SVIATOSŤ MANŽELSTVA

(Príhovor Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 6. mája 1992)

Podľa Druhého vatikánskeho koncilu je Cirkev „kňazským spoločenstvom ”, „ktorého posvätný a organický ráz” sa uskutočňuje sviatosťami, medzi ktorými sa pripisuje osobitné postavenie sviatosti kňazstva a sviatosti manželstva.

Pokiaľ ide o sviatosť kňazstva, čítame v konštitúcii Lumen gentium: „Tí, ktorým sa spomedzi veriacich dostáva vyznačenie prijať vyššie svätenie, sú v mene Kristovom ustanovení živiť Cirkev slovom Božím a Božou milosťou”; a vo vzťahu k manželstvu: „Kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5, 32), si navzájom pomáhajú k svätosti” (LG, 11).

V tejto katechéze sa budeme zaoberať výlučne sviatosťou manželstva. K sviatostnému kňazstvu sa vrátime v príhodnej dobe.

V jednej z predchádzajúcich katechéz sme už spomenuli, že prvé znamenie, ktoré urobil Ježiš, sa stalo na svadobnej hostine v Káne. Aj keď význam tohto znamenia, ktorým Ježiš „zjavil svoju slávu” (Jn 2, 11), ďaleko presahuje rozprávanú udalosť, môžeme rovnako objaviť Pánovo ohodnotenie svadobnej lásky a manželskej ustanovizne, ale aj jeho úmysel priniesť spásu do tohto základného aspektu života a ľudskej spoločnosti. On dáva nové víno, symbol novej lásky. Príbeh v Káne nás vedie k pochopeniu, ako je ohrozované manželstvo nebezpečenstvom vyčerpania lásky. Sviatosťou Ježiš Kristus účinne prejavuje svoju pomoc, aby chránil a posilňoval lásku medzi manželmi a dával silu vernosti prostredníctvom daru božskej lásky. Môžeme ešte dodať, že znamenie, ktoré urobil Ježiš na začiatku svojho verejného života, je znamením významu manželstva v Božom spasiteľnom zámere a pri formovaní Cirkvi.

A nakoniec: môžeme povedať, Že Máriina iniciatíva, ktorá žiada a dostáva zázrak, zvestuje jej budúcu úlohu v ekonómii kresťanského manželstva: jej priaznivú prítomnosť, orodovanie a pomoc na prekonanie nevyhnutných prekážok.

Vo svetle Kány chceme teraz zdôrazniť aspekt manželstva, ktorý nás viac zaujíma v tomto cykle ekleziologickej katechézy, a to, že v kresťanskom manželstve sa všeobecné kňazstvo veriacich uskutočňuje význačným spôsobom, pretože sami manželia sú vysluhovateľmi sviatosti.

Ľudský úkon, „ktorým sa manželia obapolne dávajú a prijímajú” ako hovorí Koncil (GS, 48), je povýšený na hodnosť sviatosti. Manželia sa vzájomne vysluhujú sviatosť svojím obojstranným súhlasom.

Sviatosť vyjadruje hodnotu dobrovoľného súhlasu muža a ženy ako uistenia ich osobností a výrazu ich vzájomnej lásky.

Vždy podľa Koncilu kresťanskí manželia sviatosťou „naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť“ (porov. Ef 5, 32) (LG, 11).

„Pravá manželská láska sa priberá do Božej lásky, vedie ju a obohacuje ju Kristova vykupiteľská moc a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia účinne smerovali k Bohu a mali podporu a posilnenie vo vznešenej otcovskej a materskej úlohe. Preto kresťanských manželov na povinnosti a dôstojnosť ich stavu posilňuje, ba priam vysviaca osobitná sviatosť” (GS, 48).

Toto posledné konštatovanie konštitúcie Gaudium et spes je veľmi dôležité, teda za manželov „priam vysviaca osobitná sviatosť". Práve v tom spočíva vykonávanie ich kňazstva pokrstených birmovaných.

V tejto osobitnej účasti na všeobecnom kňazstve Cirkvi môžu manželia uskutočňovať svoju svätosť. Vskutku so sviatosťou prijímajú silu pre plnenie svojich manželských a rodinných povinností a pre napredovanie vo vzájomnom posväcovaní sa. „Navzájom si pomáhajú — hovorí Koncil — k svätosti manželským spolužitím, ako aj plodením detí, takže majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel“ (porov. 1 Kor 7, 6) (LG, 11).

Sviatosť manželstva sa orientuje na plodnosť. Je to vrodená náklonnosť ľudskej prirodzenosti. „Svojou povahou od prírody — hovorí Koncil — sama manželská ustanovizeň a manželská láska, šľachetná a vedomá, sú zamerané na plodenie a výchovu potomstva, a v tomto nachádzajú svoje vyvrcholenie” (GS, 48).

Sviatosť poskytuje duchovné sily viery, lásky a šľachetnosti pre plnenie povinností plodenia a výchovy potomstva. Je to zdroj Božej milosti, ktorá posilňuje a zdokonaľuje správnu prirodzenú náklonnosť, poznačuje samu psychológiu manželského páru, necháva uvedomovať si vlastné poslanie „spolupracovníkov lásky Boha Stvoriteľa”, ako hovorí Koncil (GS, 50).

Vedomie spolupráce na Božom stvoriteľskom diele a láske, ktorá inšpiruje toto dielo, pomáha manželom lepšie pochopiť posvätný charakter plodenia a plodivej Lásky a povzbudzuje ich k tomu, aby zamerali svoju lásku na prenášanie života.

Koncil zdôrazňuje aj výchovné poslanie manželov. V konštitúcii Gaudium et spes ďalej čítame: „Manželia, vyznačení hodnosťou otcovského a materského poslania, budú svedomite plniť povinnosť výchovy, najmä náboženskej, ktorá patrí v prvom rade im” (GS, 48). Avšak toto povzbudzovanie sa vyjasňuje v duchovnom svetle konštitúcie Lumen gentium, ktorá píše: „V tejto akoby domácej cirkvi rodičia majú byť slovom i príkladom prvými učiteľmi viery pre svoje deti“ (LG, 11). Teda Koncil prenáša svetlo Cirkvi na poslanie manželov — rodičov ako členov Cirkvi, kňazského a sviatostného spoločenstva.

Je zrejmé, že pre veriacich je kresťanská výchova najkrajší dar, ktorý môžu dať rodičia svojim deťom a je najvyšším prejavom ich lásky. Vyžaduje si úprimnú a dôslednú vieru a život podľa viery.

Koncil tiež hovorí, že manželské spojenie „ktoré je vzájomným darom dvoch osôb, ale aj dobro detí, vyžadujú úplnú vernosť manželov a zdôrazňujú ich nerozlučnú jednotu” (GS, 48). Vernosť a jednota pochádzajú z „osobitného daru milosti a lásky” (GS, 49), ktorú dáva sviatosť. To im zabezpečuje, že pri napodobňovaní Krista, ktorý miloval Cirkev, „manželia vo vzájomnej oddanosti majú sa stále verne milovať” (GS, 48). Ide ešte o neoddeliteľnú silu milosti sviatosti.

Napokon, čítame v koncilovej konštitúcii, že „kresťanská rodina, keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej, má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov, a jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov” (GS, 48).

Teda nielen každý kresťan, ako jednotlivec, ale aj celá rodina, ktorú vytvárajú kresťanskí rodičia a deti, ako taká, sa pozýva, aby vydávala svedectvo o živote, láske a jednote, ktoré nesie Cirkev v sebe ako vlastníctvo odvodené z jej charakteru sviatostného spoločenstva, ustanovujúceho a žijúceho v Kristovej láske.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník II, č. 4/1992