Ježišova modlitba v Getsemani

Začali sme Veľký týždeň, najdôležitejší týždeň v roku. Vo Veľkom týždni Cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Všetko, čo Ježiš povedal a čo urobil počas svojho účinkovania tu na zemi, viedlo k tomuto týždňu, ku krížu, k vyvrcholeniu Božieho veľkého plánu pre ľudstvo. Čo lepšie by sme mohli urobiť, ako spolu s Ježišom prejsť týmto týždňom jeho umučenia a smrti?

            Ježiš v záhrade prosil svojich najbližších priateľov: "Ostaňte tu a bdejte!" (Mk 14, 34) Chcel, aby s ním strávili posledné vzácne hodiny.

Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím.“ Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!“

Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty.“

Keď sa vrátil, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „Šimon, spíš? Ani hodinu si nemohol bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“

Znova odišiel a modlil sa tými istými slovami. A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať: oči sa im zatvárali od únavy a nevedeli, čo mu povedať.

Keď prišiel tretí raz, povedal im: „Ešte spíte a odpočívate? Dosť už. Prišla hodina: hľa, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca je blízko.“

            Zastavme sa na chvíľu, tu v Getsemani, v Olivovej záhrade a zamerajme svoju pozornosť na Ježišovu modlitbu slovami Sv. Otca Benedikta XVI.

Sv. Otec napísal: Ježiš po Poslednej večeri vystupuje na Olivovú horu a modlí sa so svojimi apoštolmi. Evanjelista Marek rozpráva: “Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.” (Mk 14,26). Pravdepodobne tu myslí na spev žalmov hallél, ktorými sa vzdáva vďaka Bohu za oslobodenie ľudu z otroctva a vyprosuje sa jeho pomoc v ťažkostiach a stále nových hrozbách. Cesta do Getsemani je plná Ježišových slov, ktoré naznačujú neodvratnú blízkosť jeho smrti a následné rozpŕchnutie sa apoštolov.

Keď prichádzajú do záhrady na Olivovej hore, Ježiš sa chystá na osobnú modlitbu, ako zvykol robievať každú noc. Tentoraz sa však stane čosi nové: zdá sa, že nechce zostať sám.

Ježiš často odchádzal do samoty, preč od zástupu alebo aj od samotných apoštolov: zvykol sa utiahnuť na „pusté miesto“ (por. Mk 1,35) alebo vystúpiť „na vrch“ – ako hovorí svätý Marek (porov. Mk 6,46). V Getsemani, naopak, pozýva Petra, Jakuba a Jána, aby mu zostali nablízku. Sú to tí učeníci, ktorých povolal, aby s ním zostali na vrchu Premenenia (porov. Mk 9,2-13).

Blízkosť týchto troch počas modlitby v Getsemani je veľmi príznačná. Aj v túto noc sa Ježiš bude modliť k Otcovi „sám“, pretože jeho vzťah s ním je jedinečný, nenapodobiteľný: je to vzťah Jednorodeného Syna.

Avšak Ježiš, i keď prichádza „sám“ na miesto, kde sa zastaví a pomodlí, chce, aby aspoň traja z jeho učeníkov zostali nablízku, v bližšom vzťahu s ním. Jedná sa tu nielen o priestorovú blízkosť: je to nielen prosba o solidaritu vo chvíli, keď Ježiš cíti blížiacu sa smrť. Má to byť predovšetkým blízkosť v modlitbe, aby tak apoštoli vyjadrili svoju spolupatričnosť s Ježišom v momente, keď sa chystá bezvýhradne vyplniť Otcovu vôľu. Zároveň je to pozvanie pre každého apoštola, aby ho nasledoval na ceste Kríža. Evanjelista Marek hovorí: «Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Vtedy im povedal: “Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!”» (14,33).

V slovách, ktorými sa Ježiš obracia na apoštolov, znova používa jazyk žalmov: „Smutná je duša moja” – to sú slová zo 43. Žalmu (porov. Ž 43,5). Jeho pevné rozhodnutie ísť „až na smrť“ nám potom pripomína situáciu, ktorú zažili a vo svojich modlitbách vyjadrili mnohí Boží poslovia Starého zákona. Uskutočňovanie misie, čo im bola zverená, často so sebou prinášalo ťažkosti alebo aj prenasledovanie. Mojžiš dramatickým spôsobom prežíva skúšku, ktorú musí prekonať na ceste s ľudom cez púšť. Hovorí Bohu: „Ja sám nie som schopný niesť ťarchu všetkého ľudu. Je to pre mňa priťažké. Ak mieniš aj naďalej takto nakladať so mnou, tak ma radšej zabi – ak som našiel milosť v tvojich očiach“ (Num 11,14-15). Ani pre proroka Eliáša nie je ľahké slúžiť Bohu a jeho ľudu. V Prvej knihe Kráľov sa hovorí: «Sám išiel na deň cesty na púšť. Keď došiel, sadol si pod borievku, žiadal si zomrieť a hovoril: „Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“» (19,4).

Ježišove slová adresované trom učeníkom, ktorých chce mať nablízku počas modlitby, odhaľujú ako sa „v tej hodine“ obáva a sužuje, zažíva poslednú hlbokú samotu – práve v okamihu uskutočnenia Božieho plánu. A v týchto Ježišových obavách a v jeho súžení je zhrnutý všetok ľudský strach pred smrťou, vedomie jej neúprosnosti a pocit ťarchy zla, ktoré sa dotýkajú nášho života.

Potom, čo troch apoštolov pozval, aby s ním zostali bdieť a modliť sa, Ježiš „sám“ sa obracia k Otcovi. Evanjelista Marek hovorí, že „trochu poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je to možné, minula táto hodina“ (Mk 14,35). Ježiš padá tvárou na zem: je to modlitbový postoj, ktorý vyjadruje poslušnosť Otcovej vôli, odovzdanie sa v dôvere do jeho rúk. Je to gesto, ktoré opakujeme na začiatku Slávenia Pánovho Utrpenia – na Veľký piatok, ale aj pri skladaní rehoľných sľubov a tiež pri  diakonskom, kňazskom a biskupskom svätení, aby sa prostredníctvom modlitby, ale aj telesným spôsobom vyjadrilo úplné, dôverné odovzdanie sa Bohu, zverenie sa do jeho rúk.

Ježiš potom prosí Otca, aby, ak je to možné, vzal od neho túto hodinu. Nie je to len strach a hrôza človeka pred smrťou, je to obava Božieho Syna, ktorý vidí hroznú masu zla, čo musí vziať na seba, aby ho premohol, aby nad ním mohol zvíťaziť.

Aj my musíme dokázať predložiť Bohu v modlitbe svoje ťažkosti, svoje trápenia, ale aj každodenné odhodlanie nasledovať ho, byť kresťanmi – a tiež ťažobu zla, ktoré vidíme v nás a okolo nás – aby nám On sám dal nádej, aby nám dal pocítiť svoju blízkosť a daroval nám trochu svetla na životnej ceste.

Ježiš pokračuje vo svojej modlitbe: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14,36). Táto invokácia má tri významné časti. Na začiatku je zdvojenie oslovenia, ktorým sa Ježiš obracia na Boha: „Abba, Otče!“ (Mk 14, 36). Vieme dobre, že aramejské slovo Abba používali deti na oslovenie svojho otecka, a teda je v ňom vyjadrený Ježišov vzťah k Bohu Otcovi – vzťah lásky a nehy, vzťah dôvery a odovzdanosti.

V strede tejto invokácie potom nachádzame druhú skutočnosť – vedomie o všemohúcnosti Otca: „tebe je všetko možné“. Tým je uvedená prosba, v ktorej sa znovu ukazuje dráma konfrontácie Ježišovej ľudskej vôle so zlom a smrťou: „Vezmi odo mňa tento kalich!“

Je tu však aj tretia časť Ježišovej modlitby – a práve táto je rozhodujúca: ľudská vôľa sa v nej naplno stotožňuje s Božou vôľou. Ježiš tu zakončuje s odhodlaním: „No nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14,36c).

Každý deň v modlitbe Otčenáš prosíme Pána: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“ (Mt 6,10). Uvedomujeme si teda, že existuje Boží zámer s nami, Božia vôľa pre nás, vôľa Boha pre náš život – a táto Božia vôľa by sa každým dňom mala stávať dôležitejšou pre našu vlastnú vôľu a pre naše bytie. Uvedomujeme si, že práve v „nebi“ sa uskutočňuje Božia vôľa a že „zem“ sa stáva „nebom“, miestom prítomnosti lásky, dobra, pravdy a Božej krásy – len vtedy, ak sa na nej uskutočňuje Božia vôľa. V Ježišovej modlitbe k Otcovi v tú hroznú a desivú noc v Getsemani, sa „zem“ stala „nebom“; „zem“ jeho ľudskej vôle, zmietaná strachom a úzkosťou, bola pozdvihnutá do vôle Božej, a tak sa Božia vôľa uskutočnila na zemi.

Toto je dôležité aj pre našu modlitbu: musíme sa naučiť s dôverou vkladať do Božej Prozreteľnosti, prosiac Boha o silu vyjsť zo seba samých, aby sme mu obnovili svoje „áno“, aby sme mu zopakovali „buď vôľa tvoja“, aby sme svoju vôľu prispôsobili jemu. Je to modlitba, ktorú treba opakovať denne, pretože nie vždy je ľahké odovzdať sa do Božej vôle, nie je ľahké zopakovať Ježišove „áno“, či zopakovať Máriine „áno“.

Evanjeliové rozprávania o Getsemani nám s bolesťou ukazujú, že traja učeníci, ktorých si Ježiš vybral, aby mu boli na blízku, nedokázali s ním bdieť, ani zdieľať jeho modlitbu a odovzdanie sa Otcovi, pretože ich premohol spánok. Prosme Pána, aby sme s ním dokázali bdieť v modlitbe, aby sme vedeli plniť Božiu vôľu v každodennom živote – aj vtedy, keď treba niesť kríž – aby sme s Pánom žili v čoraz väčšej blízkosti, a tak na túto „zem“ prinášali kúsok Božieho „neba“. 

Zdroj: TKKBS