CIRKEV - KŇAZSKÉ SPOLOČENSTVO - SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH

(Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 30. apríla 1992)

Možno povedať, že kňazské spoločenstvo sa uskutočňuje a prejavuje zvlášť významným spôsobom vo sviatosti pomazania chorých, o ktorej svätý Jakub píše: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu” (Jak 5, 14-15).

Ako vidno, Jakubov list odporúča iniciatívu chorého, ktorý osobne alebo prostredníctvom svojich blízkych žiada o príchod kňazov. Možno povedať, že už tu sa prejavuje uskutočňovanie všeobecného kňazstva, v osobnom úkone účasti na živote spoločenstva „svätých", čiže zasvätených v Duchu Svätom, od ktorého sa žiada pomazanie. Avšak z Listu jasne vyplýva, že poskytnutie pomoci chorým pomazaním je úlohou kňazskej služby, ktorú vykonávajú „kňazi”. Je to druhá stránka uskutočňovania kňazského spoločenstva v aktívnej harmonickej účasti na sviatosti.

Prvý základ tejto sviatosti môžeme nájsť v Ježišovej starostlivosti o chorých. Evanjelisti nám hovoria, že už od začiatku svojho verejného života sa Ježiš s veľkou láskou a s úprimným spolucítením staral o chorých a všetkých ostatných núdznych a trpiacich, ktorí žiadali o jeho pomoc. Svätý Matúš svedčí, že „uzdravoval každý neduh a každú chorobu” (Mt 9, 35).

Nespočetné zázračné uzdravenia boli pre Ježiša znamením spásy, ktorú chcel zaistiť ľudom. Nie zriedka tak jasne určil tento významný vzťah, ako vtedy, keď odpustil hriechy chromému, a aby po vykonaní zázraku ukázal, že „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2, 10). Teda jeho zrak sa nezastavil iba na telesnom zdraví, ale pozeral sa aj na uzdravenie duše, na duchovnú spásu.

Toto Ježišovo konanie patrilo k ekonómii mesiášskeho poslania, ktoré proroctvo z Izaiášovej knihy opísalo v termínoch uzdravovania chorých a pomoci chudobným (porov. Iz 61, 1n; Lk 4, 18-19). Je to poslanie, ktoré už počas svojho pozemského života chcel Ježiš zveriť svojim učeníkom, aby prinášali pomoc núdznym a najmä uzdravenie chorým. Evanjelista Matúš nám svedčí, že Ježiš „zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a chorobu” (Mt 10, 1). A Marek o nich hovorí, že „vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali” (Mk 6, 13). Je významné, že už v prvotnej Cirkvi sa zdôrazňoval nielen tento aspekt Ježišovho mesiášskeho poslania, čomu sa venujú mnohé stránky evanjelia, ale aj dielo, ktoré zveril svojim učeníkom a apoštolom v súvislosti so svojím poslaním.

Cirkev venovala osobitnú pozornosť Ježišovmu vzťahu k chorým. Na jednej strane podnecovala mnohé iniciatívy šľachetných diel starostlivosti o nich, na druhej strane zabezpečovala a zabezpečuje im sviatosťou pomazania blahodarné spojenie s milosrdenstvom samého Krista.

V tejto súvislosti je potrebné zmieniť sa o tom, že choroba nie je nikdy iba fyzickým zlom. Je zároveň aj obdobím morálnej a duchovnej skúšky. Chorý potrebuje veľkú vnútornú silu, aby z tejto skúšky vyšiel víťazne. Prostredníctvom sviatostného pomazania mu Kristus prejavuje svoju lásku a dodáva mu potrebnú vnútornú silu. V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi slúži olej vyliaty na rany chorého na ceste do Jericha ako jednoduchý prostriedok fyzickej liečby. Vo sviatosti sa pomazanie olejom prostredníctvom služby kňazov stáva účinným znakom milosti a aj duchovnej spásy.

V Jakubovom liste čítame, že pomazanie a kňazská modlitba majú ako účinky: spásu, posilu, odpustenie hriechov. Tridentský koncil (DS 1696) komentuje Jakubov text tak, že v tejto sviatosti sa sprostredkúva milosť Ducha Svätého, ktorého vnútorné pomazanie na jednej strane oslobodzuje dušu chorého od vín a zvyškov hriechu a na druhej strane mu poskytuje úľavu a posilu, a tým v ňom vzbudzuje veľkú dôveru v milosrdnú dobrotu Boha. A tak mu pomáha, aby ľahšie znášal nepríjemnosti a ťažkosti choroby a aby s väčšou silou odolával pokušeniam zlého ducha. Okrem toho sa chorému pomazaním často uľaví aj telesne, keď je to potrebné pre spásu duše. To je učenie Cirkvi, ako ho vysvetľuje tento Koncil.

Teda vo sviatosti pomazania je milosť sily, ktorá rozvíja odvahu chorého a jeho schopnosť odolávať chorobe. Ona spôsobí duchovné uzdravenie, ako odpustenie hriechov, vykonané vo sviatosti silou Krista, ak niet prekážky v rozpoložení duše, a častokrát aj telesné uzdravenie. To nie je podstatný cieľ sviatosti, ale ak sa udeje, prejavuje spásu, ktorú Kristus dáva v hojnosti svojej lásky a milosrdenstva všetkým núdznym, čo zjavoval už pozemskom živote. Aj teraz jeho srdce bije tou láskou, ktorá pretrváva v novom živote v nebi a rozlieva sa v ľudských bytostiach silou Ducha Svätého.

Sviatosť pomazania je teda Kristovou účinnou pomocou vždy pri ťažkej chorobe alebo v zoslabenom organizme v dôsledku pokročilého veku, kedy voláme „starších” Cirkvi, aby prišli ju vysluhovať.

V tradičnom jazyku sa nazývala „posledným pomazaním”, lebo sa považuje za sviatosť umierajúcich. Druhý vatikánsky koncil už nepoužíva tento výraz, lebo pomazanie lepšie vystihuje, že je to sviatosť ťažko chorých. Preto nie je správne, aby sme so žiadosťou o túto sviatosť čakali na posledné chvíle, lebo tak zbavujeme chorého pomoci, ktorú pomazanie poskytuje duši a mnohokrát i telu. Príbuzní a priatelia chorého musia byť včasnými tlmočníkmi jeho vôle, aby prijal sviatosť pri ťažkej chorobe. Túto vôľu predpokladáme, pokiaľ ju chorý odmietol, aj vtedy, ak chorý nie je schopný ju vyjadriť. Je súčasťou samého primknutia sa ku Kristovi vo viere v jeho slovo a v prijatie prostriedkov spásy, ktoré on ustanovil a zveril do služby Cirkvi. Aj skúsenosť dokazuje, že sviatosť poskytuje duchovnú silu, ktorá pretvára dušu chorého a poskytuje mu úľavu aj na tele. Táto sila je užitočná osobitne vo chvíli smrti, pretože prispieva k pokojnému prechodu do večnosti. Každý deň sa modlime, aby nám bol na konci života dopriaty tento najvyšší dar posväcujúcej milosti a — aspoň v perspektíve — už teraz oblažujúcej.

Druhý vatikánsky koncil zdôrazňuje povinnosť Cirkvi, ktorá pomáha vo chvíli choroby, v starobe, a napokon v hodine smrti, so svätým pomazaním. „Celá Cirkev”, hovorí Koncil (LG, 11), prosí Pána, aby uľahčil utrpenie chorého, prejavujúc tak Kristovu lásku ku všetkým chorým. Kňaz, vysluhovateľ sviatosti, vyjadruje túto povinnosť celej Cirkvi, „kňazského spoločenstva”, ktorého aj chorý je ešte aktívnym členom, participujúcim a osožným. Cirkev preto povzbudzuje trpiacich, aby sa pridružili k utrpeniu Ježiša Krista a jeho smrti, a tak od neho dosiahli spásu a hojnejší život pre celý Boží ľud. Cieľom sviatosti je teda nielen individuálne dobro chorého, ale aj duchovný rast celej Cirkvi. Ak uvažujeme o pomazaní v tomto svetle, ukáže sa, že je najvyššou formou tej účasti na Kristovej kňazskej obete, o ktorej svätý Pavol povedal: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev” (Kol 1, 24).

Je preto potrebné, aby sme venovali stále väčšiu pozornosť tomu, ako prispievajú chorí k rozvoju duchovného života Cirkvi. Všetci — či už chorí, ich najbližší, či už ich lekári a ďalší ošetrujúci — nech si stále viac uvedomujú hodnotu choroby ako vykonávanie „všeobecného kňazstva” Cirkvi s ponukou ich „duchovnej obety” čiže utrpenia spojeného s Kristovým utrpením. Nech všetci v nich vidia obraz trpiaceho Krista (Christus patiens), Krista, ktorý — podľa proroctva Knihy Izaiáša o Služobníkovi (porov. Iz 53, 4) — vzal na seba naše choroby.

Na základe viery a skúsenosti vieme, že obeta, ktorú prinášajú chorí, je pre Cirkev veľmi plodná. Práve údy Tajomného tela najviac prispievajú dôvernému spojeniu celého spoločenstva s Kristom, Spasiteľom. Spoločenstvo musí pomáhať chorým všetkými spôsobmi, ktoré vyznačil Koncil, aj z vďaky za dobrodenia, ktoré od nich získava.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník II, č. 4/1992