbyter má osobné pole činnosti, na ktorom môže použiť všetky svoje schopnosti a kvality, ale toto pole zapadá do rámca širšieho diela, ktorým každá miestna cirkev smeruje k rozvoju Kristovho kráľovstva. Dielo je v podstate komunitárne, a tak každý musí konať v spolupráci s ostatnými pracovníkmi toho istého kráľovstva.

Áno, vie sa, ako vôľa pracovať na tom istom diele môže udržať a podporiť spoločné úsilie každého. Vytvára pocit solidarity a pomáha prijať obete, ktoré si vyžaduje spolupráca pri rešpektovaní druhého a prijatím jeho odlišnosti. Je dôležité pozorovať až doteraz, že táto spolupráca sa sústreďuje okolo vzťahu medzi biskupom a presbytermi, ktorých podriadenie prvému je podstatné pre život kresťanského spoločenstva. Dielo pre Kristovo kráľovstvo sa môže konať a rozvíjať len podľa štruktúry, ktorú určil on sám.

Je mi teraz drahé zdôrazniť úlohu, ktorú má v tomto spoločenstve Eucharistia. Pri Poslednej večeri Ježiš chcel obnoviť - a to plnším spôsobom - jednotu skupiny apoštolov, ktorým ako prvým zveril kňazskú službu. Vzhľadom na ich debaty o prvom mieste, on umývaním nôh (porov. Jn 13, 2-15) dal príklad poníženej služby, ktorá rieši konflikty, vyvolané ambíciou, a učí svojich prvých kňazov hľadať skôr posledné miesto ako prvé. Počas Poslednej večere Ježiš stále opakuje príkaz o vzájomnej láske (porov. Jn 13, 34; 15, 12) a otvára prameň sily na jeho zachovávanie. Apoštoli sami naozaj by neboli schopní navzájom sa milovať, ako ich miloval ich Učiteľ. Ale eucharistickým prijímaním dostávajú schopnosť žiť v cirkevnom spoločenstve a v ňom v ich osobitnom kňazskom spoločenstve. Keď im Ježiš ponúkol so sviatosťou túto vyššiu schopnosť lásky, mohol sa obrátiť na Otca s odvážnou prosbou, aby sa uskutočňovala v jeho učeníkoch podobná jednota, aká vládne medzi Otcom a Synom (Jn 17, 21-23). Napokon Ježiš pri Večeri zveril všetkým naraz poslanie a moc sláviť Eucharistiu na jeho pamiatku; takto prehĺbil ešte viac puto, ktoré ich spájalo. Prijatie moci sláviť jedinú Eucharistiu nemohlo nebyť pre apoštolov - a pre ich nástupcov a spolupracovníkov - znakom a prameňom jednoty.

Je významné, že sa Ježiš v kňazskej modlitbe pri Poslednej večeri modlil nielen za posvätenie (svojich apoštolov) v pravde (porov. Jn 17, 17), ale za ich jednotu so zreteľom na to isté spoločenstvo božských osôb (porov. Jn, 17, 11). Hoci táto modlitba brala do ohľadu predovšetkým apoštolov, ktorých chcel Ježiš osobitne zjednotiť okolo seba, rozprestiera sa aj na biskupov a kňazov a ďalej na veriacich všetkých čias. Ježiš prosí, aby kňazské spoločenstvo odrážalo a malo účasť na trojičnom spoločenstve ako na vznešenom ideále. Avšak okolnosti, v ktorých Ježiš vzniesol svoju modlitbu, nám dávajú chápať, že tento ideál, aby sa mohol realizovať, žiada obete. Ježiš prosí o jednotu svojich apoštolov a svojich nasledovateľov vo chvíli, keď obetuje svoj život Otcovi. A za cenu svojej obety vytvára kňazské spoločenstvo v svojej Cirkvi. Preto sa presbyteri nemôžu báť obetí, ktoré kňazské spoločenstvo od nich žiada. Poučení Kristovým slovom objavujú v takýchto zriekaniach konkrétnu duchovnú a ekleziálnu účasť na vykupiteľskej obete božského Učiteľa.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník IV, č. 1/1994

 

Katechezy: 
Súvisiace: