MÁRIA V ŽIVOTE PRESBYTEROV

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 30. júna 1993

V živote svätých presbyterov sa vždy dokumentuje, aký veľký podiel v ich kňazskom živote patrí Márii. Napísaným životopisom zodpovedá skúsenosť prežívaných životov toľkých drahých a ctihodných presbyterov, ktorých Pán postavil ako pravých služobníkov Božej milosti uprostred ľudu zvereného ich pastoračnej starostlivosti alebo ako kazateľov, kaplánov, spovedníkov, profesorov, spisovateľov. Duchovní vodcovia a učitelia zdôrazňujú význam úcty k Madone v živote kňaza ako účinnú oporu na ceste posväcovania, stálu posilu v osobných skúškach, mocnú silu v apoštoláte.

Tieto hlasy kresťanskej tradície odovzdala kňazom dneška aj Synoda biskupov roku 1971, keď odporúčala: „Presbyter s mysľou obrátenou na nebeské veci a účastný na spoločenstve svätých veľmi často hľadí na Máriu, Božiu Matku, ktorá je dokonalou vierou spojená s Božím Slovom, a každý deň ju vzýva, aby obsiahol milosť pripodobniť sa jej Synovi” (porov. Ench. Vat. 4, 1202). Najhlbší dôvod úcty presbytera k najsvätejšej Panne sa zakladá na podstatnom vzťahu, ktorý je v Božom pláne ustanovený medzi Ježišovou Matkou a kňazstvom služobníkov Syna. Tento významný aspekt kňazskej spirituality chceme prehĺbiť a vyvodiť z neho praktické dôsledky.

Vzťah Márie ku kňazstvu vyplýva predovšetkým zo skutočnosti jej materstva. Tým, že sa Mária stala - keď súhlasila s posolstvom anjela - Matkou Krista, stala sa aj Matkou najvyššieho Kňaza. Je to skutočnosť: tým, že večný Syn Boží vtelením vzal na seba ľudskú prirodzenosť, uskutočnil nevyhnutnú podmienku, aby sa stal prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania jediným kňazom ľudstva (porov. Hebr. 5, 1). Vo chvíli vtelenia môžeme obdivovať dokonalý vzťah medzi Máriou a jej Synom. Vskutku, List Hebrejom nám zjavuje, že keď Ježiš „prichádzal na svet”, chápal kňazské zameranie v spojení so svojou osobnou obetou, keď hovorí Bohu: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam..., aby som plnil tvoju vôľu, Bože.” (Hebr. 10, 5-7). Evanjelium nám oznamuje, že v tej istej chvíli Panna Mária vyjadruje tú istú ochotu; keď hovorí: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova” (Lk 1, 38). Tento dokonalý vzťah nám dokazuje, že medzi materstvom Márie a kňazstvom Krista je ustanovený hlboký vnútorný vzťah. Z tohoto faktu vyplýva osobitný zväzok služobného kňazstva s najsvätejšou Máriou.

Ako vieme, najsvätejšia Panna rozvíjala úlohu matky nielen fyzickým zrodením Ježiša, ale aj morálnou formáciou. Mocou materstva musela vychovávať chlapca Ježiša spôsobom zodpovedajúcim jeho kňazskému poslaniu, ktorého význam pochopila pri zvestovaní Vtelenia.

V Máriinom súhlase teda možno poznať, že prilipla k podstatnej pravde Kristovho kňazstva a prijala spoluprácu na jeho uskutočnení vo svete. Kladie sa tým základ úlohy, na ktorú bola Mária povolaná: formovať aj Kristových služobníkov, účastníkov jeho kňazstva. Naznačil som vám to v postsynodálnej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis: každý aspekt kňazskej transformácie sa môže pripisovať Márii (č. 82).

Okrem toho vieme, že Kristovo tajomstvo, ktoré čoraz jasnejšie odhaľoval, prežívala Madona v plnosti vďaka osobnej úvahe nad udalosťami narodenia a detstva Syna (porov. Lk 2, 19; 2, 51). Usilovala sa rozumom i srdcom, aby vedome a účinne spolupracovala s Bohom na jeho pláne a prenikla do jeho cieľa. Kto by mohol lepšie ako ona osvietiť dnes služobníkov jej Syna a viesť ich k tomu, aby vnikli do "nevýslovného bohatstva” jeho tajomstva a aby konali v zhode s jeho kňazským poslaním. Mária sa jedinečným spôsobom pridružila ku Kristovej kňazskej obete, majúc účasť na jeho vôli zachrániť svet prostredníctvom kríža. Stala sa prvou a najdokonalejšou duchovnou účastníčkou na jeho obete Kňaza a Hostie. Ako taká môže obsiahnuť a rozdávať tým, čo majú účasť na služobnom pláne v kňazstve jej Syna, milosť čoraz lepšie zodpovedať požiadavkám duchovnej obeti, ktorú kňazstvo nesie so sebou; osobitne milosť viery, nádeje a vytrvalosti v skúškach, ktoré sú overenými podnetmi na ozaj veľkodušnú účasť na vykupiteľskej obete.

Na Kalvárii Ježiš zveril Márii nové materstvo, keď povedal: "Žena, hľa, tvoj syn!” (Jn 19, 26). Nemôžeme nevedieť, že toto materstvo v tejto chvíli bolo vyhlásené vzhľadom na "Kňaza”, na milovaného učeníka. Skutočne, podľa synoptických evanjelií aj Ján dostal pri vigíliovej Večeri od Učiteľa moc obnovovať obetu kríža na jeho pamiatku; patril s ostatnými apoštolmi ku skupine prvých "Kňazov”; on odteraz zastupoval pri Márii jediného a zvrchovaného Kňaza, ktorý opustil svet. Isto Ježišovým úmyslom v tejto chvíli bolo stanoviť všeobecné materstvo Márie v živote milosti pre každého učeníka odteraz a po všetky veky. No nemôžeme nevedieť ani to, že toto materstvo berie na seba konkrétnu a bezprostrednú silu vo vzťahu k apoštolovi "Kňazovi”. A môžeme si predstaviť, že Ježišov pohľad sa neupieral iba na Jána, ale aj na dlhý rad jeho "Kňazov” cez všetky veky až do konca sveta. A že každého jedného osobitne, tak ako milovaného učeníka, zveril materstvu Márie.

Ježiš povedal Jánovi aj toto: "Hľa, tvoja matka.” (In 19, 27). Tak poveril milovaného apoštola, aby sa staral o Máriu a zaobchádzal s ňou ako s vlastnou matkou, aby ju miloval, ctil, chránil po všetky roky života, ktoré jej ostávajú na zemi, ale vo svetle toho, čo bolo pre ňu písané v nebi, kam bude vzatá a kde bude oslávená. Tieto slová sú počiatkom mariánskeho kultu: Je významné, že sa obracajú na "kňaza”. Nemôžeme azda z toho odvodzovať, že "kňaz” je poverený napomáhať a rozvíjať tento kult? Že hlavne on je zaň zodpovedný?

Ján vo svojom evanjeliu chce nám zdôrazniť, že "od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe” (In 19, 27). On teda bezprostredne odpovedal na výzvu Krista a vzal Máriu k sebe s úctou primeranou okolnostiam. Chcel by som povedať, že aj z tohto hľadiska sa ukázal ako "pravý ; naozaj verný Ježišov učeník.

Vziať Máriu do vlastného domu znamená pre každého kňaza dať jej miesto vo svojom živote, zostávať s ňou v trvalom spojení v myšlienkach. citoch, horlivosti pre Božie kráľovstvo a pre jej samotný kult  (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, 2673-2679).

Čo si prosiť od Márie ako od "Matky kňaza”? Dnes, azda viac ako inokedy musí kňaz osobitným spôsobom prosiť Máriu o milosť, aby vedel prijať Boží dar s vďačnou láskou a s takým ocenením, ako to urobila ona v Magnifikat; prosiť o milosť, aby veľkodušne vedel darovať sám seba a nasledovať jej príklad "...Matky veľkodušnosti”; prosiť milosť, aby zachoval čistotu a vernosť záväzkom celibátu podľa jej príkladu "Panny vernej”; prosiť o milosť vrúcnej a milosrdnej lásky vo svetle jej svedectva "Matky milosrdenstva”.

Presbyter musí mať vždy na mysli, že v ťažkostiach, s ktorými sa stretá, môže počítať s pomocou Márie. Jej dôveruje a jej zveruje sám ba i svoju pastoračnú službu a prosí ju, aby jeho služba prinášala hojný úžitok. A napokon hľadí na ňu ako na dokonalý vzor pre svoj život a službu, pretože ona je tá, ktorá - ako hovorí Koncil - "sa pod vedením Ducha Svätého úplne zasvätila tajomstvu ľudského vykúpenia... Ona je Matka najvyššieho a večného Kňaza, Kráľovná apoštolov, Ochrana presbyterov v ich službe; nech si ju teda ctia a milujú, ukazujúc jej synovsky oddanú nábožnú úctu” (PO, 18).

Povzbudzujem svojich spolubratov v kňazstve, aby čoraz väčšmi živili túto "pravú úctu k Márii” a z nej vyvodili praktické dôsledky pre svoj život a službu. Povzbudzujem všetkých veriacich, aby sa zjednotili s nami, kňazmi, a zverili sa Madone a aby ju prosili o milosti pre seba i pre celú Cirkev.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 4/1993