KRESŤANSKÁ MODLITBA ZAKORENENÁ    V STAROM ZÁKONE

(Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v Castel Gandolfo 16. septembra 1992)

1. Kresťanská modlitba, pri ktorej sa chceme dnes zastaviť, siaha svojimi koreňmi do Starého zákona. Je teda dôverne spojená s náboženskými skúsenosťami ľudu Izraela, ktorému Boh chcel rezervovať zjavenie svojho tajomstva.

Na rozdiel od pohanských národov pozná nábožný Izraelita „tvár” Boha a môže sa na neho obrátiť s dôverou v mene zmluvy uzavretej na úpätí vrchu Sinaj. K Jahvemu sa v Izraeli modlí ako k stvoriteľovi vesmíru, otcovi ľudských osudov, vykonávateľovi tých najneobvyklejších zázrakov, avšak obracia sa k nemu predovšetkým ako k Bohu zmluvy. Na také vedomie sa opiera dôvera, ktorou sa Boh vzýva pri každej príležitosti: „Milujem ťa, Pane, moja sila; - vyznáva so žalmistom každý dobrý Hebrej - Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. / Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem. / Ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca” (Ž 18, 2-3).

2.Teda dôvera, ale aj hlboká úcta a rešpekt. Veru, Bohu sme podlžní za iniciatívu zmluvy. Základný prístup modliaceho zostáva preto pred Ním ako pred tým, ktorý vypočuje. Vari nezačína vlastne s týmto povzbudením určitý náčrt, každodenné vyznanie viery, ktorým Izraelia začína každý svoj deň? „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán” (Dt 6,4).

Nie náhodou klaňanie sa jedinému Bohu tvorí prvé prikázanie zákona (porov. Dt 20,5), z ktorého vyplýva, ako z jeho najhlbšieho zdroja, každá dalšia morálna povinnosť. Pakt zmluvy s Bohom „spravodlivým” a „svätým” nemôže nezaväzovať veriaceho k správaniu hodného takého vznešeného Spoločníka. Nijaká modlitba by nemohla nahradiť nedostatky nesprávneho mravného života. Ježiš pripomenie úmyselne jedného dňa farizejom osobitne významný text Ozeáša: Lásku chcem, a nie obetu; poznanie Boha viac ako zápalnú obetu” (Oz 6,6).

3. Pokiaľ ide o stretnutie s Bohom zmluvy, modlitba veriaceho Hebreja nie je, ako u pohanov, monológom obráteným k hluchým a nemým idolom, ale je pravým a ozajstným dialógom s Bohom, ktorý sa zjavil v minulosti viackrát slovami a skutkami a ktorý aj v súčasnosti pokračuje v tom, že nám dáva cítiť toľkými spôsobmi svoju spásonosnú prítomnosť.

Okrem toho má modlitba prevažne znaky spoločenstva: jednotlivec cíti, že sa môže s Bohom rozprávať práve preto, že patrí k ľudu ním vyvoleného. Samozrejme, nechýba individuálna dimenzia: stačí prelistovať „príručku” biblických modlitieb, Knihu žalmov, aby sme zozbierali výrečné ohlasy osobnej zbožnosti Izraelitu ako jednotlivca.

4. Ostatne, na takúto zbožnosť nástojčivo povzbudzujú proroci. Pred pokušeniami formalizmu a prázdneho vonkajšku, ako pred situáciami malomyseľnosti a nedôvery, sa činnosť prorokov stále obracia k tomu, aby pozývala Izraelitov k vnútornejšej a duchovnejšej zbožnosti, lebo len z nej môže prameniť pravý zážitok zo spoločenstva s Jahvem.

A tak zatiaľ čo starozákonná modlitba dosahuje svoj vrchol, pripravuje sa definitívna forma, ktorú vezme na seba samo vtelenie Božieho Slova.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 1/1993