PRESBYTER - BOŽÍ ČLOVEK

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 26. mája 1993

Celá kresťanská tradícia odvodená zo Svätého písma hovorí o kňazovi ako o „Božom človekovi", človekovi zasvätenom Bohu. Homo Dei: to je definícia platná pre každého kresťana, ale s ktorou sa svätý Pavol obracia osobitne na biskupa Timoteja, svojho žiaka, odporúčajúc mu používanie Svätého písma (porov. 2 Tim 3, 16). Táto definícia sa hodí na presbytera ako aj na biskupa, a to pre ich osobitné zasvätenie sa Bohu. Vskutku, už v krste máme prvé a základné zasvätenie, keď sa oslobodzujeme od zla a vstupujeme do stavu osobitnej ontologickej a psychologickej príslušnosti k Bohu (porov. Sv. Tomáš, Summa Theol., 11-11, q. 81, a. 8). Kňazská vysviacka potvrdzuje a prehlbuje tento stav zasvätenia, ako to pripomenula aj Synoda biskupov roku 1971, odvolávajúc sa na účasť presbytera na Kristovom kňazstve skrze pomazanie Ducha Svätého (porov. Ench. Vat. 4, 1200-1201).

Synoda tu zdôrazňuje učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré pripomína presbyterom ich povinnosť usilovať sa o dokonalosť v sile krstného „zasvätenia” a dodáva: „Kňazi sú osobitným spôsobom povinní usilovať sa o takúto dokonalosť, veď prijatím sviatosti kňazstva sa zasvätili Bohu novým spôsobom a stali sa živými nástrojmi Krista, večného kňaza, aby mohli v čase pokračovať v jeho obdivuhodnom diele, ktoré nadprirodzenou účinnosťou obnovilo celé ľudské spoločenstvo” (PO, 12). Takto to odporúčal Pius XI. v encyklike Ad catholici sacerdotii z 20. decembra 1935 (porov. AAS, 28, 1936, s. 10).         

Podľa viery Cirkvi sa teda kňazskou vysviackou neudeľuje iba nové poslanie v Cirkvi, služba, ale nové „zasvätenie" osoby, viazané na charakter vtlačený sviatosťou rádu, ako duchovný a nezmazateľný  znak osobitnej príslušnosti Kristovi v bytí a v dôsledku toho i v konaní. V presbyterovi sa teda požiadavka dokonalosti zrovnáva s účasťou na Kristovom kňazstve, ktorý je pôvodcom vykúpenia; služobník sa nemôže oslobodiť od toho, aby nereprodukoval v sebe city, dôverné tendencie a úmysly, ducha obete Otcovi a služby bratom, čo je vlastné „prvotnému Činiteľovi".

Z toho sa vyvodzuje, že v presbyterovi je istý druh panstva milosti, ktorá mu dáva radosť zo spojenia s Kristom a zároveň z toho, že je oddaný pastoračnej službe bratom. Ako hovorí Koncil: keďže kňaz „zastupuje istým spôsobom osobu samého Krista, dostáva zvláštnu milosť slúžiť zvereným ľuďom a všetkému Božiemu ľudu, ľahšie nasledovať dokonalosť toho, ktorého zastupuje, a ľudskú slabosť podoprieť svätosťou toho, ktorý sa stal naším "svätým, nevinným, nepoškvrneným„ veľkňazom, „oddeleným od hriešnikov”, ako hovorí List Hebrejom (7, 26)„ (PO, 12; porov. Pastores dabo vobis 20). V takomto postavení presbyter je povinný osobitne napodobňovať Krista Kňaza, čo je plodom osobitnej milosti posvätného rádu: milosť zjednotenia sa s Kristom Kňazom a Obetou a v sile tohto samého zjednotenia milosť dobrej pastoračnej služby bratom.

Bude užitočné, ak sa tu zmienime o príklade svätého Pavla. Žil ako úplne zasvätený apoštol, on, ktorého sa "Kristus Ježiš zmocnil„ a pre ktorého nechal stratiť všetko, aby žil v spojení s ním (porov. Flp 3, 7- 12). Cítil sa taký naplnený Kristovým životom, že mohol so všetkou úprimnosťou povedať: "Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus„ (Gal. 2, 20). A ešte keď sa zmienil o mimoriadnych milostiach, ktoré dostal ako "človek v Kristovi„ (2 Kor 12, 2), dodal, že trpí pre osteň, ktorý mu bol daný do tela, že bola to skúška, od ktorej nedostal oslobodenie. Aj keď o to prosil Pána trikrát, počul od neho odpoveď: “Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti” (2Kor 12,9)

Vo svetle tohto príkladu presbyter môže lepšie chápať, že sa musí usilovať žiť plne vo vlastnom zasvätení, zostať spojený s Kristom a nechať sa preniknúť jeho Duchom napriek skúsenosti vlastných ľudských obmedzení. Tieto mu nebudú brániť plniť službu, lebo mu preukáže dobrodenie "milosť, ktorá mu stačí”. A preto musí presbyter skladať svoju dôveru v túto milosť, musí sa k nej utiekať a vedieť, že takto môže smerovať k dokonalosti s nádejou, že bude vo svätosti stále viac napredovať.

Účasť na Kristovom kňazstve nemôže nevzbudzovať v presbyterovi aj ducha obety, istý druh pondus Crucis, bremena kríža, ktoré sa prejavuje najmä v umŕtvovaní. Ako hovorí Koncil: "Kristus, ktorého Otec posvätil alebo skôr zasvätil a poslal na svet (porov. Jn 10, 36) obetoval sa za nás, aby nás vykúpil zo všetkých neprávostí” (Tít 2,14 )... Aj presbyteri zasvätení pomazaním Ducha Svätého a poslaní

Kristom umŕtvujú v sebe skutky tela a úplne sa venujú službe ľuďom, a tak sa rozvíjajú na dokonalého človeka vo svätosti, ktorou obdaroval Kristus” (PO, 12).

Je to asketický aspekt cesty dokonalosti, ktorá v presbyterovi nemôže byť bez zriekaní a bez boja proti všetkým túžbam a želaniam, ktoré by ho viedli k tomu, aby hľadal dobrá tohto sveta, a tak by riskoval svoj vnútorný pokrok. Je to „duchovný boj”, o ktorom hovoria učitelia askézy a ktorý sa ukladá každému nasledovníkovi Krista, no najmä služobníkovi diela Kríža, povolanému k tomu, aby v sebe odzrkadľoval obraz toho, ktorý je Sacerdos et Hostia.

Je samozrejmé, že si to bude vždy vyžadovať, aby sme boli stále otvorení tej milosti a na ňu odpovedali, ktorá pochádza od toho, ktorý pôsobí, „že aj chceme aj konáme” (Flp 2, 13), ale ktorá si vyžaduje aj používanie prostriedkov umŕtvovania a sebadisciplíny, bez ktorých by človek bol ako nepreniknuteľná pôda. Asketická tradícia kňazom vždy ukazovala - a určitým spôsobom predpisovala - ako prostriedky posväcovania najmä: dôstojné slávenie omše, presné recitovanie posvätného ofícia (nie ako „námahu”, ako radí svätý Alfonz M. Liguori), návšteva Najsvätejšej sviatosti, denná modlitba posvätného ruženca, meditácia a pravidelná sviatostná spoveď. Tieto prostriedky sú stále platné a nevyhnutné. Osobitný dôraz sa kladie na sviatosť pokánia; jej metodická skúsenosť uľahčuje presbyterovi vytvoriť si o sebe realistický obraz a v dôsledku toho vedomie, že aj on je krehkým a úbohým človekom, hriešnikom medzi hriešnikmi, ktorý potrebuje odpustenie. Tak získa „pravdu o sebe samom” a je vedený k tomu, aby sa s dôverou utiekal k Božiemu milosrdenstvu (porov. Reconciliatio et Paenitentia, 31; Pastores dabo vobis, 26).

Okrem toho je potrebné neustále pripomínať, ako hovorí Koncil, „presbyteri dosiahnu svätosť svojím spôsobom, svedomitým a neúnavným vykonávaním svojich povinností v duchu Kristovom. (PO, 13). Tak ohlasovanie Božieho slova ich povzbudzuje k tomu, aby to, čo hlásajú, uskutočňovali v sebe. Slávenie sviatostí ich posilňuje vo viere a v jednote s Kristom. Celá pastoračná služba rozvíja  v nich lásku: „Láska dobrého Pastiera podnecuje presbyterov, aby ako správcovia a pastieri Božieho ľudu dali aj život za svoje ovce a boli hotoví priniesť i tú najväčšiu obetu” (PO, 13). Ich ideálom bude dosahovať v Kristovi jednotu života, utvárajúc syntézu modlitby a služby, kontemplácie a konania, vďaka neustálemu hľadaniu Otcovej vôle a darovaniu seba za stádo” (porov. PO, 14).

Z druhej strany je pre kňaza prameňom odvahy a radosti poznanie, že svojím osobným úsilím o posvätenie prispieva účinnosti svojej služby. Vskutku je pravdou, ako hovorí Koncil, že "hoci milosť Božia môže uskutočňovať dielo spásy aj prostredníctvom nehodných služobníkov, Boh spravidla radšej zjavuje svoje obdivuhodné činy cez tých, ktorí sú pozornejší na podnety a vedenie Ducha Svätého, ktorí pre svoje dôverné spojenie s Kristom a svätosť života môžu povedať s Apoštolom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus” (Gal 2 20) (PO, 12).

Keď presbyter spoznáva, že je povolaný, aby slúžil ako nástroj Kristov, pociťuje potrebu žiť v dôvernom spojení s Kristom, aby bol účinným nástrojom "hlavného Činiteľa”. Preto sa usiluje odzrkadľovať v sebe samom "zasvätený život” (city a čnosti) jediného a večného Kňaza, ktorý mu dáva podiel nielen na svojej moci, ale aj na svojej obete pre realizáciu Božieho plánu. Sacerdos et Hostia.

Chcem zakončiť s odporúčaním Koncilu: "Aby mohol tento svätý cirkevný snem dosiahnuť svoje pastoračné ciele vnútornej obnovy Cirkvi, šírenia evanjelia po celom svete a dialógu s moderným svetom, naliehavo vyzýva všetkých kňazov, aby uplatňovali Cirkvou odporúčané primerané prostriedky, a tak sa usilovali o čoraz väčšiu svätosť, vďaka ktorej sa stanú tým vhodnejšími nástrojmi v službách božieho ľudu“ (PO,12) Toto je najväčší vklad, ktorým môžeme prispieť k budovaniu Cirkvi ako začiatku Božieho kráľovstva vo svete.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 4/1993