KRESŤANSKÁ MODLITBA

(Príhovor Jána Pavla II, na všeobecnej audiencii pre veriacich v Castel Gandolfo 9. septembra 1992)

1. „Pane, nauč nás modliť sa!” (Lk 11, 1). Keď sa učeníci na svahoch Olivovej hory obrátili na Ježiša týmito slovami, nepoložili mu hocijakú otázku, ale so spontánnou dôverou vyjadrili jednu z najhlbších potrieb ľudského srdca.

V skutočnosti na takúto potrebu nemá súčasný svet veľký priestor. Už samotné šialené tempo každodenného zhonu spolu s hlučným a často ľahkomyseľným zavádzaním masovokomunikačných prostriedkov určite nevytvára priaznivý prvok pre vnútorné uzobranie sa, ktoré si vyžaduje modlitba. Existujú aj hlbšie ťažkosti: u moderného človeka sa stále viac zoslabuje náboženské videnie sveta a života. Zdá sa, že proces sekularizácie ho presvedčil, že priebeh udalostí má svoje dostatočné vysvetlenie v hre imanentných síl na tomto svete, nezávisle od vyšších zásahov. Okrem toho výdobytky vedy a techniky v ňom živia stále viac presvedčenia, že už dnes - a ešte viac zajtra - môže v značnej miere ovládať situáciu a usmerňovať ju podľa svojich túžob.

V samom kresťanskom prostredí sa ďalej neustále rozširuje „funkčná" vízia modlitby, ktorá vystavuje riziku jej transcendentný charakter. Pravé stretnutie s Bohom, tvrdia niektorí, sa uskutočňuje v otvorení sa voči blížnemu. Preto by modlitba nemala byť odťahovaním sa od márnivosti sveta, aby sa človek uzobral v rozhovore s Bohom; vyjadrovala by sa skôr v nepodmienečnej úlohe lásky voči druhým. Autentickou modlitbou by boli preto iba skutky lásky.

2. V skutočnosti ľudské bytie je, pokiaľ ide o stvorenie, v sebe samom neúplné a núdzne, a spontánne sa obracia k Tomu, ktorý je prameňom každého daru, aby Ho chválilo, prosilo a v Ňom hľadalo uspokojenie zarmucujúcej nostalgie, ktorá horí v jeho srdci. Dobre to pochopil svätý Augustín, keď poznamenal: „Pre seba si nás stvoril. Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe” (Vyznania 1,1).

Práve preto sú skúsenosti s modlitbou, ako základným úkonom veriaceho, spoločné pre všetky náboženstvá, aj pre tie, v ktorých viera v osobného Boha je skôr neurčitá, alebo zatemňovaná nesprávnymi predstavami.

Osobitne je modlitba charakteristická pre kresťanské náboženstvo, v ktorom zaujíma centrálne miesto. Ježiš nás nabáda „modliť sa stále a neochabovať” (Lk 18,1). Kresťan vie, že modlitba je pre neho potrebná ako dýchanie a keď už raz okúsil sladkosť dôverného rozhovoru s Bohom, neváha pohrúžiť sa doň s dôvernou odovzdanosťou.

Ešte sa k tejto téme vrátime, lebo je veľmi dôležitá tak pre život jednotlivca, ako aj pre celé kresťanské spoločenstvo.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník III, č. 1/1993