SVIATOSTNÁ SLUŽBA POSVÄTENIA PRESBYTEROV

Prihovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 5. mája 1993

Keď sme hovorili o evanjelizačnom poslaní presbyterov, konštatovali sme, že vo sviatostiach a prostredníctvom sviatostí je možné poskytovať veriacim metodické a účinné poučenie o Božom slove a o tajomstve spásy. Vskutku, evanjelizačné poslanie presbytera je podstatne spojené so službou posväcovania prostredníctvom sviatostí (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 893). Služba slova sa nemôže zastaviť iba pri bezprostrednom a vlastnom účinku slova. Evanjelizácia je prvou z tých „apoštolských prác", ktoré - podľa Koncilu - „si kladú za cieľ, aby sa všetci, čo sa vierou a krstom stali Božími deťmi, vedno zhromažďovali, v Cirkvi chválili Boha, mali účasť na obete a požívali Pánovu večeru" (Sacrosanctum Concilium, 10). Synoda biskupov z roku 1971 nás uisťuje, že „služba slova, ak sa chápe správne, vedie k sviatostiam a ku kresťanskému životu, ktorý sa prakticky prežíva vo viditeľnom spoločenstve Cirkvi a vo svete" (porov. Ench. Vat. 4, 1179). Každý pokus redukovať kňazskú službu iba na kazateľstvo alebo vyučovanie, by bol neuznaním základného aspektu tejto služby. Už Tridentský koncil odmietol návrh, aby kňazstvo spočívalo iba na hlásaní evanjelia (porov. Denz.-S. 1771). Pretože niektorí, aj nedávno, príliš jednostranne vyzdvihovali službu slova, Synoda biskupov z roku 1971 zdôraznila spojenectvo medzi slovom a sviatosťami. „Naozaj - hovorí Synoda - sviatosti sa slávia v spojení s hlásaním Božieho slova, a tak rozvíjajú vieru a posilňujú ju prostredníctvom milosti. Preto sa sviatosti nemôžu podceňovať, lebo ich prostredníctvom slovo nadobúda svoj najplnší účinok čiže spojenie s Kristovým tajomstvom" (porov. Ench. Vat. 4. 1180). 2. O tomto jednotnom charaktere evanjelizačného poslania a sviatostnej služby Synoda z roku 1971 neváhala povedať, že oddelenie evanjelizácie a slávenia sviatostí „by rozdelilo srdce samej Cirkvi a viedlo by k ohrozeniu viery" (porov. Ench. Vat. 4, 1181). Synoda však uznáva, že pri konkrétnom aplikovaní princípu jednoty sa môžu vyskytovať rôzne odlišnosti u každého kňaza, „pretože vykonávanie kňazskej služby musí v praxi často naberať rôzne formy, aby mohlo lepšie zodpovedať osobitným alebo novým situáciám, v  ktorých treba ohlasovať evanjelium" (porov. Ench. Vat. 4, 1182). Múdra aplikácia princípu jednoty musí tiež zohľadňovať charizmy, ktoré dostal každý presbyter. Ak niektorí kňazi majú osobitný talent na kázanie alebo vyučovanie, treba, aby ho využili pre dobro Cirkvi. Bude užitočné, ak si tu pripomenieme prípad svätého Pavla, ktorý hoci bol presvedčený o nevyhnutnosti krstu a hoci niekoľkokrát túto sviatosť vysluhoval, predsa sa považoval za vyslaného kázať evanjelium a celú svoju energiu zasvätil predovšetkým tejto forme služby (porov. 1 Kor, 1. 14. 17). Avšak vo svojom kázaní nestrácal zo zreteľa podstatné dielo budovania spoločenstva (porov. 1 Kor 3, 10), ktoré-mu kázanie malo slúžiť. Chcem povedať, že i dnes, ako vždy v dejinách pastoračnej služby, rozdelenie práce bude môcť klásť dôraz na kázanie alebo na kult a sviatosti podľa schopnosti osôb a hodnotenia situácie. Nemôže sa však spochybniť, že presbyteri pri kázaní a vyučovaní, aj na najvyššej akademickej a vedeckej úrovni, musia vždy dodržať zámer hlásania: slúžiť posväcovaniu prostredníctvom sviatostí.

V každom prípade je - mimo diskusie - významné poslanie posväcovania zverené presbyterom, ktorí ho môžu vykonávať predovšetkým v službe kultu a sviatostí. Nepochybne je to dielo, ktoré vykonal predovšetkým Kristus, ako na to poukázala Synoda z roku 1971: „Spása, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí, nepochádza od nás, ale zostupuje od Boha a teda dokazuje primát činnosti Krista, jediného Kňaza a Prostredníka vo svojom Tele, ktorým je Cirkev" (Porov. Ench. Vat. 4, 1187; porov. aj postsynodálnu apoštolskú exhortáciu Pastores dabo vobis, 12). V súčasnom spásonosnom pláne však Kristus používa službu presbyterov, a tak sa uskutočňuje posväcovanie veriacich (porov. PO, 5). Konajúc v mene Krista, presbyter dosahuje účinnosť sviatostného úkonu prostredníctvom Ducha Svätého, Ducha Krista, počiatku a prameňa svätosti „nového života". Nový život, ktorý prostredníctvom sviatostí presbyter vzbudzuje, živí, napravuje, necháva rásť, je životom viery, nádeje a lásky. Viera je základným božským darom: „Z toho sa jasne vyvodzuje veľký význam prípravy a dispozície pre vieru pre toho, kto prijíma sviatosti; v tom sa chápe aj nevyhnutnosť svedectva viery zo strany kňaza v celom jeho živote, predovšetkým však v spôsobe, ako si cení a slávi sviatosti" (porov. Ench. Vat. 4, 1188). Viera, ktorú udeľuje Kristus prostredníctvom sviatostí, je nevyhnutne sprevádzaná „živou nádejou" (1 Pt 1, 3); táto nádej vnáša do myslí veriacich mocný dynamizmus duchovného života, vzlet k tomu, čo je hore„ (Kol 3, 1-2). Z druhej strany "viera je činná skrze lásku„ (Gal 5, 6), dobročinnú lásku, ktorá pramení zo srdca Spasiteľa a vlieva sa do sviatostí, aby sa šírila v celej kresťanskej existencii.

Sviatostná služba presbyterov je teda obdarená božskou plodnosťou. Toto dobre pripomenul aj Koncil. Krstom tak presbyteri "uvádzajú ľudí medzi Boží ľud" (PO, 5): preto sú zodpovední nielen za dôstojné vykonanie obradu, ale aj za dobrú prípravu naň tým, že formujú dospelých vo viere, a pri krste detí tým, že vychovávajú rodiny na spoluprácu na tejto udalosti. Okrem toho "v duchu Krista Pastiera presbyteri ich učia vyznať skrúšeným srdcom svoje hriechy Cirkvi vo sviatosti pokánia tak, aby sa čím ďalej tým väčšmi obrátili k Pánovi, pamätajúc na jeho slová: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo” (Mt 4, 17) (PO, 5). Preto aj presbyteri musia osobne žiť v styku s ľuďmi, ktorí uznávajú svoje hriechy a potrebu odpustenia, v spoločenstve pokory a pokánia s veriacimi. Takto budú môcť účinnejšie prejavovať veľkosť Božieho milosrdenstva a dávať nebeskú útechu spolu s odpustením tým, ktorí tiesnivo pociťujú ťarchu vín.

Vo sviatosti manželstva je presbyter prítomný ako zodpovedný za slávenie, svedčiac o viere a prijímajúc súhlas v mene Boha, ktorého reprezentuje ako služobník Cirkvi. Takýmto spôsobom sa hlboko a živo zúčastňuje nielen na obrade, ale aj na hlbšej dimenzii sviatosti.

A nakoniec pomazaním chorých presbyteri „poskytujú úľavu nezdravým" (PO, 5). Je to poslanie, ktoré vopred videl svätý Jakub a ktorý vo svojom liste poúča: ,Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú ho v Pánovom mene” (Jak 5, 14). Vediac teda, že sviatosť pomazania je určená na to, aby poskytovala úľavu a prinášala očistenie a duchovnú silu, presbyter bude pociťovať potrebu angažovať sa, aby jeho prítomnosť prinášala chorému účinnú Kristovu útechu a podávala svedectvo o Ježišovej dobrote voči chorým, ktorým venoval toľkú časť svojho evanjeliového poslania.

Tento príhovor o dispozíciách, s akými sa musíme snažiť priblížiť sa k sviatostiam a ktoré máme sláviť s vedomím a duchom viery, bude doplnený v katechéze, ktorú venujeme - ak sa bude Bohu páčiť - sviatostiam. V budúcich katechézach budeme hovoriť o ďalšom aspekte poslania presbytera vo sviatostnej službe: o kulte Boha, ktorý sa osobitne koná v Eucharistii. Stále hovoríme, že to je najdôležitejší prvok jeho cirkevnej úlohy, prvotný dôvod jeho ordinácie, cieľ, ktorý dáva zmysel a radosť jeho životu.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 4/1993