Liturgia nasledujúcej nedele nás pozýva sláviť výročie posviacky Lateránskej baziliky, ktorá sa nazýva „matkou všetkých kostolov dell´Urbe e dell´Orbe“ – teda “matkou všetkých kostolov mesta a sveta“. Vskutku táto bazilika bola v poradí prvou, ktorá bola postavená po edikte cisára Konštantína, ktorý v roku 313 udelil kresťanom slobodu k verejnému praktizovaniu ich náboženstva. Ten istý cisár daroval pápežovi Melchiadovi prastaré vlastníctvo rodiny Lateránov, kde dal postaviť baziliku, krstiteľnicu a rezidenciu rímskeho biskupa, ktorá sa stala sídlom pápežov až do avignonského obdobia. Posvätenie Baziliky sa uskutočnilo pápežom Silvestrom v roku 324 a chrám bol zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až po VI. storočí sa k tomuto názvu pridružili ďalšie dva, a to svätého Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu, podľa ktorého sa dodnes bazilika všeobecne nazýva. Prv tento sviatok sa slávil iba v Ríme, ale od roku 1565 sa rozšíril na všetky kostoly rímskeho obradu. Týmto spôsobom, vyjadrenie úcty tomuto posvätnému chrámu, je zároveň vyjadrením lásky a úcty voči celej rímskej Cirkvi, ktorá ako zdôrazňuje svätý Ignác Antiochijský, je „predsedníčkou lásky“ celého kresťanského spoločenstva (Rimanom 1,1).

Celé tisícročie bola sídlom rímskeho biskupa a aj v súčasnosti sa v nej nachádza "katedra", stolec, ktorý symbolizuje jeho úrad. A hoci dnes Svätý Otec sídli vo väčšej Bazilike svätého Petra, zostáva Bazilika svätého Jána na Lateráne stále "matkou a hlavou všetkých kostolov a chrámov mesta a sveta", (Omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput) ako hlása nápis na jej fasáde.

Plný titul tohto veľchrámu je popravde vznešený a znie takto: "Patriarchálna arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa, svätého Jána Evanjelistu a svätého Jána Krstiteľa v Lateráne, matka a hlava všetkých kostolov mesta Ríma a celého sveta".

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema.

V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“

Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

Ale on hovoril o chráme svojho tela.

Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Dnešný úryvok z evanjelia rozpráva o geste, ktoré Ježiš vykonal v Jeruzaleme pri príležitosti židovského sviatku Veľkej noci. Vstúpil do Jeruzalemského chrámu a videl, že takzvané „nádvorie pohanov“, priestor vyhradený nežidom, ktorí si priali poznať vieru a kult Izraela, bolo premenené na miesto predaja zvierat určených na obetovanie. A pritom si Boh prial, aby jeho chrám bol miestom modlitby pre všetky národy (porov. Iz 56, 7). Teraz však toto miesto bolo ako trhovisko.... Ježišova horlivosť a horúca láska k Otcovi a tiež k miestu, ktoré malo byť jeho príbytkom, sa teraz prejavuje prostredníctvom gesta odporu (porov. Ž 69, 10) proti tomuto všetkému: Tu si urobil z povrázkov bič a vyhnal všetkých z chrámu aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal im stoly (Jn 2,15).

Toto takzvané prorocké gesto, pohoršujúce gesto prevracia zabehnuté zvyky a obyčaje stanovené rôznymi tradíciami a zároveň predstavuje aktualizáciu Jeremiášovho proroctva voči chrámu (Vari je tento dom, ktorý sa volá mojím menom, lotrovský pelech vo vašich očiach? Veď aj ja vidím, hovorí Pán. Choďte k môjmu príbytku do Šíla, kde som sprvoti ubytoval svoje meno, a pozrite, čo som z neho urobil pre zločinnosť svojho ľudu, Izraela! Teraz teda, preto, že robíte tieto rozličné skutky, (hovorí Pán), že som hovorieval k vám od svitu stále a nepočúvali ste, že som volal a neodpovedali ste: urobím s týmto domom, ktorý sa volá mojím menom, na ktorý sa vy spoliehate, a s miestom, ktoré som dal vám a vašim otcom, ako som urobil so Šílom.  A odoženiem vás spred seba, ako som odohnal všetkých vašich bratov, celé potomstvo Efraimovo porov. /Jer 7, 11-15/).

Prečo ale Ježiš urobil toto znamenie? A čo dodáva jeho gestu jedinečný ráz? Ježiš chce pripomenúť, že chrám je Pánovým príbytkom, chce zvestovať, že nadišla hodina, ktorú predpovedal prorok Zachariáš, hodina, kedy národy budú putovať do Jeruzalema na konci časov, hodina, kedy „nebude Kanaánčanov v dome Pána zástupov“ (Zach 14, 21). Predovšetkým však chcel ukázať, že on, Boží Syn, môže žiadať úctu k Božej vôli na mieste, ktorú sám s autoritou označuje  za „dom môjho Otca“ (porov. Ján 2, 16).

To vyvolá bezprostrednú otázku prítomných Židov: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (Ján 2, 18). Ježiš v odpovedi poodhaľuje tajomstvo svojej identity: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím!“ (Ján 2, 19). Keby sme chceli byť úplne presní, v gréckom origináli sa hovorí o tejto „svätyni“, čo je najvnútornejšia časť chrámu, miesto Pánovej prítomnosti, ako ho chápali veriaci Židia. To je tiež rozhodujúce zjavenie, pretože Boží príbytok sa však nenachádza v Jeruzalemskom chráme, ale v Ježišovom tele, ktoré je teraz pravým Božím príbytkom. Evanjelista to komentuje: „Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Ján 2, 21). Boh je prítomný všade, je však jedno miesto, kde prebýva celkom špeciálnym a jedinečným spôsobom: ak v Starom zákone bol týmto miestom chrám v Jeruzaleme, teraz je ním sám Ježiš Kristus, zviditeľnenie neviditeľného Boha. On je človek, ktorý nám definitívnym a vrcholným spôsobom rozprával celým svojim životom Boha (porov. Ján 1, 18). Ježišovo gesto a jeho slová vyjavujú tomu, kto má srdce chápavé a schopné načúvania, skutočnosť nového chrámu, ktorý však nie je vybudovaný z kameňov, ale je stvorený samotným Ježišom. Ježiš z Nazareta, milovaný Boží Syn, jeho Slovo, ktoré sa stalo telom, je miestom stretnutí, zmluvy a spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi.

V deň, keď si pripomíname posvätenie nejakého miesta, potrebné sviatostné sprostredkovanie pre nás ľudí, nám tento úryvok evanjelia pomáha uvedomovať si hlbokú pravdu o kresťanskej liturgii, ktorá je obdivuhodne zhrnutá v Ježišovom výroku z jeho rozhovoru so Samaritánkou: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví (Boží) ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (Ján 4, 23), to znamená v Duchu Svätom a v Ježišovi Kristovi, ktorý je vtelenou Pravdou. Keď sa na toto tajomstvo zahľadíme očami apoštola Pavla, tak miestom kresťanskej liturgie v pravom slova zmysle nie je už nejaký ľudskými rukami postavený chrám, ale naša osoba, ktorá je súčasťou Kristovho tela (porov. 2 Kor 13,5). Nie ja snáď naše telo chrámom Ducha svätého (porov. 1 Kor 6, 19)? Sme povolaní, aby sme vo svojom tele predkladali pravú obeť, obeť nášho každodenného života (porov. Rim 12, 1), a zakusovali stravujúcu lásku k Pánovi a k ľuďom, ktorá bola posledným základom života, smrti a vzkriesenia Ježiša Krista. 

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)