PRESBYTER JE MUŽOM MODLITBY

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 3. júna 1993

Dnes sa vrátime k niektorým pojmom naznačeným už v predchádzajúcej katechéze, aby sme ešte väčšmi zdôraznili požiadavky a  myšlienky skutočnosti muža zasväteného Bohu, ktorého sme vykreslili. Jedným slovom, presbyter zasvätený na obraz Krista musí byť mužom modlitby ako sám Kristus. V tejto súhrnnej definícii je obsiahnutý celý duchovný život, ktorý dáva presbyterovi pravú kresťanskú identitu, kvalifikuje ho ako kňaza a je oživujúcim princípom apoštolátu.

Evanjelium nám predstavuje Ježiša, ako sa vo všetkých dôležitých chvíľach svojho poslania modlí. Svoj verejný život, ktorý sa otvára krstom, začína modlitbou (porov. Lk 3, 21). Aj v obdobiach intenzívneho kázania zástupom si ponecháva dlhé zastavenia v modlitbe (Mk 1, 35; Lk 5, 16). Pred voľbou Dvanástich  strávi noc na modlitbe 6, 12). Modlí sa predtým, než požiada apoštolov o vyznanie viery (Lk 9, 18). Modlí sa po zázraku rozmnoženia chleba, sám, na vrchu (Mt 14, 23; Mk 6, 46). Modlí sa predtým, než naučí svojich učeníkov modliť sa (Lk 11, 1). Modlí sa pred výnimočným zjavením Premenenia, keď vystúpil na vrch práve preto, aby sa modlil (Lk 9, 28). Modlí sa predtým, než má urobiť nejaký zázrak (Jn 11, 41-42). Modlí sa pri Poslednej večeri, keď zveruje Otcovi budúcnosť seba samého i Cirkvi (Jn 17). V Getsemanskej záhrade vysiela k Otcovi ubolenú modlitbu svojej utrápenej a zhrozenej duše (Mk 14, 35-39 a paral. miesta) a na kríži sa naňho obracia s poslednými prosbami naplnenými úzkosťou (Mt 27, 46), ale bezvýhradným odovzdaním sa (Lk 23, 46). Možno povedať, že celé poslanie Krista je preniknuté modlitbou, počnúc začiatkom jeho mesiášskej služby až po najvyšší kňazský úkon: obetu kríža, ktorú priniesol modliac sa.

Povolaní k účasti na poslaní a obete Krista nachádzajú pri porovnaní so svojím vzorom pohnútku dať modlitbe miesto, ktoré jej patrí v ich živote, ako základu, koreňu, záruke svätosti v činnosti. Ba od Ježiša sa učíme, že plodné vykonávanie kňazstva nie je možné bez modlitby, ktorá chráni presbytera pred nebezpečenstvom, že by zanedbal svoj vnútorný život uprednostňovaním vonkajšej činnosti, ako aj pred pokušením, že by sa do nej vrhol a celkom sa v nej stratil. Aj Synoda biskupov roku 1971 potvrdila, že „norma kňazského života” je v zasvätení sa Kristovi, prameňu zasvätenia svojich apošto- lov, a aplikuje normu na modlitbu týmito slovami: „Podľa príkladu Krista, ktorý sa ustavične modlil, a z podnetu Ducha Svätého, v ktorom voláme „Abba, Otče”, musia sa presbyteri oddať kontemplácii Božieho slova a každý deň si z neho brať príležitosť na posúdenie udalosti života vo svetle evanjelia; takže tým, že sa stávajú vernými a pozornými poslucháčmi Slova, sú aj vierohodnými služobníkmi slova. Nech sú vytrvalí v osobnej modlitbe, v liturgii hodín, v dosť častom využívaní sviatosti pokánia, a predovšetkým v úcte k eucharistickému tajomstvu” (porov. Ench. Vat., 4, 1201).

Druhý vatikánsky koncil nezabudol pripomenúť presbyterom potrebu byť habituálne spojený s Kristom a na dosiahnutie tohto cieľa odporúčal vytrvalosť v modlitbe: „Mnohorakým spôsobom, najmä osvedčenou rozjímavou modlitbou a inými druhmi modlitby, ktoré si slobodne volia, presbyteri hľadajú a vrúcne si prosia od Boha pravého ducha poklony, ktorým sa spájajú s Kristom, prostredníkom Novej zmluvy” (PO, 18). Ako vidieť spomedzi možných foriem modlitby Koncil upozorňuje na rozjímavú modlitbu ako na modlitbu oslobodenú od prísnych formúl, ktorá nevyžaduje vyslovovanie slov a odpovedá na vedenie Ducha Svätého pri rozjímaní Božích tajomstiev.

Synoda biskupov roku 1971 osobitne trvá na „kontemplácii Božieho slova” (porov. Ench. Vat., 4. 1201). Slovo „kontemplácia" netreba chápať ako námahu duchovného záväzku, ktorý obsahuje. Možno povedať, že nezávisle od foriem a spôsobov života, medzi ktorými „kontemplatívny život” zostáva vždy najžiarivejším drahokamom Kristovej Nevesty Cirkvi, pre všetkých platí pozvanie počúvať Božie slovo a meditovať o ňom kontemplatívnym duchom, čím sa živí rozum i srdce. Vďaka tomu sa v kňazovi formuje zmýšľanie, utvára sa uhol pohľadu na svet s múdrosťou, v perspektíve jeho najvyššieho zamerania: Boh a jeho plán spásy. Synoda hovorí: „Posudzovať udalosti vo svetle evanjelia” (porov. Ench. Vat., 4, 1201). V tom spočíva nadprirodzená múdrosť, predovšetkým ako dar Ducha Svätého, ktorý dáva schopnosť správne posudzovať vo svetle „posledných dôvodov”, „večných vecí”. Múdrosť sa takto stáva hlavným koeficientom stotožňovania sa s Kristom v zmýšľaní, v úsudku, v hodnotení každej, či malej alebo veľkej veci, aby tak kňaz - ako každý kresťan, ba ešte väčšmi - odrážal svetlo, prilipnutie k Otcovi, pracovný vzlet, rytmus modlitby a činnosti a takpovediac duchovné dýchanie Krista. Túto métu možno dosiahnuť vtedy, ak sa dáme viest Duchom Svätým pri rozjímaní o evanjeliu, ktoré napomáha prehĺbiť spojenie s Kristom, pomáha čoraz hlbšie vnikať do zmýšľania Učiteľa a posilňuje s ním dotyk osoby s osobou. Ak je kňaz neúnavný, ľahšie zostane v stave vedomej radosti, ktorá sa rodí z vnímania vnútorného osobného uskutočňovania Božieho slova, ktorým má učiť iných. Naozaj, ako hovorí Koncil, ak sa budú presbyteri starať," ako vhodnejšie podávať iným, o čom oni sami rozjímali, prenikavejšie porozumejú „nevyspytateľné bohatstvo Kristovo" (Ef 3, 8) a „mnohotvárnu múdrosť Božiu” (tamže, 10) (PO, 13). Prosme Pána, aby nám dal veľký počet kňazov, ktorí by v živote modlitby objavili, prijali, okúsili Božiu múdrosť a ako apoštol Pavol (porov. tamže) cítili nadprirodzený sklon ohlasovať ju a rozdávať ako pravý dôvod svojho apoštolátu (porov. Pastores dabo vobis, 47)

Keď hovorí Koncil o modlitbe presbyterov, pripomína a odporúča aj liturgiu hodín, ktorá spája osobnú modlitbu kňaza s modlitbou Cirkvi. „Pri modlitbe posvätného ofícia," hovorí Koncil, „presbyteri poskytujú hlas Cirkvi, ktorá zotrváva v modlitbe v mene ľudského pokolenia spolu s Kristom, ktorý "žije stále, aby sa za nás prihovárai” (porov. Hebr 7, 25) (PO, 13).

Presbyter je v sile poslania zastupovať a prihovárať sa, ktoré mu je zverené, formálne zaviazaný (porov. CIC, kán. 1174, 1) na túto formu „úradnej“ modlitby, konanej z poverenia Cirkvi a v mene nielen veriacich, ale všetkých ľudí a - možno povedať - všetkých realít vesmíru. Ako účastník na Kristovom kňazstve prosí za potreby Cirkvi, sveta, každej ľudskej bytosti, pričom vie, že je interpretom a nositeľom hlasu celého vesmíru, ktorý ospevuje Božiu slávu, a prosí za spásu sveta.

Je osožné pripomenúť, že pre lepšie zabezpečenie života modlitby a jej upevnenia a obnovenia tým, že sa ide k jej prameňom, Koncil vyzýva kňazov, aby okrem času dennej modlitby dlhší čas zasvätili dôvernému stretnutiu s Kristom: „Nech sa radi uchýlia na duchovné cvičenie” (PO, 18). Okrem toho im odporúča, „aby si vysoko vážili duchovné vedenie” (PO, 18). Bude im ako ruka priateľa alebo otca, ktorý im pomôže na ceste. Vlastná skúsenosť, akým dobrodením je takéto vedenie, ich lepšie pripraví na to, aby sami vedeli poskytnúť a rovnakú pomoc tým, čo sú im zverení. To bude veľkou pomocou pre mnohých ľudí, najmä pre mladých, a bude určujúcim činiteľom pri riešení problému povolaní, ako potvrdzuje skúsenosť toľkých generácií kňazov a rehoľníkov.

V minulej katechéze sme už naznačili dôležitosť sviatosti pokánia. Koncil odporúča presbyterovi jej „dosť časté využívanie”. Je samozrejmé, že ten, čo vykonáva službu zmierenia kresťanov s Pánom prostredníctvom sviatosti odpustenia, sám sa musí utiekať k tejto sviatosti. On ako prvý uzná, že je hriešnikom a že verí v Božie odpustenie, ktoré sa vyjadruje vo sviatostnom rozhrešení. Vedomie, že sám je hriešnikom, mu pomôže lepšie pochopiť hriešnikov pri vysluhovaní sviatosti odpustenia. Nehovorí vari List Hebrejom o kňazovi vzatom spomedzi ľudí, že má „súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti” (Hebr 5, 2)? Okrem toho ak sa presbyter sám utieka k sviatosti pokánia, vzrastá v ňom ochota vysluhovať túto sviatosť aj veriacim, ktorí ho o to požiadajú.

Aj toto je veľká naliehavosť v pastorácii našej doby. Modlitba presbyterov však dosahuje vrchol v eucharistickom slávení, „v ich najdôležitejšej službe” (PO, 13). Je to pre kňaza taký dôležitý bod v jeho živote modlitby, že mu chcem venovať budúcu katechézu.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 4/1993