EUCHARISTIA V DUCHOVNOM ŽIVOTE PRESBYTERA - sv. Ján Pavol II.

 

EUCHARISTIA V DUCHOVNOM ŽIVOTE PRESBYTERA

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 9. júna 1993.

 

Na začiatku dnešného stretnutia, na ktorom sa budeme zamýšľať nad významom Eucharistie v duchovnom živote presbytera, obraciam sa na vás s otcovským pozvaním duchovne sa spojiť s tým mohutným a významným slávením, ktoré všetkých vyzýva k pravej obnove vo viere a v úcte voči reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii.

Katechézy, ktoré prednášame o duchovnom živote kňazov, platia osobitne pre presbyterov, ale sú adresované všetkým veriacim. Je dobré, ak všetci poznajú učenie Cirkvi o kňazstve i to, čo ona očakáva od tých, ktorí sú ním vyznačení a stali sa podobnými vznešenému obrazu Krista, večného Kňaza a najsvätejšej Hostie spásonosnej obety. Takýto obraz sa kreslí v Liste Hebrejom i v ostatných textoch apoštolov a evanjelistov a takýto verný sa preniesol do zmýšľania a života Cirkvi. Aj dnes treba, aby klérus zostal verný tomuto obrazu, v ktorom sa odráža živá pravda Krista Kňaza a Hostie.

Reprodukcia tohto obrazu v presbyteroch sa uskutočňuje hlavne v ich živej účasti na eucharistickom tajomstve, pre ktoré je podstatne určené a s ktorým je zviazané kresťanské kňazstvo. Tridentský koncil zdôraznil, že zväzok medzi kňazstvom a obetou závisí od vôle Krista, ktorý svojim služobníkom dal účasť „na moci konsekrovať, obetovať a rozdávať jeho telo a jeho krv” (porov. Denz.- S., 1764). V tom spočíva tajomstvo spoločenstva s Kristom v „bytí” a v „konaní”, ktoré si vyžaduje, aby sa premietlo do duchovného života, preniknutého vierou a láskou k Eucharistii.

Kňaz si je vedomý, že sa nemôže spoliehať na vlastné sily, aby dosiahol ciele služby, hoci je povolaný slúžiť ako nástroj víťaznej činnosti Krista, ktorého obeta sprítomnená na oltári prináša ľudstvu hojnosť Božích darov. Ale vie aj to, že pre to, aby mohol hodne vysloviť v mene samého Krista konsekračné slová „Toto je moje telo” - „Toto je kalich mojej krvi”, musí žiť v hlbokom spojení s Kristom a usilovať sa reprodukovať v sebe jeho tvár. Čím intenzívnejšie žije Kristovým životom, tým autentickejšie môže sláviť Eucharistiu.

Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že „kňazi zastupujú najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom samého Krista” (PO, 13), a preto bez kňaza nemôže byť eucharistická obeta. Zdôraznil však aj to, že tí, čo slávia túto obetu, musia plniť svoju úlohu v dôvernom duchovnom spojení s Kristom, vo veľkej poníženosti, ako jeho služobníci v službe spoločenstva: musia „napodobňovať to, čo vysluhujú; a keďže slávia tajomstvo smrti Pána, nech sa starajú umŕtvovať svoje údy s ich neresťami a žiadosťami” (PO, 13). Keď presbyteri prinášajú eucharistickú obetu, musia sa osobne obetovať s Kristom, prijímajúc všetky zriekania a všetky obete, ktoré kňazský život vyžaduje. Ešte a vždy s Kristom a ako Kristus, Sacerdos et Hostia.

Ak presbyter „precíti” túto pravdu, predloženú jemu a všetkým veriacim ako hlas Novej zmluvy a tradície, pochopí vrelé odporúčanie Koncilu každodenne sláviť Eucharistiu, „veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi, aj vtedy, ak veriaci nemôžu byť prítomní” (PO, 13). V posledných rokoch sa vynorila tendencia sláviť Eucharistiu iba vtedy, ak je prítomné zhromaždenie veriacich. Je pravda - ako vraví Koncil - že treba urobiť všetko a umožniť, aby sa veriaci zhromaždili na slávenie, ale rovnako je pravdou, že ak aj kňaz ostane sám, eucharistická obeta, ktorú koná v Kristovom mene, má účinnosť, ktorá pochádza z Krista a získava pre Cirkev vždy nové milosti. Odporúčam i ja presbyterom a celému kresťanskému rudu, aby si prosili od Pána čo najintenzívnejšiu vieru v túto hodnotu Eucharistie.

Synoda biskupov roku 1971 zopakovala učenie Koncilu, keď vyhlásila: „Eucharistické slávenie, hoci aj konané bez účasti veriacich, predsa zostáva stredom života celej Cirkvi a srdcom kňazskej existencie” (Ench. vat., 4, 1201).

Sú to veľké slová: „Stred života celej Cirkvi. ” Eucharistia tvorí Cirkev, tak ako Cirkev tvorí Eucharistiu. Presbyter poverený budovať Cirkev uskutočňuje túto úlohu podstatne Eucharistiou. Aj bez spoluúčasti veriacich pomáha združovať ľudí okolo Krista prostredníctvom eucharistickej obety.

Okrem toho Synoda hovorí o Eucharistii ako o „srdci kňazskej existencie” . To znamená, že presbyter, túžiaci byt a zostať osobne a hlboko dotknutý Kristom, nachádza ako prvý v Eucharistii sviatosť, ktorá spôsobuje toto dôverné spojenie, otvorené takému rastu, ktorý môže dosiahnuť úroveň mystického stotožnenia.

Ani na tejto rovine, ktorú dosiahli mnohí svätí kňazi, sa kňazská duša neuzatvára do seba, pretože práve v Eucharistii dosahuje osobitným spôsobom „lásku Toho, ktorý sa dáva za pokrm veriacim” (PO, 13). Cíti sa unášaná rozdať sa veriacim, ktorým rozdáva Telo Kristovo. A práve preto, že sa živí týmto Telom, túži pomáhať veriacim, žeby sa aj oni otvárali tej istej prítomnosti, živiac sa jeho nekonečnou láskou, aby sa zo Sviatosti získalo čo najbohatšie ovocie.

Aby eucharistické slávenie prinášalo úžitok, presbyter môže a musí vytvoriť potrebnú atmosféru - atmosféru modlitby. Liturgickej modlitby, na ktorú ľud musí byť pozývaný a k nej vychovávaný. Modlitby osobnej kontemplácie. Modlitby zdravých kresťanských ľudových tradícií, ktorá môže pripraviť, sledovať a istým spôsobom aj sprevádzať omšu. Modlitby posvätných miest, posvätného umenia, posvätného spevu, hudobných predvedení (najmä na organe), ktorá akoby bola vtelená do formúl a obradov, ktorá všetko ustavične oduševňuje a oživuje, aby mohla mať účasť na oslave Boha a na duchovnom pozdvihnutí kresťanského ľudu, zjednoteného na eucharistickom zhromaždení.

Okrem každodenného slávenia omše odporúča Koncil kňazovi aj denný rozhovor „s Kristom Pánom pri návštevách a osobnom uctievaní najsvätejšej Eucharistie” (PO, 18). Viera a láska k Eucharistii nedovolia, aby Kristus prítomný vo svätostánku zostal osamotený (porov. KKC, 1418). Už v Starom zákone čítame, že Boh prebýval „v stane” (alebo „vo svätom stánku”), ktorý sa nazýval „stánok stretnutia” (Ex 33, 7). Boh túžil po stretnutí. Možno povedať, že aj vo svätostánku Eucharistie je Kristus prítomný vzhľadom na dialóg so svojím novým ľudom a s jednotlivými veriacimi. Presbyter je ako prvý pozývaný, aby vošiel do tohto stánku stretnutia, aby navštívil Krista prítomného vo svätostánku kvôli „každodennému dialógu”

Nakoniec chcem pripomenúť, že presbyter je väčšmi ako ktokoľvek iný povolaný k účasti na základnom postoji Krista v tejto sviatosti čiže na „vzdávaní vďaky”, po ktorom má meno. Presbyter, zjednocujúc sa s Kristom Kňazom a Hostiou, má účasť nielen na jeho obetovaní sa, ale i na jeho zmýšľaní, na jeho postoji vzdávania vďaky Otcovi za dobrodenie uštedrené ľudstvu, každej duši, samému presbyterovi, všetkým tým, čo sú v nebi a na zemi pripustení k účasti na sláve Boha. Gratias agimus tibi propter magnam gloriam tuam. .. Tak proti prejavom obvinení a protestov voči Bohu, ktoré vo svete často zaznievajú, stavia presbyter spev chvál a dobrorečení, ktorý vystupuje z tých, čo vedia rozoznať v človekovi a vo svete znamenie nekonečnej dobroty.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 3/1993

Katechezy: 
Súvisiace: