PRESBYTER - PASTIER SPOLOČENSTVA

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. mája 1993

V predchádzajúcich katechézach sme si vysvetlili úlohu presbyterov ako spolupracovníkov biskupov v oblasti magistéria (náuka) a sviatostnej služby (posväcovanie). Dnes si povieme o ich spolupráci v pastoračnej správe spoločenstva. Ona je pre presbyterov, ako aj pre biskupov, účasťou na treťom aspekte trojitej Kristovej úlohy (prorockej, kňazskej, kráľovskej), odraz najvyššieho kňazstva Krista, jediného Prostredníka medzi ľuďmi a Bohom, jediného Učiteľa, jediného Pastiera. Z cirkevného hľadiska pastoračná úloha spočíva hlavne v službe jednoty, čiže v zabezpečení jednoty všetkých v Kristovom tele, ktorým je Cirkev (porov. Pastores dabo vobis, 16).

Z tohto pohľadu hovorí Koncil, že presbyteri „majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera a v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcovi” (PO, 6). Toto je podstatný cieľ ich účinkovania ako pastierov a ich autority, ktorá im bola udelená, aby ju zodpovedne vykonávali na svojej úrovni: privádzať im zverené spoločenstvo k plnému rozvoju duchovného a cirkevného života. Túto právomoc musí presbyter-pastier vykonávať tak, že sa pripodobní vzoru Krista - dobrého Pastiera, ktorý ju nechcel uskutočňovať donucovaním zvonka, ale vytváraním spoločenstva pôsobením svojho Ducha v jeho vnútri. On sa snažil preniesť svoju ohnivú lásku na skupinu učeníkov a na všetkých, ktorí prijali jeho posolstvo, aby dal život „spoločenstvu lásky”, ktoré vo vhodnej chvíli aj viditeľne ustanovil ako Cirkev. Ako spolupracovníci biskupov, nástupcov apoštolov, aj presbyteri plnia svoje poslanie vo viditeľnom spoločenstve, oživujúc ho láskou, aby žilo z Kristovho Ducha.

Je to vnútorná požiadavka pastoračného poslania, ktorou sa oduševnenie riadi nie osobnými túžbami a názormi presbytera, ale náukou evanjelia podľa slov Koncilu: Presbyteri „nesmú zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chúťok, ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života“ (PO,6).

Presbyter zodpovedá za organické fungovanie spoločenstva, za úlohu, na ktorej plnenie mu dáva biskup potrebnú autoritu. Jemu prislúcha zabezpečiť harmonický rozvoj rozličných služieb, ktoré sú nevyhnutné pre dobro všetkých; nachádzať primeranú spoluprácu pre liturgiu, katechézu, duchovnú podporu manželov; napomáhať harmonický rozvoj a spoluprácu rozličných duchovných a apoštolských združení alebo „hnutí"; organizovať charitatívnu pomoc núdznym, chorým, prisťahovalcom. A zároveň musí zabezpečovať a podporovať jednotu spoločenstva s biskupom a pápežom.

Spoločenský rozsah pastoračnej starostlivosti však musí zahŕňať aj potreby jednotlivých veriacich. Ako čítame v koncilovom dokumente, „pripadá kňazom ako vychovávateľom vo viere starať sa osobne alebo prostredníctvom iných, aby sa jednotliví veriaci viedli v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil” (PO, 6). Potrebu pomáhať každému veriacemu, aby objavil svoje osobitné povolanie, zdôrazňuje Koncil ako vlastnú a charakteristickú úlohu pastiera, ktorá chce rešpektovať a podporovať osobnosť každého. Môžeme povedať, že sám Ježiš, dobrý Pastier, ktorý „volá svoje ovce po mene” hlasom, ktorý ony dobre poznajú (porov. Jn 10, 3-4), ustanovil svojím príkladom prvý kánon individuálnej pastorácie: poznávanie ľudí a priateľský vzťah k nim. Je na presbyterovi, aby pomáhal každému dobre využívať svoj dar, ako aj správne používať slobodu, ktorá sa odvodzuje z Kristovej spásy, ako odporúča svätý Pavol (porov. Gal 4, 3; 5, 1.13; porov. aj Jn 8, 36).

Všetko sa musí zamerať na praktizovanie „úprimnej a účinnej lásky”. To znamená, že „kresťania sa majú naučiť žiť nielen sami pre seba, ale podľa požiadaviek nového prikázania lásky nech si navzájom pomáhajú, každý podľa toho, aký dar milosti prijal, a tak nech všetci plnia po kresťansky svoje povinnosti v ľudskej spoločnosti” (PO, 6). Preto pri poslaní presbytera znova treba pripomenúť povinnosti lásky; poukázať na uplatňovanie lásky v spoločenskom živote; chrániť ovzdušie jednoty pri rešpektovaní rozdielností; podnecovať iniciatívy a diela charity, pre ktoré sa všetkým veriacim otvárajú veľké možnosti, najmä novým zápalom, vďaka ktorému sa charitatívna činnosť chápe ako dobrovoľná služba konaná vedome ako vhodné zamestnanie vo voľnom čase a v mnohých prípadoch ako životná voľba. Presbyter je aj osobne povolaný venovať sa dielam charity, a to neraz aj mimoriadnymi formami, ako sa to dialo v dejinách a ako sa to deje aj dnes. Tu musím zdôrazniť predovšetkým tú nenápadnú lásku, obyčajnú, skromnú, avšak ustavičnú a šľachetnú, ktorá sa neprejavuje v nápadných skutkoch, na aké nemajú všetci talent a povolanie, ale v každodennom konaní dobra, ktoré pomáha, podporuje a posilňuje, a to v takej miere, akej je ten-ktorý schopný. Je jasné, že hlavná, možno povedať prednostná pozornosť sa má zameriavať na „chudobných a slabších, s ktorými sám Pán prejavoval spolupatričnosť a ktorým hlásať evanjelium sa udáva za znak mesiášskej činnosti” (PO, 6); na „chorých a zomierajúcich”, ktorých presbyter musí nosiť v srdci aj tým, že „ich navštevuje a posilňuje v Pánovi” (PO, 6); na „mládež, ktorú treba sledovať s osobitnou starosťou”; ako aj na „manželov a rodičov” (PO, 6). Osobitne musí presbyter venovať svoj čas, energiu, schopnosti mladým ľuďom, ktorí sú nádejou spoločenstva, a napomáhať ich kresťanskú výchovu a dospievanie v súlade s evanjeliom.

Koncil odporúča presbyterom do starostlivosti aj katechumenov a neofitov, „ktorých treba postupne vychovávať k poznaniu a osvojeniu si kresťanského života” (PO, 6).

Napokon je potrebné upriamiť pozornosť na nevyhnutnosť prekonávať príliš obmedzený pohľad miestnej komunity, partikulárne správanie a - ako sa zvykne hovoriť - lokálpatriotizmus, namiesto ktorých treba pestovať ducha spoločenstva, ktorý sa vie otvoriť horizontom univerzálnej Cirkvi. Aj keď presbyter musí venovať čas a starostlivosť miestnemu, jemu zverenému spoločenstvu - ako je to osobitne v prípade farárov a ich priamych spolupracovníkov - jeho srdce musí zostať otvorené „žatvám na poli” cez všetky hranice, či už ako univerzálny rozmer ducha alebo ako osobná účasť na misionárskej úlohe Cirkvi, alebo ako úsilie podporovať spoluprácu vlastnej komunity s potrebnou duchovnou a materiálnou pomocou (porov. Redemptoris missio, 67; Pastores dabo vobis, 32).

„Silou sviatosti posvätného rádu” - potvrdzuje Katechizmus katolíckej Cirkvi - „kňazi majú účasť na dimenziách poslania, ktoré zveril Kristus apoštolom. Duchovný dar, ktorý prijali... pri vysviacke, ich nepripravuje na dajaké obmedzené a zúžené poslanie, ale na veľmi rozsiahle a všeobecné spasiteľné poslanie až po kraj sveta“ (PO,10), „súc v duchu hotoví ísť kamkoľvek hlásať evanjelium“ (Optatam totius, 20), (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1565).

V každom prípade sa treba celkom obrátiť k Eucharistii, v ktorej spočíva princíp pastoračného zápalu. Ako hovorí Koncil, „nebolo by vôbec možné budovať kresťanské spoločenstvo, keby nemalo svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tuná má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha pospolitosti (PO, 6). Eucharistia je prameňom jednoty a najdokonalejším výrazom jednoty všetkých údov kresťanského spoločenstva. Úlohou presbyterov je starať sa, aby bola účinne taká. Ziaľ, stáva sa, že eucharistické slávenia nie sú vždy výrazom jednoty. Každý sa na nich zúčastňuje izolovane, nevšímajúc si ostatných. Nech presbyteri s veľkou láskou pripomínajú všetkým náuku svätého Pavla: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe”, ktorý je „účasťou na Kristovom tele” (1 Kor 10, 16-17). Vedomie tohto spojenia v Kristovom tele bude podnecovať život v láske a účinnej solidarite.

Eucharistia je teda životným princípom Cirkvi ako spoločenstva Kristových údov; pastoračný zápal z nej čerpá inšpiráciu, silu a rozsah.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 4/1993