SVIATOSŤ BIRMOVANIA - sv. Ján Pavol II.

 

CIRKEV - KŇAZSKÉ SPOLOČENSTVO SVIATOSŤ BIRMOVANIA

(Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI 1. apríla 1992)

 

Majúc za základ text Koncilu, ktorý hovorí: „Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje jednak sviatosťami a jednak čnosťami” (LG 11), naďalej rozvíjame v dnešnej katechéze túto pravdu o Cirkvi, pričom sústreďujeme našu pozornosť na sviatosť birmovania. V Lumen gentium čítame: „Sviatosť birmovania ich (pokrstených veriacich) dokonalejšie spája s Cirkvou a obohacuje ich zvláštnou silou Ducha Svätého, takže sú vo zvýšenej miere viazaní, ako praví Kristovi svedkovia, šíriť a brániť vieru slovom a skutkom” (LG 11).

Prvé svedectvo o tejto sviatosti sa objavuje v Skutkoch apoštolov. Rozpráva sa tu, že diakon Filip (ide o inú osobu ako je apoštol Filip), jeden zo siedmich mužov „plných Ducha a múdrosti”, ktorých ustanovili apoštoli, zostúpil do mesta Samárie, aby zvestoval radostnú zvesť. „Zástupy pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli a videli, že robí znamenia... ”

,Ale keď uverili Filipovi, ktorý im hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a o mene Ježiša Krista, dávali sa krstiť muži a ženy... Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo ešte nezostúpil na nikoho z nich, boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (Sk 8, 6-17).

Príbeh nám ukazuje spojivo, ktoré jestvovalo už od prvotných čias Cirkvi medzi krstom a „vkladaním rúk”, novým sviatostným úkonom na získanie a udelenie daru Ducha Svätého. Tento obrad sa považuje za doplnok krstu. A považuje sa za dôležitý, pretože Petra a Jána výslovne poslali z Jeruzalema do Samárie za týmto účelom.

Táto úloha, ktorú vykonali dvaja apoštoli pre dar Ducha Svätého, sa v latinskom obrade Cirkvi od počiatku obradu prideľuje biskupovi. Obrad spočíva vo vkladaní rúk a Cirkev ho vykonáva už od druhého storočia, ako o tom svedčí Apoštolská tradícia Hypolita Rímskeho (okolo roku 200), ktorá hovorí o dvojnásobnom obrade: pomazanie, ktoré koná kňaz pred krstom, a potom vkladanie ruky na pokrstených, ktoré koná biskup, keď leje na ich hlavu svätú krizmu. Takto sa prejavuje odlišnosť medzi krstným pomazaním a birmovným pomazaním.

V priebehu stáročí sa potvrdzuje, že kresťania na Východe a Západe mali rozličné zvyky pri vysluhovaní birmovania.

Vo východnej Cirkvi sa birmovanie udeľuje bezprostredne po krste (krst je bez pomazania), kým v západnej Cirkvi, keď sa krstí dieťa, birmovanie sa udeľuje v čase, keď dieťa používa rozum alebo neskoršie podľa určenia konferencie biskupov (CIC, kán. 891).

Na Východe vysluhovateľom birmovania je kňaz, ktorý krstí, na Západe riadnym vysluhovateľom je biskup, avšak sú i kňazi, ktorí majú fakultu vysluhovať túto sviatosť.

Okrem toho na Východe podstatný obrad spočíva iba v pomazaní; na Západe sa pomazanie vykonáva vkladaním ruky (kán. 880).

K týmto odlišnostiam medzi Východom a Západom sa pripája rôznosť nariadení, ktoré sú v západnej Cirkvi, pokiaľ ide o najvhodnejší vek pre birmovanie, podľa období a miest a duchovných a kultúrnych podmienok. Cirkev tak na základe slobody ponecháva určenie partikulárnych podmienok na slávenie sviatostného obradu.

Podstatným účinkom sviatosti birmovania je zdokonalenie daru Ducha Svätého prijatého v krste, takže kto ho prijme, stáva sa schopným svedčiť o Kristovi slovom i životom.

Krst spôsobuje očistenie, oslobodenie od hriechu a udeľuje nový život. Birmovanie kladie dôraz na pozitívny aspekt posvätenia a na silu, ktorú dáva kresťanovi Duch Svätý vzhľadom na autentický kresťanský život a účinné svedectvo.

Ako v krste, tak aj sviatosťou birmovania sa vtláča do duše osobitný znak. Je to zdokonalenie krstného zasvätenia, ktoré sa udeľuje prostredníctvom dvoch obradných gest: vkladaním rúk a pomazaním.

Aj schopnosť vykonávať kult, ktorú sme dostali už v krste, sa potvrdzuje birmovaním. Všeobecné kňazstvo sa hlbšie zakoreňuje v človeku a stáva sa účinnejším vo svojom konaní.

Špeciálnou funkciou birmovného znaku je viesť ku skutkom svedectva a ku kresťanskej aktivite, na čo už svätý Peter poukazoval ako na skutky odvodené zo všeobecného kňazstva (porov. 1 Pt 2, 11 n). Svätý Tomáš Akvinský presne určuje, že birmovanec vydáva svedectvo o Kristovom mene, vykonáva skutky dobrého kresťana pri obhajobe a šírení viery v sile „osobitnej moci” charakteru (porov. S. Th. III, q. 72, a. 5 in c. e ad 1), pokiaľ sa uvádza do funkcie a osobitného poslania.

Je to „účasť na Kristovom kňazstve vo veriacich povolaných na Boží kult, ktorý je v kresťanstve odvodením od Kristovho kňazstva (tamže, q. 63, a. 3). Aj verejné svedectvo o Kristovi vstupuje do sféry všeobecného kňazstva veriacich, ktorí sú tu volaní „quasi ex officio” (tamže, q. 72, a. 5 ad 2).

Milosť udelená sviatosťou birmovania je veľmi špecifickým darom sily. Koncil hovorí, že pokrstení sa birmovaním „obohacujú zvláštnou silou Ducha Svätého” (LG 11). Tento dar zodpovedá potrebe vyššej sily, aby pevne stál „v duchovnom boji” viery a lásky (porov. S. Th. III, q. 72, a. 5), odolával pokušeniam a prinášal svedectvo slova a kresťanského života vo svete s horlivou odvahou a vytrvalosťou. Vo sviatosti udeľuje túto energiu Duch Svätý.

Ježiš poukazoval na nebezpečenstvo v skúškach hanbiť sa vyznať vieru: „Lebo kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť Syn človeka, keď príde v sláve svojej i Otcovej a svätých anjelov” (Lk 9, 26; porov. Mk 8, 38).

Hanbiť sa za Krista nadobúda často také formy „z ľudských ohľadov”, pre ktoré sa skrýva vlastná viera a človek súhlasí s kompromismi, ktoré sú neprípustné pre toho, kto chce byť jeho pravým učeníkom.

Koľko ľudí dnes, aj medzi kresťanmi, robí kompromisy!

Sviatosťou birmovania Duch Svätý vlieva človeku odvahu vyznávať vieru v Krista. Vyznávať túto vieru znamená, podľa koncilového textu, z ktorého sme vychádzali, „šíriť ju a brániť slovom a skutkom”, aby sme boli dôslednými a vernými svedkami.

Už od stredoveku teológia, ktorá sa rozvíjala v súvislosti so šľachetným záväzkom pre „duchovný boj” za Krista, neváhala zdôrazňovať silu, ktorú birmovanie dáva kresťanom, povolaným „bojovať za Božiu službu”. A ešte prednášala, že aj táto sviatosť obsahuje obetnú a zasväcujúcu hodnotu, ktorá sa odvodzuje z „plnosti milosti” Krista (porov. S. Th. III, q. 72, a. 1 ad 4). Odlišnosť a následnosť birmovania vo vzťahu ku krstu vysvetlil svätý Tomáš Akvinský takto: „Sviatosť birmovania je zavŕšením krstu v tom zmysle, že ak sa v krste — podľa svätého Pavla — kresťan formuje ako duchovná stavba (porov. 1 Kor 3, 10), vo sviatosti birmovania sa táto duchovná stavba zasväcuje, aby bola chrámom Ducha Svätého a tento list je spečatený znamením kríža” (111, q. 72, a. 11).

Ako je známe, vznikajú pastoračné problémy v súvislosti s birmovaním, najmä pokiaľ ide o najvhodnejší vek prijatia tejto sviatosti.

Najnovšie je tendencia oneskorovať čas udeľovania sviatosti až do veku 15-18 rokov, aby bola osobnosť kandidáta zrelšia a mohla vedome prevziať vážny a trvalý záväzok kresťanského života a svedectva.

Iní uprednostňujú nižší vek. V každom prípade však udeleniu sviatosti musí predchádzať dôkladná príprava, ktorá umožní tým, čo ju prijímajú, obnoviť si krstné sľuby s plným uvedomením si darov, ktoré dostávajú, a povinností, ktoré berú na seba. Bez dlhšej a serióznej prípravy by sme riskovali, že by sa sviatosť redukovala na číru formalitu alebo na čisto vonkajší obrad alebo že by sa aj stratil podstatný sviatostný aspekt, keby sa jednostranne trvalo na morálnej povinnosti.

Na záver chcem pripomenúť, že birmovanie je sviatosť vhodná na podnietenie a udržanie záväzkov veriacich, ktorí sa chcú venovať kresťanskému svedectvu v spoločnosti. Prajem všetkým mladým kresťanom, aby si zaslúžili — osobitne s pomocou milosti birmovania znanie apoštola Jána: „Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého” (1 Jn 2, 14).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu č. 4/1992

Katechezy: 
Súvisiace: