Ježišova nová rodina

Tvorivá činnosť v spoločenstve vo veľkej miere spočíva na autorite, na dôvere, ktorou človeka zahrňuje dané spoločenstvo. Takáto činnosť spravidla vzbudzuje závisť. Iní totiž zostávajú v tieni vynikajúcich autorít, nemôžu sa im prirovnať a tak závistlivo smerujú k tomu, aby ich skompromitovali a tým aby stratili dôveru pred spoločenstvom. V tejto činnosti nevyberajú prostriedky a najúčinnejším z nich je ohováranie a osočovanie. Závisti nejde o pravdu, ale o vplyv na zástupy, o podkopanie dôvery. Klamstvo nevychádza z úst závistlivých ľudí. Tam, kde nezískavajú pochlebovaním, siahajú po ohováraní, osočovaní. Niekedy zmĺknu, keď dosiahnu cieľ, častejšie však pracujú ešte usilovnejšie, aby ich klamstvo nevyšlo najavo. Možno to pozorovať aj na stránkach Evanjelia, zvlášť v nasledujúcom nedeľnom evanjeliu.

Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“

Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“

On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách: „Ako môže satan vyháňa satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.

Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“

Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“

On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“

Ježiš práve ustanovil Dvanástich, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3, 14 – 15). So všetkou autoritou vybral týchto dvanásť mužov a povolal ich, aby žili s ním vo zvláštnej blízkosti. Toto gesto však vyvolalo silný odpor zo strany jeho príbuzných, ku ktorému sa ešte pridá nepriateľstvo náboženských autorít.

Ježiš znova vstupuje „do domu“, pravdepodobne do Petrovho domu v Kafarnaume (porov. Mk 1, 29), a tam sa zhromaždí zástup tak početný, že to dokonca jemu i jeho učeníkom bráni najesť sa. Jeho príbuzní „keď sa to dopočuli“ prišli si po Ježiša, pretože ho považovali za „pomäteného“. Aj za cenu násilia chcú priviesť naspäť do Nazareta toho, kto odišiel z domu od svoje biologickej rodiny, ktorá sa cíti odstrčená vzhľadom k jeho novej komunite, a ktorý na nich nereaguje. Avšak práve vďaka tomuto pokoreniu môže rozlíšiť svoje prorocké povolanie („Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ Mk 6, 4) a oznámiť svojim učeníkom, že tiež oni budú nenávidenými svojimi blízkymi (porov. Mk 13, 12 – 13).

Tento negatívny úsudok o Ježišovi zdieľajú tiež náboženskí predstavitelia, ktorých tu zastupujú učitelia Zákona. Prichádzajú ako delegácia z Jeruzalema a z Ježišovho správania, z jeho oslobodzovania ľudí od nečistých duchov (porov. Mk 3, 10 – 13), usúdia, že vyháňa zlých duchov pomocou kniežaťa zlých duchov Belzebula (teda „pána príbytkov“ alebo posadnutej osoby), a že je jeho služobníkom. (Grécke meno Belzebul sa do latinčiny a neskôr aj do slovenčiny dostalo ako Belzebub. Ide o meno babylonského a neskôr kanaánskeho božstva, ktoré znamená v preklade Pán múch. Išlo teda o bôžika, ktorý prinášal nešťastie, rozklad a smrť, ktorých symbolom sú muchy zlietavajúce sa na mŕtvoly, ale možno ho preložiť aj ako Pán domu, v ktorom sídli množstvo démonov, ktorí sú prirovnaní k otravným a životunebezpečným muchám.)

Ježiš, ktorý sa o tomto ich nepriateľstve voči sebe dozvedel, zvolá zákonníkov a hovorí k nim v podobenstvách. Pozorovanie reality ukazuje, že kráľovstvo alebo dom vnútorne rozdelené sú neudržateľné a odsúdené k zániku. Rovnako tak, hovorí Ježiš, „ako môže satan vyháňať satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec.“. Potom nasleduje Ježišove zásadné odhalenie, ktoré je ako obyčajne v tretej osobe, aby pozornosť nebola priťahovaná k nemu, ale k Otcovi, ktorý ho poslal: „Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.“ Áno, Ježiš je „mocnejší“ (Mk 1, 7) a víťazí nad satanovou silou, je tým, kto bojoval, aby satanova vláda ustúpila a jeho väzni boli oslobodení.

A práve s týmto vedomím Ježiš na základe vzneseného obvinenia prednesie slávnostný výrok: „Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ V čom spočíva toto rúhanie? Keď niekto zatvrdlivo odmieta uznať dielo Ducha Svätého, teda, keď pri pohľade na Ježišom konané dobro namiesto jeho uznania za dobrý skutok podľa Boha toto konanie pripisuje diablovi, teda je to rúhanie proti Duchu Svätému. Je to smutné, ale je to tak: kto odmieta Ježišom konané dobro a definuje ho ako zlo, uzatvára sa pred Božou milosťou, jeho Duchu  a odpustenia, ktoré je v ňom darované...

Ježišovo konanie proti satanovi je proroctvom Kráľovstva, kde budú zlo i smrť navždy porazené (porov. Zjv 21, 4), a neuznávať ho, znamená brániť Bohu, aby nado mnou vládol už dnes. Naopak, ide o to, aby sme priľnuli k Ježišovi a vstúpili do novej „rodiny“, ktorú prišiel vytvoriť. Evanjelista to vyjadruje v ďalšom rozprávaní o návšteve príbuzných u Ježiša. Prichádza jeho matka a bratia, ale zostávajú „vonku“; vo vnútri okolo Ježiša sú iní – sú to učeníci, ktorí tvoria deliacu čiaru. Príbuzní si tentoraz nechávajú Ježiša zavolať, aby to bol on, kto vstúpi do ich priestoru, ktorý je tvorený príbuzenskými zväzkami. Ježiš sa však zriekol rodiny raz a navždy a tak to urobili tiež tí, ktorí ho obklopujú. Preto môže odpovedať: „Kto je moja matka a moji bratia?“. Potom sa porozhliadne po tých, ktorí sedia okolo a prehlási: „Hľa, moja matka a moji bratia.  Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“

Táto stručná odpoveď je vyhradená všetkým, ktorí sú v každej dobe povolaní, aby sa stali súčasťou jeho spoločenstva, v ktorom neplatia prirodzené putá, ale blízkosť Pánovi závisí len na uskutočňovaní Božej vôle. Áno, Ježišom prežitá skúsenosť bude navždy tiež skúsenosťou jeho učeníkov. Ježiš požadoval opustenie rodinných vzťahov, ktoré sú prekážkou slobody pre Kráľovstvo, a tiež prisľúbil “stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“ (Mk 10, 30)

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)