CIRKEV - KŇAZSKÉ SPOLOČENSTVO SVIATOSŤ KRSTU

Príhovor Jána v Pavla aule Pavla II. na VI. všeobecnej audiencii pre veriacich 25. marca 1992

Koncil sa zmieňuje predovšetkým o krste, sviatosti, ktorá ustanovuje ľudskú osobu za člena Cirkvi, a tým ho uvádza do kňazského spoločenstva. Čítame: „Veriaci, začlenení krstom do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom živote a preporodení v Božie deti, sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi” (tamže). Je to zhutnený text učenia odvodeného z Nového zákona a rozvíjaného tradíciou Otcov a učiteľov Cirkvi. V tejto katechéze chceme z neho vybrať podstatné prvky.
V konštitúcii Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu čítame: „Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje jednak sviatosťami a jednak čnosťami” (LG 11). To znamená, že vykonávanie všeobecného kňazstva sa viaže na sviatosti, ktoré nepochybne predstavujú základnú úlohu v kresťanskom živote. Avšak Koncil spája „sviatosti” a „čnosti”. Toto významné spojenie naznačuje, že sa sviatostný život nemôže na jednej strane redukovať na súbor slov a obradných gest — sviatosti sú výrazom viery, nádeje a lásky! Na druhej strane toto spojenie zdôrazňuje, že sviatosti podnecujú rozvoj týchto základných čností a všetkých ďalších čností v kresťanskom živote. Teda môžeme povedať, že podľa katolíckeho ponímania sviatostný kult má prirodzené predĺženie v rozkvete kresťanského života.

Koncil už na začiatku pripomína, že krstom sa vstupuje do Cirkvi, Kristovho tela. Je to ozvena slov svätého Pavla, ktorý napísal: „Veď my všetci boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo” (1 Kor 12, 13)

Je dôležité zdôrazňovať úlohu a hodnotu krstu pre vstup do cirkevného spoločenstva. I dnes sa nájdu takí, ktorí neuznávajú túto úlohu a zanedbávajú a oneskorujú krst, najmä u detí. Avšak podľa potvrdenej tradície Cirkvi kresťanský život sa nezačína jednoducho ľudskými možnosťami, ale sviatosťou obdarenou Božou účinnosťou. Krst ako sviatosť čiže viditeľný znak neviditeľnej milosti, je bránou, cez ktorú Boh pôsobí v duši — aj v duši novorodenca —, aby ju spojil so sebou v Kristovi a v Cirkvi. Krst jej dáva účasť na vykúpení. Krst jej vlieva „nový život”. Krst ju začleňuje do spoločenstva svätých. Krst jej otvára prístup ku všetkým ďalším sviatostiam, ktorých funkciou je naplno rozvinúť kresťanský život. Preto je krst ako znovuzrodenie, ktorým sa syn človeka stáva Božím synom!

Koncil o pokrstených hovorí: „Znovuzrodené Božie deti.” Cítime tu ozvenu slov apoštola Petra, ktorý dobrorečí Bohu Otcovi, že „vo svojom verkom milosrdenstve nás z mŕtvych znovuzrodil" (1 Pt 1,3) a nachádzame tu aj učenie samého Ježiša, ktoré reprodukuje svätý Ján v rozprávaní o rozhovore s Nikodémom; „Veru, veru, hovorím vám: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva” (Jn 3, 5).

Ježiš nás učí, že nové zrodenie pochádza z Ducha. To zdôrazňuje aj list Títovi, podľa ktorého nás Boh spasil „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa” (Tít 3, 5). Už Ján Krstiteľ zvestoval krst Duchom (porov. Mt 3, 11). A Ježiš nám hovorí, že Duch Svätý je „oživovateľom” (Jn 6, 63). My vyznávame vieru v tejto zjavenej pravde, hovoriac s nicejsko-carihradským Krédom: „Et in Spiritum Sanctum Dominum et vivificantem.” Ide o nový život, ktorým sme sa stali Božími deťmi v zmysle evanjelia: a je to Kristus, ktorý veriacim dáva účasť na svojom božskom synovstve prostredníctvom krstu, ktorý ustanovil ako krst Duchom.

V ňom spočíva duchovné zrodenie pre nový život, ktorý je ovocím vykupiteľského vtelenia: táto sviatosť spôsobuje, že ľudská bytosť žije zo života samého vzkrieseného Krista. To je soteriologická dimenzia krstu, o ktorej svätý Pavol tvrdí: „... všetci, čo sme pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení... aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych, aj my žili novým životom" (Rim 6,3-4). Táto pasáž Listu Rimanom nám umožňuje správne pochopiť kňazský aspekt krstu. Ukazuje, že prijatie krstu znamená byť v osobnom spojení s Ježišovým veľkonočným tajomstvom, ktoré tvorí jedinú kňazskú obetu skutočne dokonalú a milú Bohu. Z tohto spojenia vyplýva pre každého pokrsteného človeka schopnosť, aby celým svojím bytím prinášal kňazskú obetu spojenú s Kristovou obetou (porov. Rim 12,1; 1 Pt 2,4-5).

Krst s Kristovým životom vlieva do duše jeho svätosť ako novú podmienku toho, aby sme patrili Bohu s oslobodením a očistením, ako pripomína svätý Pavol Korinťanom: „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, boli ste ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha” (1 Kor 6, 11).

Kristus vždy, podľa učenia Apoštola, posväcuje a očisťuje celú Cirkev „očistným kúpeľom vody a slovom” a ona sa stáva „svätou a nepoškvrnenou“ vo svojich údoch, nakoľko prijímajú krst (Ef5, 26), čo je oslobodenie od hriechu a aj na úžitok celého spoločenstva, v ktorom má základ stála cesta duchovného rastu (porov. Ef2, 21). Je jasné, že z krstného posvätenia pramení v kresťanoch — v jednotlivcoch a spoločenstve — možnosť a povinnosť svätého života. Podľa svätého Pavla pokrstení „zomreli hriechu” a musia sa zriecť života v hriechu (Rim, 6,2). Odporúča: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi” (Rim 6,11). V tomto zmysle krstom máme účasť na Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní, na jeho víťazstve nad mocou zla.

To je význam krstného obradu, v ktorom sa krstenca pýtajú: „Zriekaš sa zlého ducha?” aby sa žiadal od neho osobný záväzok na úplné oslobodenie od hriechu a teda od moci satana: záväzok bojovať po celý pozemský život proti pokušeniam satana. Bude to „pekný boj”, ktorý urobí človeka hodnejším jeho nebeského povolania, ale aj dokonalejším ako človeka. Z tohto dvojnásobného dôvodu požiadavka a prijatie záväzku si zasluhujú, aby sa vykonali ešte v krste dieťaťa, ktoré odpovedá prostredníctvom rodičov a krstných rodičov. Silou sviatosti sa stáva očisteným a posväteným Duchom, ktorý mu vlieva nový život ako účasť na Kristovom živote.

Okrem oživujúcej a posväcujúcej milosti Ducha sa v krste prijíma nezmazateľná pečať, ktorá sa nazýva charakterom a o ktorej hovorí apoštol kresťanom: „Prijali ste pečať prisľúbeného Ducha Svätého” (porov. Ef l, 13; 4, 30; 2 Kor 1,22).

Charakter (v gréčtine sfragis) je znakom príslušnosti: pokrstený sa teda stáva Kristovým vlastníctvom, vlastníctvom Božím a v tejto jeho príslušnosti sa uskutočňuje jeho základná a konečná svätosť, pre ktorú svätý Pavol nazýval kresťanov „svätými” (Rim 1, 7; 1 Kor 1,2; 2 Kor 1,1 atď). Je to svätosť všeobecného kňazstva členov Cirkvi, v ktorej sa napĺňa novým spôsobom starodávny prísľub: „Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom (Ez 19,6). Ide o definitívne, trvalé zasvätenie, vykonané krstom a upevnené nezmazateľným charakterom.

Tridentský koncil, tlmočník kresťanskej tradície, stanovil, že charakter je „duchovný a nezmazateľný znak” vtlačený do duše tromi sviatosťami: krstom, birmovaním a posvätením kňazstva (DS 1609). To však neznamená, že ide o viditeľný znak, aj keď u mnohých pokrstených sú viditeľné ich určité účinky, ako je pocit príslušnosti ku Kristovi a Cirkvi, ktorý sa prejavuje v slovách i skutkoch kresťanov — kňazov a laikov — naozaj veriacich.

Jeden z týchto prejavov môžeme nájsť v horlivosti pre Boží kult. Podľa krásnej kresťanskej tradície, o ktorej sa zmieňuje a ktorú potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil, veriaci sú „svojím charakterom určení pre kult kresťanského náboženstva”, to jest pre uctievanie Boha v Kristovej Cirkvi. Na základe tejto tradície to hájil svätý Tomáš Akvinský, podľa ktorého je charakter „duchovnou mocou” (S. Th. III, q. 63, a. 2), ktorá dáva schopnosť mať účasť na kulte Cirkvi, ktorú majú jej členovia ako uznaní a zvolaní do zhromaždenia najmä na eucharistickú obetu a na celý sviatostný život „všeobecného kňazstva”, ktorého základnou úlohou je vzdávať úctu Bohu.

Avšak v tejto chvíli treba dodať, že schopnosť daná charakterom, vyžaduje poslanie a teda zodpovednosť: ten, kto dostal Kristovu svätosť, musí ju prejavovať svetu „vo všetkom svojom počínaní” (1 Pt 1,15), a preto ju vyživovať sviatostným životom, najmä účasťou na eucharistickej hostine.

Charakter sa stáva vitálnym milosťou Ducha Svätého vliatou v krste. Svojím dynamizmom milosť vytvára celý rast života Krista Kňaza v nás: Krista, ktorý dokonale vzdáva úctu Otcovi vo Vtelení, na Kríži a v nebi a kresťanovi dáva účasť na svojom kňazstve v Cirkvi založenej preto, aby bola vo svete predovšetkým obnovovateľkou jeho obety.

A tak, ako Kristus na zemi prispôsobil celý svoj život požiadavkám kňazskej obety, tak i jeho nasledovníci — ako jednotlivci a ako spoločenstvo — sú povolaní, aby šírili obetnú schopnosť, ktorú dostali charakterom na také správanie, ktoré je v duchu všeobecného kňazstva a ku ktorému boli pripustení v krste.

Koncil zdôrazňuje osobitne rast svedectva viery: „Pokrstení, preporodení v Božie deti, sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi”.

Vskutku krst podľa svätého Pavla má účinok osvietenia: „A bude ti svietiť Kristus” (Ef 5,14; porov. Hebr 6,4; 10, 32). Pokrstení, ktorí vyšli z dávnej noci, musia žiť v tomto svetle: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla” (Ef 5, 8).

Tento život vo svetle sa prenáša aj do verejného vyznania viery, ktoré Ježiš požaduje: „Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach” (Mt 10, 32). Je to osobné vyznanie, ktoré kresťan robí silou krstnej milosti: „vyznanie viery, ktorú sme dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi,” ako hovorí Koncil (LG 11). A ak sa začleňuje do vyznania všeobecnej Cirkvi, ktorá každý deň zborovo opakuje „skutkom a pravdou” (1 Jn 3, 18) svoje Verím.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník II, č. 4/1992