SLUŽOBNÁ ÚČASŤ PRESBYTEROV NA KRISTOVOM KŇAZSTVE

(Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 31. marca 1993)

Dnes začíname novú sériu katechéz venovaných presbyterátu a presbyterom, ktorí, ako je známe, sú najužší spolupracovníci biskupov a majú účasť na ich konsekrácii a kňazskom poslaní. Budem o tom hovoriť v úzkej súvislosti s Novým zákonom a pridŕžať sa línie Druhého vatikánskeho koncilu, ako to má štýl týchto katechéz. Túto otázku budem rozoberať s duchom plným lásky pre týchto blízkych spolupracovníkov biskupského rádu, ktorí sú blízki môjmu srdcu a milujem ich v Pánovi, ako som to povedal na začiatku môjho pontifikátu a osobitne v mojom prvom liste presbyterom celého sveta napísanom pre Zelený štvrtok 1979.

Hneď poznamenávam, že kňazstvo vo všetkých svojich stupňoch, a teda či už v biskupoch alebo v presbyteroch, je účasťou na kňazstve Krista, ktorý podľa Listu Hebrejom je jediný „Najvyšší kňaz” novej a večnej zmluvy, ktorý „obetoval seba samého raz navždy” obetou nekonečnej hodnoty, ktorá zostane nemenná a trvalá v centre dejín spásy (porov. Hebr 7, 24-28).

Viac už nie sú potrební ani možní iní kňazi okrem alebo pomimo jediného Prostredníka, Krista (porov. Hebr 9, 15; Rim 5, 15-19; 1 Tim 2,5), stredobod jednoty a zmierenia medzi ľuďmi (porov. 2 Kor 5, 14-20), Slovo, ktoré sa telom stalo, plné milosti (porov. Jn 1, 1-18), pravý a definitívny hieréus, Kňaz (porov. Hebr. 5, 6; 10, 21), ktorý na zemi „obetovaním seba zničil hriech” (Hebr 9, 26) a v nebi pokračuje prihováraním sa za svojich veriacich (porov. tamže, 7, 25), aby dosiahli večné dedičstvo, ktoré im získal a prisľúbil. Nik iný nie je v Novej zmluve hieréus v tomto zmysle.

Účasť na jedinom Kristovom kňazstve, ktoré sa vykonáva v mnohosti stupňov, zariadil Kristus, pretože chcel vo svojej Cirkvi rozlíšené úlohy, ako si to vyžaduje dobre organizované spoločenské teleso, a na riadiacu funkciu určil služobníkov svojho kňazstva (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi [KKC/, 1554). Udelil im sviatosť v jeho mene a jeho mocou, obetujúc jeho obetu a odpúšťajúc hriechy. Koncil poznamenáva: „Preto keď Kristus vyslal apoštolov, ako jeho vyslal Otec, prostredníctvom týchto apoštolov spravil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, biskupov, ktorých úrad služby bol zverený v podriadenom stupni kňazom, aby boli v kňazskom stave spolupracovníkmi biskupského stavu pri riadnom plnení Kristom zvereného apoštolského poslania” (PO, 2; KKC, 1562).

Táto Kristova vôľa vyplýva z evanjelia, z ktorého vieme, že Ježiš prisúdil Petrovi a Dvanástim najvyššiu autoritu vo svojej Cirkvi, ale chcel spolupracovníkov pre ich poslanie. Je významné to, o čom svedčí evanjelista Lukáš, že Ježiš po tom, ako vyslal Dvanástich (porov. 9, 1-6), vysiela ešte aj istý počet učeníkov, čím akoby naznačil, že vyslanie Dvanástich nestačí v diele evanjelizácie. „Potom si Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť” (Lk 1,10).

Iste toto miesto je iba predobrazom služby, ktorú Kristus formálne neskôr ustanoví. Predsa však vyjadruje úmysel Božského učiteľa pojať do práce vo „vinici” značný počet spolupracovníkov. Voľbu Dvanástich urobil Ježiš spomedzi širšej skupiny učeníkov (porov. Lk 6, 12. 13). Títo „učeníci” podľa významu, ktorý tento termín má v evanjeliových textoch, nie sú iba tí, ktorí veria v Ježiša, ale tí, čo ho nasledujú, chcú prijať učenie Učiteľa a venovať sa jeho dielu. A Ježiš ich zapája do svojho poslania. Podľa Lukáša práva za týchto okolností povedal Ježiš tieto slová: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo” (10, 2). Takto naznačoval, že podľa jeho predstavy vychádzajúcej zo skúsenosti prvej služby, počet pracovníkov bol veľmi nízky. A tak to bolo nielen vtedy, ale je to tak pre všetky časy, aj v našich časoch, v ktorých sa tento problém stal osobitne vážnym. Musíme sa s týmto problémom vyrovnať tak, že sa budeme cítiť povzbudení a zároveň posilnení týmito slovami - a mohlo by sa povedať - pohľadom Ježiša na tie polia, kde sú potrební pracovníci na siatie semena. Ježiš dal príklad svojou iniciatívou, ktorá by sa mohla nazvať napomáhanie povolaní; poslal okrem dvanástich apoštolov sedemdesiatdva učeníkov.

Vychádzajúc z evanjelia, Ježiš pridelil sedemdesiatim dvom učeníkom podobné poslanie ako Dvanástim. Učeníci sú poslaní ohlasovať príchod Božieho kráľovstva: toto kázanie budú konať v mene Krista, jeho autoritou: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal” (Lk 10, 16).

Učeníci dostávajú tak ako Dvanásti (porov. Mt 6, 7; Lk 9, l) moc vyháňať zlých duchov, takže po prvých skúsenostiach hovoria Ježišovi: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene.” Túto moc potvrdil sám Ježiš: „ Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa... ” (Lk 10, 17-19).

Ide aj o ich účasť s Dvanástimi na vykupiteľskom diele jediného Kňaza Novej zmluvy, Krista, ktorý chcel aj im udeliť podobné poslanie a moci ako Dvanástim. Ustanovenie presbyterátu teda nezodpovedá iba praktickej potrebe biskupov, ktorí cítia potrebu spolupracovníkov, ale sa odvodzuje z výslovného úmyslu Krista.

A skutočne už v prvých časoch kresťanstva presbyteri (presbyteroi) sú prítomní a majú funkcie v Cirkvi apoštolov a ich nástupcov, prvých biskupov (porov. Sk 11, 30; 14, 23; 15, 2. 4. 6. 22. 23. 41; 16, 4; 20, 17; 21, 18; 1 nm 4, 14; 5, 17, 19; Títl, 5; Jak 5, 14; 1 Pt5, 1. 5. 15; 2 Jn 1; 3 Jn l). Nie je vždy ľahké rozlíšiť v týchto novozákonných knihách „presbyterov” od „ biskupov” , čo sa týka úloh im pridelených. Čoskoro sa však veľmi dobre rysujú, už v Cirkvi apoštolov, dve kategórie tých, čo majú účasť na poslaní a kňazstve Krista, ktoré sa potom znova nachádzajú a lepšie špecifikujú v dielach poapoštolských spisovateľov (List pápeža svätého Klementa Korinťanom, Listy svätého Ignáca Antiochijského, Hermasov Pastier, atď.), aby sa v jazyku rozšírenom v cirkvi v Jeruzaleme, v Ríme a v iných spoločenstvách Východu a Západu vyústilo v rezervovaní mena biskup hlave a jedinému pastierovi spoločenstva, kým menom presbyter sa označoval služobník, ktorý pracuje v závislosti na biskupovi.

V duchu kresťanskej tradície a v zhode s Kristovou vôľou dosvedčenou v Novom zákone, Druhý vatikánsky koncil hovorí o presbyteroch ako o služobníkoch, ktorí nevlastnia „vrchol kňazstva” a vo vykonávaní svojej moci závisia na biskupovi, ale z druhej strany sú s nimi spojení „v kňazskej hodnosti” (LG, 28; porov. KKC, 1564). Toto spojenie má korene vo sviatosti posvätného rádu: Úrad presbyterov, nakoľko je úzko zviazaný s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje Telo” (PO, 2; porov. KKC, 1563). Aj presbyteri nosia v sebe „obraz Krista, najvyššieho a večného Kňaza” (LG, 28). Majú účasť na pastierskej autorite Krista; a toto je tá osobitná známka ich služby založenej na sviatosti posvätného rádu, ktorý sa im udeľuje. Ako čítame v dekréte Presbyterorum ordinis: „Kňazstvo presbyterov predpokladá síce sviatosti kresťanského zasvätenia, ale sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorou sa presbyteri pomazaním Ducha Svätého poznačujú osobitným znakom, a tak sa stávajú podobnými Kristovi Kňazovi, takže majú moc konať v zastúpení Krista ako Hlavy” (PO, 2; porov. KKC, 1563).

Takýto nezmazateľný znak, ktorý sa udeľuje sviatostným pomazaním Ducha Svätého, je v tých, čo ho prijímajú, znakom: osobitného zasvätenia pre vzťah ku krstu a birmovania, najhlbšieho pripodobnenia sa Kristovi Kňazovi, ktorý z nich robí svojich aktívnych služobníkov v úradnom kulte Boha a v posväcovaní bratov a znakom služobných mocí, aby ich vykonávali v mene Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi (porov. 1581-1584).

Nezmazateľný znak je v duši presbytera aj znakom a vodičom osobitných milostí na vykonávanie služby, spätých s posväcujúcou milosťou, ktorú posvätný rád prináša ako sviatosť, či už vo chvíli udeľo- vania alebo počas jeho vykonávania a rozvíjania v službe. Zachytáva a strháva presbytera do ekonómie posväcovania, ktoré tá istá služba prináša v prospech toho, kto ju vykonáva, ako aj tých, ktorí majú z nej úžitok v rozličných sviatostiach a v iných činnostiach, ktoré vyvíjajú ich pastieri. Celá Cirkev dostáva ovocie posväcovania vykonávané službou presbyterov-pastierov: či už diecéznych, alebo tých, čo z akéhokoľvek titulu a v akejkoľvek forme prijali posvätný rád vyvíjajú svoju činnosť v spoločenstva s diecéznymi biskupmi a s Petrovým nástupcom.

Hlboká ontológia konsekrácie posvätného rádu a dynamizmus posväcovania, ktoré v službe nesie so sebou, vylučujú iste každý sekularizujúci výklad presbyterskej služby, akoby sa presbyter mal venovať jednoducho obnove spravodlivosti alebo šíreniu lásky vo svete. Presbyter má ontologicky účasť na kňazstve Krista, naozaj je konsekrovaný, „muž posvätná", určený ako Kristus na kult, ktorý vystupuje k Otcovi, a na evanjelizačné poslanie, ktorým šíri a rozdáva sväté veci - pravdu, Božiu milosť - bratom. Toto je pravá kresťanská identita, toto je podstatná požiadavka kňazskej služby aj v dnešnom svete.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 2/1993