12. nedeľa cez rok B 2015

 

Ešte nemáte vieru?

 

Prameňom mnohých ťažkostí, ba dokonca hlbokých kríz v náboženskom živote človeka, je nesprávny pohľad na všemohúcnosť Boha. Slovo „všemohúcnosť“ kladie dôraz na moc sily a dokonale harmonizuje s našim pozemským prístupom. My si totiž myslíme, že tak možnosť konania, ako i jeho účinnosť sú úzko závislé na sile, akou niekto disponuje. Čím väčšia je jeho sila, tým väčšia je možnosť jeho konania. Zatiaľ čo stotožnenie všemohúcnosti iba a výlučne so silou je nebezpečné, vedie totiž k násiliu. V mnohých prípadoch nábožní ľudia očakávajú od Boha nie tak prejavenie Jeho moci, ale skôr, aby použil násilie. Boh môže všetko, pre Neho je všetko ľahké. Urobí, čokoľvek chce. Nie je obmedzovaný žiadnou dohodou. Robí iba to, čo sľúbil, je totiž pravdovravný. A teda obmedzuje Ho iba Jeho vlastné slovo, Jeho prísľub.

Keď vieme, že Boh všetko môže, stojíme pred mnohými ťažkými otázkami. Ak na Jeho pokyn, na Jeho slovo sa dokáže utíšiť rozbúrený morský živel, tak prečo pomocou jedného slova nezavedie vo svete poriadok, nezneškodní ľudí zlých, nespravodlivých, tých, čo páchajú krivdy? Prečo neprinúti ateistov k tomu, aby vzdávali Bohu vďaky, aby Ho chválili a zachovávali Jeho zákony? Môže, samozrejme, že môže, je totiž všemohúci. Prečo to teda neurobí?

Keby Boh zaviedol na zemi poriadok pomocou svojej všemohúcnosti, tak by vystúpil ako všemohúci generál, ktorí prinúti ľudí k poslušnosti, disciplíne a poriadku. Mnoho ľudí to od Boha očakáva. Avšak Boh nechce vystupovať v úlohe všemohúceho generála, ktorý zavádza „výnimočný stav“ na zemi. Boh nechce, aby sa Ho ľudia báli, ani aby plnili Jeho rozkazy zo strachu. Boh sa nezjavil ako generál, ale ako milujúci Otec.

Teda všemohúcnosť Boha je nielen všemohúcnosť sily, moci, ale predovšetkým všemohúcnosť lásky. Láska, dokonca vtedy, keď disponuje plnosťou sily a moci, nesiaha po násilí. Ak používa silu, tak niekedy vo forme spravodlivého trestu, niekedy vo forme istého výchovného zákroku, ale nikdy nie vo forme násilia. Násilie je v rozpore s láskou. Preto iba ten dokáže objaviť čosi z tajomstva všemohúcnosti Boha, kto objavil čosi z tajomstva opravdivej lásky. Kto sa totiž dotkol tajomstva opravdivej lásky, ten začína objavovať silu jej moci, ale súčasne objavuje, že Boh riadi svet nie pomocou sily, ale pomocou lásky.

Zlo sa pokúša riadiť svet používaním násilia. Preto je tu stále vypočítavanie, koľko má kto rakiet a s akým dosahom, akú najnovšiu zbraň vlastní tá ktorá krajina... To je vypočítavanie sily, násilia. Toto vypočítavanie vedie k dráme, ku katastrofe sveta.

Láska nechce nič zničiť, láska chce budovať, chce vzrast, chce obohatenie. Preto Boh nepoužíva násilie, ale siaha po láske. Boh svoju mimoriadnu silu podriadil láske. Trvá veľká rivalita medzi týmito dvoma úplne odlišnými prístupmi. Konečné víťazstvo patrí láske. Láska je totiž večná. A aj keď často tu na zemi pozorujeme príklady víťazstva násilia, tak z perspektívy Boha, Jeho všemohúcej lásky, konečné víťazstvo patrí láske.

 

Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode.

Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho.

A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“

Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“

 

Evanjelista Marek použil túto príhodu, aby vrhol jasnejšie svetlo na Ježiša, na jeho osobnosť a identitu. Kto je Ježiš? V prvej časti evanjelia podľa Marka zaznieva táto otázka viackrát v rôznych formách (porov. Mk 1, 27; 2, 10. 19; 3, 27; atď.). Niekedy, ako i v dnešnom úryvku, je vložená do úst samotným apoštolom: „Kto je to, že ho vietor i more poslúchajú?“ Vyplýva z toho otázka i pre nás: Ako je možné nasledovať Ježiša, byť celkom zapojení do jeho života, bez toho, aby sme vedeli, kým v skutočnosti je?

Apoštoli teda odpovedali na Ježišove povolanie (porov. Mk 1, 16 – 20; 2, 13 – 14; 3, 13 – 18), pretože boli priťahovaní týmto človekom, rabbim, ktorý mal prorocké črty, majstrom vyučujúcim s autoritou (porov. Mk 1, 22. 27), ktorý hlásal Božie slovo úplne novým spôsobom. Cesta nasledovania ale vyžaduje pevnú a zrelú vieru v Ježiša, ktorý svojich nasledovníkov niekedy vyvedie z miery slovami, ktoré zjavne pochádzajú od vyššej sily než ľudskej. Toto zaváhanie jasne ukazuje, že priľnutie učeníkov k Ježišovi ešte nie je vierou v neho ako Mesiáša a Božieho Syna. Preto sa ich Ježiš karhavo spýta: „Ešte stále nemáte vieru?“. Príde ale čas, kedy napriek veľkým ťažkostiam najskôr Peter a potom i ostatní dospejú k viere (porov. Mk 8, 27 – 30). Je to viera stále vratká a krehká, viera prechádzajúca pochybnosťami, i napriek tomu schopná disponovať učeníkov k ochote nasadiť život pre Ježiša a jeho evanjelium!

Prvá príležitosť preveriť túto vieru sa ukáže pri preplavení Genezaretského jazera v Galilei. Keď prehovoril k zástupom a k učeníkom v podobenstvách (porov. Mk 4, 1 – 33), chcel Ježiš navečer dosiahnuť druhý breh jazera, jeho východnej strany, kde žilo pohanské obyvateľstvo. Bol unavený kázaním, ktoré ho zamestnávalo po celý deň, čo nám Marek dáva tušiť diskrétnou, avšak zároveň dosť jasnou poznámkou: „I opustili zástup a vzali Ježiša so sebou tak, ako bol, na lodi.“ Skoro ako by ho museli naložiť... A Ježiš skutočne okamžite zaspal na poduške v zadnej časti lode. Lenže s prichádzajúcim súmrakom sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala“. Učeníci plný strachu reagujú takmer podráždeným krikom: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On sa im však ukáže ako niekto omnoho väčší než učiteľ: v slabosti toho spiaceho človeka premoženého únavou sa prejaví Božia sila. Ježiš sa prebudí a s plnou zvrchovanosťou nad stvorenými živlami prikáže vetru a moru, aby boli ticho, aby sa upokojili. A stalo sa: „Vietor prestal a nastalo veľké ticho“.

V tomto jednoduchom geste sprevádzanom účinným slovom je ukrytá celá logika vtelenia a veľkonočného tajomstva: v Ježišovom slabom a smrteľnom ľudstve sa prejavuje Božia moc silnejšia než čokoľvek, čo by mohlo priniesť smrť! Ak prorok Jonáš chcel byť za búrky vhodený do mora, aby sa jeho spoločníci moreplavci zachránili (porov. Jon 1, 4 – 16), tak teraz Ježiš, definitívny prorok, karhá more symbolizujúce zhubné sily ohrozujúce človeka (porov. Job 3, 8; 7, 12; atď.). Ukazuje tak, že má podiel na moci Boha, ktorý „búrku premenil na vánok a morské vlny umĺkli“ (Ž 107, 28 – 29).

            Cirkev bude vždy loďkou zmietajúcou sa na mori a bude sa musieť mnohokrát preplaviť k inému brehu, aby mohla žiť svoje poslanie, čo so sebou nesie riziká, nebezpečenstvá, protivenstvá a tiež pády. To všetko ale budú príležitosti k zoceleniu a rastu viery kresťanov v Ježiša Krista, toho, ktorý nikdy neopustí svojich, aj keď sa domnievajú, že ho vidia spať, že sú ponechaní sami na seba... Nie, Ježiš je stále s nami a čaká na odpoveď viery  svojej cirkvi: je prítomný i v noci, v búrke, je s nami teraz až do konca vekov (porov. Mt 28, 20). Naozaj nemáme robiť nič iného, než odpovedať svojim životom na vážnu otázku, ktorú nám Ježiš kladie: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: