CIRKEV - KŇAZSKÉ SPOLOČENSTVO, SVIATOSŤ POKÁNIA

Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 15. apríla 1992

Milovaní bratia a sestry,

vstúpili sme do Veľkého týždňa. V nasledujúcich dňoch, vedení liturgiou Cirkvi, budeme znova prežívať tajomstvá našej spásy.

Veľkonočné trojdnie predstavuje vrchol liturgického roka. V ňom si s dojatím a vďačnosťou znova pripomíname, že Kristus svojou smrťou zničil našu smrť a zmŕtvychvstaním nám obnovil život.

Pripravme sa na intenzívne prežívanie nasledujúcich slávení, plne si uvedomujúc, že ak teraz máme účasť na Kristových utrpeniach, jedného dňa sa budeme môcť radovať a plesať, keď sa zjaví jeho sláva (porov. 1 Pt 4, 13).

Teraz pokračujme v našej katechéze o Cirkvi, kňazskom a sviatostnom spoločenstve.

Ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, „posvätný a organický ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje sviatosťami a čnosťami” (LG 11). V dnešnej katechéze chceme odkryť odraz tejto pravdy vo sviatosti zmierenia, ktorá sa tradične volá sviatosť pokánia. V nej sa skutočne prejavuje „všeobecné kňazstvo”, spoločné pre všetkých pokrstených, pretože základnou úlohou kňazstva je odstraňovať hriech ako prekážku, ktorá zabraňuje oživujúcemu vzťahu k Bohu. Čiže táto sviatosť bola ustanovená na odpustenie hriechov spáchaných po krste a pokrstení v nej zastávajú aktívnu úlohu. Neobmedzujú sa len na to, aby získali rituálne a formálne odpustenie ako pasívne subjekty. Naopak, pomocou milosti iniciatívne bojujú proti hriechu vyznaním svojich vín a prosbou o odpustenie. Vedia, že táto sviatosť vyžaduje od nich úkon obrátenia. A s týmto úmyslom sa aktívne zúčastňujú na sviatosti a zohrávajú v nej svoju úlohu, čo napokon vyplýva zo samého obradu.

Treba priznať, že v poslednom čase sa na mnohých miestach prejavuje kríza v pristupovaní veriacich k sviatosti pokánia. Jej príčiny, ktoré sa dotýkajú rovnako duchovných, ako aj sociálno-kultúrnych podmienok širokých vrstiev v našich časoch, môžeme rozdeliť do dvoch skupín.

Na jednej strane sa aj vo svedomí istého počtu veriacich oslabilo vedomie hriechu. Títo pod vplyvom požiadaviek na úplnú slobodu a nezávislosť človeka, ktoré platia v dnešnom svete, nevedia priznať skutočnosť a vážnosť hriechu i vlastnú vinu dokonca ani pred Bohom.

Na druhej strane nechýbajú veriaci, ktorí si neuvedomujú potrebu a užitočnosť uchýliť sa k sviatosti, ale radšej priamo prosia Boha o odpustenie: v tomto prípade nedokážu prijať Cirkev ako sprostredkovateľku pri zmierení s Bohom.

Na tieto dva problémy v krátkosti odpovedá Koncil, ktorý pozoruje hriech v jeho dvojitom aspekte, a to ako urážky Boha a ako zranenie Cirkvi. V Lumen gentium čítame: „Tí, ktorí pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážok, ktorých sa proti Bohu dopustili, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zranili svojimi hriechmi a ktorá svojou láskou, príkladom a modlitbou napomáha ich obrátenie” (LG 11). Súhrnné, premyslené a jasné slová Koncilu ponúkajú rôzne dôležité body pre našu katechézu.

Koncil predovšetkým pripomína, že podstatnou charakteristikou hriechu je urážka Boha. Predstavuje zvrátený čin stvorenia, ktoré vedome a dobrovoľne odporuje vôli svojho Stvoriteľa a Pána tým, že porušuje zákon dobra a dobrovoľne vstupuje pod jarmo zla. Je to čin urážajúci Božiu velebnosť, o ktorej svätý Tomáš Akvinský neváha povedať, že „hriech spáchaný proti Bohu má istú nekonečnosť v sile nekonečnosti Božej veleby” (S. Th, III, q. 1 a 2 ad 2). Treba povedať, že je aj činom urážajúcim Božiu lásku v tej miere, akou sa porušil zákon priateľstva a zmluvy, ktorý Boh pre svoj ľud a pre každého človeka spečatil Kristovou krvou. Teda prakticky je to skutok nevery a odmietnutie Božej lásky. Hriech preto nie je len jednoduchým ľudským omylom a človeku prináša iba škodu; je urážkou Boha nakoľko hriešnik prekračuje jeho zákon ako Stvoriteľa a Pána a zraňuje svoju lásku k Otcovi. Hriech sa nemôže skúmať výlučne len z pohľadu jeho psychologických následkov, ale aj vo význame vzťahu človeka k Bohu.

Práve Ježiš nás najmä v podobenstve o márnotratnom synovi učí chápať, že hriech je urážkou Otcovej lásky, keď opisuje synovo hanebné opovrhnutie autoritou a domom svojho otca.

Okolnosti života, v ktorých sa syn nachádza, sú dosť smutné: odzrkadľujú situáciu Adama a jeho potomkov po prvom hriechu. No Ježiš nám vo svojom podobenstve odhaľuje obrovský dar, ktorým je povzbudivá a posilňujúca ukážka milosrdnej Otcovej lásky. Otec má stále otvorené náručie a čaká, až sa márnotratný syn vráti, ponáhľa sa, aby ho mohol objať a tak mu odpustiť, že zotrie všetky následky jeho hriechu, ba vystrojí mu hostinu pre slávnosť nového života (porov. Lk 15, 11-32). Koľko nádeje vzbĺklo v srdciach ľudí, koľkým hriešnikom počas kresťanských stáročí pomohlo vrátiť sa k Bohu práve čítanie tohto podobenstva, zaznačenom Lukášom, ktorého oprávnene volajú „pisateľom Kristovej láskavosti” (scriba mansuetudinis Christi). Sviatosť pokánia patrí k zjaveniu, ktoré nám Ježiš urobil z lásky a otcovskej dobroty Boha.

Koncil nám pripomína, že hriech zraňuje aj Cirkev. Vskutku každý hriech škodí svätosti cirkevného spoločenstva. Keďže všetci veriaci sú napojení na celé kresťanské spoločenstvo, neexistuje hriech, ktorý by nemal vplyv na celé spoločenstvo. Ak je pravdou, že dobro vykonané jedným človekom prináša úžitok a pomoc všetkým, žiaľ rovnako aj zlo spáchané jedným človekom prekáža dokonalosti, o ktorú sa usilujú ostatní. Ak každá duša, ktorá sa dvíha hore, dvíha aj celý svet, ako hovorí blahoslavená Alžbeta Lesseurová, tak je pravdou aj to, že každý čin zrady Božej lásky priťažuje ľudom a ochudobňuje Cirkev. Zmierenie s Bohom je súčasne zmierením s Cirkvou a v istom zmysle aj so všetkým stvorením, ktorého harmónia sa hriechom narúša. Sprostredkovateľkou tohto zmierenia je Cirkev. Túto úlohu jej prisúdil sám jej Zakladateľ, keď jej udelil poslanie a moc „odpúšťať hriechy”. Každé zmierenie s Bohom sa deje vo vzťahu k Cirkvi explicitne alebo implicitne, vedome alebo nevedome. Ako píše svätý Tomáš, „neexistuje spása bez jednoty Mystického tela, t. j. nikto sa nemôže spasiť bez Cirkvi, tak ako sa pri potope nezachránil nik, kto nebol v Noemovej arche - symbole Cirkvi, ako učí svätý Peter (1 Pt 3, 20-21) (S. Th. 111, q. 73 a. 3; porov. Suppl. III, P., q, 17, a. 1). Moc odpúšťať patrí nepochybne iba Bohu a odpustenie hriechov je dielom Ducha Svätého. Odpustenie však závisí aj od toho, či hriešnik využije vykúpenie Kristom na kríži (porov. Ef  1, 7; Kol 1, 14. 20), ktorý zveril svojej Cirkvi poslanie a službu prinášať v jeho mene spásu celému svetu (porov. III, q. 84, a. 1). Teda odpustenie sa vyprosuje od Boha, získava sa od Boha, ale nie nezávisle od Cirkvi sa založenej Ježišom Kristom na spásu všetkých..

Vieme, že zmŕtvychvstalý Kristus, aby zanechal ľudom ovocie svojho utrpenia a smrti, udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané” (Jn 20, 23). Dedičmi poslania a moci apoštolov v Cirkvi sú kňazi, ktorí v mene Krista odpúšťajú hriechy. Môžeme však povedať, že vo sviatosti zmierenia špecifická služba kňazov nevylučuje, ale zahŕňa v sebe uskutočňovanie „všeobecného kňazstva” veriacich, ktorí vyznávajú svoje hriechy a prosia o odpustenie pod vplyvom Ducha Svätého, ktorý ich vnútorne obracia milosťou Krista - Vykupiteľa. Svätý Tomáš, aby potvrdil túto úlohu veriacich, cituje povestné slová svätého Augustína: „Kto ťa stvoril bez teba, neospravedlní ťa bez teba” (Sv. Augustín, Super Ioannem, serm. 169, c. 11; sv. Tomáš S. Th. III, q. 84, aa. 5 a 7).

Aktívna úloha kresťana vo sviatosti pokánia spočíva v poznávaní vlastných vín a spája sa s „vyznaním”, ktoré sa — okrem výnimočných prípadov — vykonáva individuálne pred kňazom; ďalej sa spája s osobným vyjadrením ľútosti nad urážkou Boha čiže s „kajúcnosťou”; s pokorným podriadením sa úradnému kňazstvu Cirkvi, aby sa získal „účinný znak” Božieho odpustenia; so sľubom „zadosťučinenia” uloženého kňazom ako znak osobnej účasti na obnoviteľskej obete Krista, ktorý sa obetoval Otcovi ako žertva za naše hriechy; a napokon so vzdávaním vďaky za získané odpustenie.

Je dobré mať na pamäti, že toto všetko, čo sme povedali, platí o hriechu, ktorý rozbíja priateľstvo s Bohom a odníma „večný život”: a práve preto sa volá „smrteľný”. Návrat k sviatosti je nevyhnutný, keď sa spáchal čo len jediný ťažký hriech (porov. Trid. koncil, DS 1707). No kresťan, ktorý verí v účinnosť sviatostného odpustenia, vracia sa k sviatosti aj mimo prípadu nevyhnutnosti, a to s pravidelnou účasťou, lebo v nej nachádza cestu k rastu citlivosti svedomia a stále dôkladnejšieho očisťovania, prameň pokoj a pomoc pri odolávaní pokušeniam a v úsilí o taký život, ktorý čoraz viac zodpovedá požiadavkám zákona a láske k Bohu.

Cirkev stojí pri kresťanovi ako spoločenstvo, ktoré ako hovorí Koncil, „napomáha jeho obrátenie láskou, príkladom a modlitbou” (LG 11). Už nie je ponechaný sám na seba, tým menej, keď je v stave hriechu: stále ostáva členom „kňazského spoločenstva”, ktoré ho podopiera solidaritou lásky a bratskej modlitby, aby sa mohol znova včleniť do priateľstva s Bohom a do spoločenstva „svätých”. Cirkev, spoločenstvo svätých, vo sviatosti pokánia sa javí a koná ako kňazské spoločenstvo milosrdenstva a odpustenia.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník II, č. 4/1992