SVIATOSŤ EUCHARISTIE

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 8. apríla 1992

Podľa Druhého vatikánskeho koncilu sa pravda Cirkvi ako kňazského spoločenstva, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí, najplnšie vykonáva v Eucharistii. V Lumen gentium čítame, že veriaci „účasťou na eucharistickej obete, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu božskú žertvu a s ňou seba samých“ (LG 11).

Eucharistia je zdrojom kresťanského života, lebo ten, kto má na nej účasť, dostáva podnet a silu, aby žil naozaj ako kresťan. Obeta Krista na kríži, sprítomnená v eucharistickej obete, sprostredkúva veriacemu dynamizmus ušľachtilej lásky; eucharistická hostina živí veriacich telom a krvou Božieho Baránka obetovaného za nás a dáva im silu, aby „kráčali v jeho šľapajach” (porov. 1 Pt 2, 21).

Eucharistia je vrcholom celého kresťanského života, lebo veriaci v nej prinášajú všetky svoje modlitby a dobré skutky, radosti a útrapy a tieto skromné obete sa spájajú s dokonalou Kristovou obetou, a tak sú tieto obete plne posvätené a povýšené až k Bohu v dokonalom milom kulte, ktorý uvádza veriacich do božskej intimity (porov. Jn 6, 56-57). A preto, ako píše svätý Tomáš Akvinský, Eucharistia je „korunou duchovného života a cieľom všetkých sviatostí” (S. Th. III, q. 66, a. 6).

Anjelský učiteľ tiež poznamenáva, že „účinok tejto sviatosti je jednota mystického tela (Cirkev), bez ktorej nemôže byť spása. Preto je nevyhnutné prijímať Eucharistiu, aspoň s túžbou (in voto), aby sme boli spasení” (III, q. 73a. 1, arg. 2). V týchto slovách je ozvena toho, čo povedal sám Ježiš o nevyhnutnosti Eucharistie pre kresťanský život: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň” (Jn 6, 53—54).

Podľa týchto Ježišových slov je Eucharistia zálohom večného života. Ježiš nehovorí „bude mať večný život”, ale „má večný život”. Večný život Krista s eucharistickým pokrmom preniká a prúdi v ľudskom živote.

Eucharistia si vyžaduje účasť členov Cirkvi. Podľa Koncilu „obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, činnú účasť na bohoslužobnom úkone” (LG 11).

Účasť je spoločná pre všetok „kňazský ľud” za predpokladu, že sa chce zjednotiť v obetovaní a prijímaní. Avšak je odlišná podľa postavenia, v akom sa nachádzajú členovia Cirkvi na základe sviatostného ustanovenia. Je to špecifická úloha kňazskej služby, ktorá však neodstraňuje, ale podporuje úlohu všeobecného kňazstva. Je to špecifická úloha požadovaná Kristom, keď poveril svojich apoštolov, aby konali Eucharistiu na jeho pamiatku a keď na túto úlohu ustanovil sviatosť kňazstva udeľovanú biskupom a kňazom (a diakonom ako služobníkom oltára).

Kňazská služba má za cieľ zvolávať Boží ľud „aby tak všetci, čo patria k tomuto ľudu, keďže ich posvätil Duch Svätý, dávali seba samých ako „živú, svätú, Bohu milú obetu” (Rim 12, 1) (dekrét Presbyterorum Ordinis, 2).

Ak - ako som zdôraznil v predchádzajúcej katechéze - je všeobecné kňazstvo určené na to, aby prinášalo duchovné obete, veriaci môžu konať túto obetu, lebo sú „posvätení Duchom Svätým”. Duch Svätý, ktorý oživil Kristovu obetu na kríži (porov. Hebr 9, 14), oživuje obetu veriacich.

Podľa Koncilu vďaka kňazskej službe môžu duchovné obety dosiahnuť svoj cieľ. „Obetnou službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v jednote s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá zahŕňa zásah vysväteného služobníka: ona sa uskutočňuje v konsekračnom úkone uskutočneného kňazom v mene Krista.

Takto kňazská služba prispieva k plnej hodnote všeobecného kňazstva. Ako sa zmieňuje Koncil, citujúc svätého Augustína, kňazská služba smeruje k tomu, aby „sa aj celá vykúpená obec, to jest zhromaždenie a spoločenstvo svätých, priniesla v univerzálnu obetu Bohu skrze Veľkňaza (Krista), ktorý tiež obetoval seba samého za nás vo svojom umučení, aby sme sa stali telom takej vznešenej Hlavy (De Civ. Dei, 10, 6: PL 41, 284) (PO, 2).

Po vykonaní obety nasledovné eucharistické prijímanie je určené na to, aby poskytlo veriacim duchovné sily potrebné pre plný rozvoj „kňazstva” a najmä pre prinášanie všetkých obetí ich každodenného života. „Kňazi - čítame v dekréte Presbyterorum Ordinis - učia veriacich prinášať v obete svätej omše božskú Žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať v obeť aj svoj vlastný život” (PO, 5).

Môžeme povedať, že podľa úmyslu Ježiša, ktorý formuloval nové prikázanie lásky pri Poslednej večeri, eucharistické prijímanie robí tých, ktorí sa na ňom zúčastňujú, schopnými uvádzať ho do praxe. „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 13, 34; 15, 12).

Účasť na eucharistickej hostine je svedectvom jednoty, ako zdôrazňuje Koncil, keď píše, že veriaci „nasýtení pri svätom prijímaní Telom Kristovým, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu Božieho ľudu, ktorú táto Prevelebná sviatosť vhodne naznačuje a podivne uskutočňuje” (LG 11).

Je pravdou, ktorú viera Cirkvi zdedila od svätého Pavla, ktorý napísal: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe” (1 Kor 10, 16-17). Preto svätý Tomáš videl v Eucharistii sviatosť jednoty „mystického tela” (III, q. 72, a. 3).

Na záver tejto ekleziologicko-eucharistickej katechézy chceme zdôrazniť, že ak je eucharistické prijímanie účinným znamením jednoty, všetci veriaci dostávajú z neho stále nové podnety pre vzájomnú lásku a zmierenie a sviatostnú silu potrebnú pre zabezpečenie blahodarného porozumenia v rodinných a cirkevných vzťahoch.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník II, č. 4/1992