KRESŤANSKÁ MODLITBA, KTORÚ NÁS NAUČIL JEŽIŠ

(Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v apoštolskom paláci v Castel Gandolfo 23. septembra 1992)

1. Vtelením Božieho Slova dejiny modlitby poznávajú zásadný obrat. V Ježišovi Kristovi sa nebo a zem dotýkajú, Boh sa zmieruje s ľudstvom, v plnosti sa nadväzuje dialóg stvorenia so svojím Stvoriteľom.

Ježiš je definitívny návrh lásky Otca a súčasne plná a neodvolateľná odpoveď človeka na božské očakávania. A preto je On, vtelené Slovo, jediný Prostredník, ktorý predkladá Bohu Otcovi každú úprimnú modlitbu, ktorá vychádza z ľudského srdca.

Žiadosť, ktorou sa prví učeníci obrátili na Ježiša, stáva sa aj našou žiadosťou: „Pane, nauč nás modliť sa!” (Lk 11, 1).

2. Ako ich, tak aj nás Ježiš „učí”. Robí to predovšetkým príkladom. Ako nespomenúť dojímavú modlitbu, ktorou sa obracia k Otcovi už v prvej chvíli vtelenia? „Keď prichádza na svet, hovorí: Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. .. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam - vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože” (Hebr. 10, 5).

Postupne v Kristovom živote niet významnej chvíle, ktorá by nebola sprevádzaná modlitbou. Na začiatku svojho verejného poslania, Duch Svätý zostúpil na neho, „keď bol pokrstený a modlil sa” (Lk 3,21 n.). Od evanjelistu Marka sa dozvedáme, že keď začal Ježiš kázať v Galilei, „včasráno, hned na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil” (1,35). Pred voľbou apoštolov „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe” (Lk 6,12). Prv než Ježiš prisľúbil primát Petrovi, „modlil sa osamote”, ako hovorí Lukáš (9,18). Aj vo chvíli premenenia, keď na vrchu vyžarovala jeho sláva, prv než sa na Kalvárii nakopila tma, Ježiš sa modlil (porov. 9, 28-29).

Osobitne sa prejavila modlitba, v ktorej Ježiš počas Poslednej večere vylieva pred Otcom svoje city lásky, chvály, prosby a dôvernej odovzdanosti (porov. Jn 17). Sú to tie isté city, ktoré rozkvitli v getsemanskej záhrade (porov. Mt 26,39,42) a na kríži (porov. Lk 23,46), z výšky, z ktorej nám ponúka príklad poslednej, dojímavej prosby: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia” (Lk 23,34).

3. Ježiš nás učí modliť sa aj svojím slovom. Na zdôraznenie, že „sa treba stále modliť a neochabovať” , rozpráva podobenstvo o nespravodlivom sudcovi a vdove (porov. Lk 18,1-5). Potom odporúča: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé” (Mt 26,41). A naliehavo hovorí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria” (Mt 7,7-8).

Učeníkov, ktorí túžia po konkrétnom vedení, Ježiš učí vznešenú formulu modlitby Otče náš (Mt 6, 9-13; Lk 11,2-4), ktorá sa stane cez stáročia typickou modlitbou kresťanského spoločenstva. Už Tertulián ju kvalifikuje ako „ breviarium totius evangelii”, „kompendium celého evanjelia” (De oratione, 1). Do nej vkladá Ježiš podstatu svojho posolstva. Kto vzýva vedome nášho Otca, „odvoláva sa” na evanjelium. Lebo nemôže neprijať dôsledky, ktoré sa pre vlastný život odvodzujú od evanjeliovho posolstva, ktorého Modlitba Pána je najautentickejším vyjadrením.