Nový chrám

V príbehu evanjelia 3. pôstnej nedele budeme vidieť Ježiša v situácii, ktorá sa nám ťažko chápe. My sa domnievame, že sa Bohu musia páčiť kostoly naplnené do prasknutia ľuďmi. Bývame nadšení, keď vidíme mohutné zástupy veriacich na pútnych miestach Slovenska i v zahraničí. Prežívame podobnú eufóriu, akú prežívali každoročne Židia, keď sa v období významných sviatkov zhromažďoval takmer celý národ v Jeruzalemskom chráme. Pre nás je to vzrušujúce vidieť pokope takéto množstvo ľudí, ktorí sa hlásia k viere.

V evanjeliu vidíme, že Ježiša nenadchýna množstvo ľudí, lebo on vidí do sŕdc a vie ako sa kto chová mimo sviatkov a mimo chrámu. V dnešnom evanjeliu ho dokonca vidíme ľudí z chrámu vyháňať. V celom evanjeliu ho nevidíme, žeby ľudí do chrámu naháňal, ako to zvykli robiť naši otcovia a matky a zvykneme robiť po nich aj my a nazývame to náboženskou výchovou. Pred Bohom nemá cenu to, čo sa nedáva z presvedčenia a z lásky.

Svätý Otec František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, citujúc homíliu Benedikta XVI. napísal: „Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale príťažlivosťou“ (14). To znamená, že tí, ktorí nás stretnú, sú nami priťahovaní, ak v nás vidia  šťastných mužov a ženy! Šťastných preto, lebo máme Ježiša Krista, Vykupiteľa, ktorý dal za nás svoj život a to nás napĺňa láskou k Nemu i k našim blížnym, aby sme ich takýmto spôsobom priťahovali a privádzali bližšie k Ježišovi.

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“

Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

Pôstna cesta, na ktorú nás Cirkev pobáda, vedie cez čítanie evanjelia podľa Jána, preto túto aj nasledujúce dve nedele opustíme Markovo rozprávanie a budeme kontemplovať niektoré Ježišove slová a gestá v Jánovom evanjeliu.

Dnes máme pred sebou gesto, ktoré Ježiš urobil v Jeruzaleme pri príležitosti veľkonočných sviatkov 18): vošiel do chrámu a videl, že priestor nazývaný „nádvorie pohanov“, ktoré bolo vyhradené nežidom, ktorí chceli poznať vieru a kult Izraela a „priblížiť sa“ k Bohu (porov. Iz 45, 20), sa zmenil v miesto obchodu a predaja obetných zvierat. Vieme tiež, že tam peňazomenci menili peniaze, aby umožnili pútnikom zaplatiť chrámovú daň, (Predavači dobytka, oviec a holubov poskytovali prichádzajúcim pútnikom ľahko dostupné obetné zvieratá a peňazomenci zase menili rímske mince s vyobrazením cisára za týrske, ktorými sa dala platiť chrámová daň, lebo nemali na sebe vyrazenú podobu človeka a preto boli vhodnými na jej zaplatenie) a že mnohí nádvorím prechádzali len preto, aby si skrátili cestu do údolia Cedronu. Jednoducho miesto, ktoré Boh chcel ako „dom modlitby pre všetky národy“ (Iz 56, 7) sa stalo trhoviskom...

Preto sa teda Ježišova vrúcna láska k Bohu, jeho Otcovi, a k jeho príbytku prejavila takou silou: Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Ide o prorocké, pohoršujúce, šokujúce gesto, ktoré otrasie zvyklosťami zviazanými s tradíciou a zároveň aktualizuje Jeremiášovo proroctvo proti chrámu samotnému (porov. Jer 7, 1 – 15). Je to gesto, ktoré bude po rokoch zopakované iným Galilejčanom, ktorý kvôli tomu bude odsúdený na smrť...

Evanjelisti Marek, Matúš a Lukáš uvádzajú „škandál“ v chráme až bezprostredne pred súdnym procesom s Ježišom. Je to vcelku logické, svedectvo o tom, že Ježiš chcel zboriť chrám a za tri dni ho postaviť, sa stalo uholným kameňom jeho súdnej obžaloby. Jánovo evanjelium, ktoré je často viac ako historicko-logicky písané symbolicky, predsúva Ježišovo jednanie v chráme na začiatok jeho verejnej činnosti. V tomto symbole je zašifrovaná aj odpoveď na otázku, prečo to vlastne Ježiš urobil. Evanjelista píšuci pod menom Ján predstavuje Ježiša ako nového proroka, ktorý vstupuje do ľudských dejín. Ježiš preto urobí symbolické prorocké gesto podobné tomu, keď prorok Jeremiáš mal na verejnosti rozbiť hlinený krčah, aby naznačil, že Boh sa rozhodol rozbiť mesto a jeho obyvateľov; alebo keď si mal prorok Ozeáš vziať za ženu prostitútku a mať deti zo smilstva, aby ukázal, aký neverný je Izrael svojmu Bohu.

Ježiš to robí ale zvlášť aj preto, lebo pripomína, že chrám je Božím príbytkom, zvestuje, že prišla hodina predpovedaná Zachariášom, kedy na konci časov všetky národy vystúpia do Jeruzalema, hodina, kedy „už nebude Kanaánčanov v dome Pána zástupov“. (Zach 14, 21), a hlavne preto, aby ukázal, že on, Boží Syn, môže silou vyžadovať rešpekt voči Božej vôli na mieste, ktoré definuje ako „dom môjho Otca“. A to tomuto proroctvu dáva jedinečnosť.

Jeho čin okamžite vyvolá otázku prítomných židov: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Nábožní ľudia sa ako vždy poponáhľajú, aby si „vyžiadali znamenie“ (porov. 1 Kor 1, 22), ktoré by dokazovalo Ježišovu autoritu... V odpovedi na takúto požiadavku, ako to v Jánovom evanjeliu často pozorujeme, Ježiš poodhalí závoj zahaľujúci jeho identitu a svojim odporcom s iróniou povie: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Áno, Ježiš hovorí: vy vydáte na smrť a zničíte Boží chrám, ktorým som ja, ale ja ho v troch dňoch znova postavím! V tom tkvie ono veľké zjavenie: Boží príbytok už nie je v Jeruzalemskom chráme, skutočným Božím príbytkom je Ježišovo telo. Miesto, kde sa všetci ľudia môžu stretnúť s Bohom, je Ježiš, človek, ľudské telo, ktoré je tiež Božie Slovo, Syn samotného Boha. Boh je prítomný všade, ale je tu priestor, miesto, v ktorom prebýva jedinečným a zvláštnym spôsobom. Ak v starej zmluve bol týmto miestom Jeruzalemský chrám, teraz je miestom neviditeľného Boha Ježiš. Preto teda, podľa Ježišových slov samaritánskej žene, kto uctieva Boha, neuctieva ho už v Jeruzaleme, ani na hore Garizim, ale v Duchu a v Pravde, ktorou je Ježiš Kristus. (porov. Jn 4, 23 – 24).

Dnešný úryvok začínajúci informáciou, že „bola blízko židovská Veľká noc“, vyúsťuje do Ježišovho zvestovania jeho Veľkej noci. V nej už nebudú potrebné zvieratá ako obeta – preto sú vyhnané z chrámu -, ale Ježiš bude veľkonočnou obetou pre svoju horlivosť a vrúcnu lásku k Bohu. Práve táto láska ho strávi (porov. Ž 69, 10) a bude príčinou jeho násilnej smrti... Takto je nám ohlásená blízkosť Ježišovej Veľkej noci ako zakončenie pôstnej cesty a zároveň je nám zjavená existencia nového, prorokmi predpovedaného chrámu, ktorý už nie je z kameňa – ale tvorí ho Ježišovo telo, telo Ježiša z Nazareta, Božieho Syna, telo, ktorým sme zároveň i my, k nemu pričlenení, my, Boží príbytok (porov. 1 Kor 3, 16; 6, 19). Chrám, v ktorom sme povolaní prinášať Bohu pravú obetu nášho každodenného života (porov. Rim 12, 1).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)