EUCHARISTICKÝ KULT - ZÁKLADNÉ POSLANIE PRESBYTEROV - sv. Ján Pavol II.

 

EUCHARISTICKÝ KULT - ZÁKLADNÉ POSLANIE PRESBYTEROV

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. mája 1993

 

Úplný rozsah poslania presbyterov vo vzťahu k Eucharistii pochopíme, ak si uvedomíme, že táto sviatosť je predovšetkým obnova obety kríža na oltári, ústredného momentu v diele vykúpenia. Kristus, Kňaz a Obeta ako taká, je tvorcom všeobecnej spásy v poslušnosti Otcovi. On je jediným Najvyšším kňazom novej a večnej zmluvy, ktorý uskutočňujúc našu spásu, vzdáva Otcovi dokonalú úctu, ktorej predobrazom sú dávne starozákonné slávenia. S obetou vlastnej krvi na kríži Kristus „raz navždy vošiel do Svätyne, a tak získal večné vykúpenie (Hebr 9, 12). Takto zrušil každú starú obetu, aby ustanovil novú s obetovaním seba samého podľa Otcovej vôle (porov. Ž 40, 9). „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy... Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú” (Hebr 10, 10. 14).

 Vo sviatostnom obnovovaní obety kríža presbyter opätovne otvára tento zdroj spásy v Cirkvi na celom svete (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1362-1372).     

Z tohto dôvodu Biskupská synoda v roku 1971 v súlade s dokumentmi Druhého vatikánskeho koncilu konštatovala, že „kňazská služba dosahuje svoj vrchol v eucharistickom slávení, ktoré je zdrojom a centrom jednoty Cirkvi” (Ench. Vat. 4, 1166; porov. Adgentes, 39).

Dogmatická konštitúcia o Cirkvi opätovne potvrdzuje, že presbyteri plnia svoju posvätnú povinnosť predovšetkým eucharistickým kultom alebo zhromaždením, kde zastupujú samého Krista, ohlasujú jeho tajomstvo, spájajú modlitby veriacich s obetou ich Hlavy a obetou svätej omše sprítomňujú a prinášajú, až do príchodu Pánovho, jedinú obetu Nového zákona, to je Kristovu obetu, ktorý raz navždy priniesol seba samého Otcovi ako bezúhonnú žertvu” (LG, 28; porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1566).

V tejto súvislosti dekrét Presbyterorum ordinis predkladá dve základné tvrdenia: a) spoločenstvo sa zjednocuje prostredníctvom ohlasovania evanjelia, aby všetci mohli konať duchovnú obetu samých seba; b) duchovná obeta veriacich sa stáva dokonalou prostredníctvom jednoty s Kristovou obetou prinášanou nekrvavým sviatostným spôsobom rukami presbyterov. Z tejto jedinečnej obety čerpá silu celá kňazská služba (porov. PO, 2; Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1566).

Takto sa javí súvislosť medzi služobným kňazstvom a všeobecným kňazstvom veriacich. Ukazuje sa aj, ako osobitne je presbyter spomedzi všetkých veriacich povolaný, aby sa nielen sviatostne, ale aj mysticky stotožnil s Kristom, aby bol aj on istým spôsobom Sacerods et Hostia, ako to krásne vyjadril svätý Tomáš Akvinský (porov. Summa Theol., III, q.83,a.1, ad 3).

Presbyter dosahuje v Eucharistii vrchol služby, keď vyslovuje Ježišove slová: „Toto je moje telo... Toto je kalich mojej krvi...” V takýchto slovách sa konkretizuje maximálne vykonávanie onej moci, ktorá robí kňaza spôsobilým sprítomňovať Kristovu obetu. Teda naozaj sa dosahuje - sviatostnou cestou a teda Božou účinnosťou - budovanie a rozvoj spoločenstva. Eucharistia je teda sviatosťou spoločenstva a jednoty, ako to opätovne potvrdila Biskupská synoda v roku 1971 a najnovšie List Kongregácie pre náuku viery o niektorých aspektoch Cirkvi ponímanej ako spoločenstvo (porov. Communionis notio, č. 11).

Takto sa vysvetľuje nábožnosť a horlivosť, ktorou svätí kňazi, o ktorých nám hojne rozpráva hagiografia, vždy slávili svätú omšu a neváhali vopred sa na ňu primerane pripraviť a po nej nasledoval úkon vhodnej vďaky. Ako pomoc v službe týchto úkonov misál ponúka vhodné modlitby a je chvályhodné, keď sú vyložené a viditeľné vo vývesných tabuliach v sakristii. Okrem toho vieme, že na tému Sacerdos et Hostia boli napísané rôzne diela o kňazskej duchovnosti a vždy sa presbyterom odporúčajú.

Prichádzame k ďalšiemu základnému bodu eucharisticko-kňazskej teológie, k predmetu našej katechézy: každá služba a všetky sviatosti smerujú k Eucharistii, „v ktorej je ukryté všetko duchovné dobro Cirkvi (porov. svätý Tomáš Akvinský, Summa Theol., III, q. 65, a. 3 ad 1; q. 79, a. 1), t. j. sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a živý Chlieb, ktorý skrze svoje telo, oživené Duchom Svätým a oživujúce, dáva ľuďom život, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci” (PO, 5).

V slávení Eucharistie sa teda dosahuje maximálna účasť na dokonalej úcte, ktorú vzdáva Najvyšší kňaz Kristus Otcovi v zastúpení a vyjadrení celého stvoreného poriadku. Presbyter, ktorý vidí a poznáva svoj život tak hlboko spätý s Eucharistiou, pociťuje na jednej strane rozširovanie horizontov svojho ducha na dimenzie celého sveta, zeme i neba, a na druhej strane rastúcu potrebu a zodpovednosť za ohlasovanie tohto pokladu - všetkého duchovného dobra Cirkvi spoločenstvu.

Preto vo svojich úmysloch a programoch pastoračnej služby, majúc na zreteli, že sviatostný život veriacich je zameraný na Eucharistiu (porov. PO, 5), bude sa starať o to, aby kresťanská formácia sledovala aktívnu a vedomú účasť veriacich na eucharistickom slávení.  Dnes je potrebné znova objavovať, že takéto slávenie je centrálnou zložkou v kresťanskom živote, a teda i v apoštoláte. Údaje o účasti veriacich na svätej omši nie sú uspokojujúce; hoci horlivosť mnohých presbyterov priniesla vo všeobecnosti aktívnu a nadšenú účasť, percentá účasti zostávajú nízke. Je pravda, že v tejto oblasti viac ako v ktorejkoľvek inej oblasti, týkajúcej sa vnútorného života, je hodnota štatistických údajov veľmi relatívna, a že na druhej strane nie je systematický prejav kultu dôkazom skutočného stavu. Nemožno však prehliadať, že vonkajší kult je bežne logickým dôsledkom vnútorného (porov. svätý Tomáš Akvinský, Summa Theol., 11-11, q. 81 a 7), a v prípade eucharistického kultu je dôsledkom samej viery v Krista Kňaza a v jeho vykupiteľskú obetu.

Nebolo by múdre minimalizovať dôležitosť slávenia kultu, odvolávajúc sa na to, že životnosť kresťanskej viery sa prejavuje skôr v celom správaní podľa evanjelia než v obradných gestách. Avšak eucharistické slávenie nie je obyčajným obradným gestom; je to sviatosť čiže zásah samého Krista, ktorý nám ohlasuje dynamiku svojej lásky. Bolo by zhubnou ilúziou predstierať, že sa správame podľa evanjelia bez toho, aby sme dostávali silu od samotného Krista v Eucharistii, vo sviatosti, ktorú on s tým cieľom ustanovil. Takáto požiadavka by bola sebauspokojujúcim prístupom, radikálne protievanjeliová. Eucharistia obdarúva kresťana väčšou silou, aby žil podľa požiadaviek evanjelia; začleňuje ho čoraz lepšie do cirkevného spoločenstva, ktorého je súčasťou, obnovuje ho a obohacuje o radosť zo spoločenstva s Cirkvou. Preto sa presbyter bude snažiť všemožným spôsobom podporovať účasť na Eucharistii katechézou, pastoračným povzbudzovaním, ako aj vynikajúcou kvalitou jej slávenia z hľadiska liturgie a obradov. A takto, ako zdôrazňuje Koncil (porov. PO, 5), učí veriacich prinášať v obete svätej omše božskú žertvu Bohu Otcovi a v spojení s touto žertvou obetu vlastného života pre službu bratom. Veriaci sa okrem toho naučia prosiť o odpustenie svojich hriechov, rozjímať o Božom slove, úprimným srdcom sa modliť za potreby Cirkvi a sveta a vkladať celú svoju dôveru v Krista Spasiteľa.

Nakoniec by som chcel pripomenúť, že presbyter má tiež poslanie podporovať kult eucharistickej prítomnosti aj mimo slávenia svätej omše a usilovať sa, aby z vlastného kostola vytvoril „dom modlitby” čiže dom, „v ktorom sa - podľa Koncilu - uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, ktorý sa za nás obetoval na obetnom oltári, a ktorý je pomocou a útechou veriacich" (PO, 5). Tento dom musí byť vhodný na modlitbu a na posvätné slávenia či už vzorným poriadkom, čistotou udržiavanou jasnosťou, alebo umeleckou krásou prostredia, ktorá má veľký výchovný a inšpirujúci význam pre modlitbu. Z toho dôvodu Koncil presbyterovi odporúča, aby „náležite pestoval liturgickú náuku a umenie” (PO, 5).

Zdôraznil som tieto aspekty, lebo i ony patria k úhrnnému obrazu dobrej „starostlivosti o duše” zo strany presbytera, osobitne farárov a všetkých, ktorí sú zodpovední za kostoly a iné miesta kultu. Predsa by som chcel ešte raz zdôrazniť úzky zväzok medzi kňazstvom a Eucharistiou, ako nás učí Cirkev, a s presvedčením, ale i s vnútornou radosťou duše by som rád zopakoval, že presbyter je predovšetkým človekom Eucharistie: Kristov sluha a služobník v tejto sviatosti, kde - podľa Koncilu, ktorý zhŕňa náuku dávnych Otcov a učiteľov - „je všetko duchovné dobro Cirkvi” (PO, 5); sluha a služobník, každý presbyter na hociktorej úrovni, na hociktorom úseku práce - sluha a služobník veľkonočného tajomstva zavŕšeného na kríži a opätovne prežívaného na oltári za vykúpenie sveta.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 4/1993

Katechezy: 
Súvisiace: