16. nedeľa cez rok B 2015

 

"Poď so mnou do ústrania..."

 

Je čas dovoleniek, čas oddychu a pohody, čas, kedy načerpávame nové sily do ďalšej práce, do štúdia, a aj do všedných dní. Evanjelium 16. nedele cez rok zachytáva usmiatych ale zároveň aj unavených apoštolov, ktorí prichádzajú k Ježišovi zo sveta. Nadšene mu hovoria o zázrakoch, ktoré konali v jeho mene, o kázňach, ktoré oslovili množstvo ľudí a tým ich získali pre nebeské kráľovstvo. Ježiš ich nielen pochváli za dobre vykonanú prácu, ale im prikáže aj oddychovať, lebo vie, že musia načerpať nové sily pre evanjelizáciu.

Všimnime si, ako vľúdne a láskavo pozýva Ježiš Dvanástich na odpočinok! Vyzerá to tak, že každý od neho niečo chce – uzdravenie, oslobodenie, radu, dokonca odbornú teologickú debatu. Ježiš však chcel so svojimi apoštolmi stráviť aj čas, v ktorom by ich naučil, ako odpočívať v Božom náručí. Chcel im pomôcť nájsť správny pomer medzi ich službou Bohu a tým, že aj oni dovolia Bohu, aby im poslúžil a postaral sa o ich potreby.

Vyváženosť. Je jedným z najväčších problémov každého človeka. Vo svete, kde sa zdôrazňujú znalosti, výkony a úspechy, môže výzva na odpočinok s Pánom a získanie jeho požehnania vyznieť malicherne a ľahkovážne. Jednoznačne však platí, že každý z nás potrebuje stráviť čas osamote s Ježišom. Všetci k nemu potrebujeme prísť v tichosti svojho srdca a dovoliť mu, aby nám poslúžil. Bez tohto času, osamote stráveného s Pánom, totiž nebudeme mať čo ponúknuť ľuďom, ktorým slúžime a o ktorých sa staráme.

Teológ Hans Urs von Balthasar o modlitbe napísal: „Keď nás trápi a vyčerpáva život, hľadáme si miesto, kde bude ticho a kde nájdeme pravé občerstvenie. Prahneme po regenerácii svojho ducha v Bohu, aby sme mohli doňho jednoducho vstúpiť a získať novú silu na ďalší život… Na poli ticha na nás čaká ukrytý poklad.“

Tohto pokladu sa nevzdávajme! Nedovoľme svetu, aby nás presvedčil, že my sami máme všetky prostriedky na to, aby sme sa popasovali s problémami vo svojom živote! Ježiš má pre nás na každý deň pripravené zvláštne dary – poklady, o ktorých vie, že ich budeme pri svojich každodenných úspechoch a neúspechoch potrebovať. Tým pokladom môže byť verš z Písma, o ktorý sa podelíme s niekým, koho máme radi, alebo hrejivé objatie Ducha, ktoré nás povzbudí vo vypätej situácii, či dávka odvahy, ktorá nám pomôže zabojovať proti pokušeniu.

Každý z nás nech si určí čas a miesto, kam môže s Ježišom odísť, aby si pri ňom odpočinul, niečo sa naučil a prežíval, že je milovaný.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

 

Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.

Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.

 

Ježiš vyslal svojich Dvanástich po dvoch hlásať príchod Božieho kráľovstva a hneď za touto správou v Markovom evanjeliu nasleduje úvaha o mučeníckej smrti Jána Krstiteľa a o jeho pochovaní. Po tejto správe nasleduje opis návratu z misie, kedy sa apoštoli „zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili“. Pokračovali v Ježišovej činnosti a kázania (porov. Mk 6, 6), boli teda úzko napojení na jeho autoritu. Teraz ich Ježiš chce mať pri sebe samotných, vzdialených od zástupu. Je skutočný pastier bdejúci nad „malým stádom“ (Lk 12, 32) svojej komunity, a tak vyzýva svojich učeníkov k odpočinku: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ A Marek, ktorý jediný z evanjelistov opisuje túto situáciu, pripája veľmi ľudskú poznámku: „Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť.“

Výraz „opustené miesto“ neznamená len miesto odpočinku, kam Ježiš pozval svojich Dvanástich, (miesto, kam sa vybrali, bolo Betsaida, mestečko, z ktorého pochádzali apoštoli Peter, Ondrej aj Filip, v blízkosti ktorého sa udial aj zázrak prvého rozmnoženia chleba), ale znamená aj skutočné ústranie v jeho dôvernej blízkosti kvôli upevneniu a obnoveniu puta s ním, nielen k nabratiu sily s výhľadom na ďalšie poslanie. Oddýchnuť si pri Ježišovi zároveň neznamená vyhľadanie pohodlnej skrýše alebo sa oddať nábožným prežívaniam, pocitom. Jednoducho je potrebné byť „s Ježišom“ (porov. Mk 3, 14), prežívať s ním okamihy ničím nezaslúženého spoločenstva, bez akéhokoľvek účelu okrem prebývania s Pánom svojho života. Ježiš sám dáva príklad tým, ktorých volá k nasledovaniu, pretože sa neustále snaží prehlbovať svoje spoločenstvo s Otcom, prebúdza sa skoro ráno na svitaní, odchádza na pusté miesta a modlí sa (porov. Mk 1, 35; Mk 6, 46), zostáva na opustených miestach (porov. Mk 1, 45). Jeho učeníci ho musia napodobovať a podobenstvo o horčičnom zrnku, ktoré rastie samo o sebe, aj keď roľník odpočíva (porov. Mk 4, 26 – 27), má byť im drahé.

Avšak pre apoštolov, podobne ako i pre Ježiša, môže byť niekedy odpočinok nemožný. Už v minulosti neuchránil odchod do púšte Ježiša pred prichádzajúcim davom (porov. Mk 1, 45). Teraz je tajný plán na odpočinok odhalený, aj keď loďka odplávala na druhý breh jazera. Odpočinok toho, kto zvestuje Kráľovstvo, je nutný i neistý a učeník musí počítať so stroskotaním svojich plánov a učiť sa tak umeniu prijať nečakané. Áno, oddych určite príde v eschatologickom čase (porov. Heb 4, 9 – 11; Zjv 14, 13), na zemi však zostane vždy neistý...

„Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.“ Rýchlosť tohto zástupu je pôsobivá: predbehne totiž pešo loď, pričom musí obísť jazero (na severnej strane je úzke) a zrejme prekonať i rieku Jordán. Je to náhlenie sa toho, kto beží k eschatologickej hostine, ktorú prestiera Múdrosť sľubujúcu tým, kto jej načúvajú, odpočinok /porov. Sir 6, 28; 51, 23 – 27) a nasýtenie (porov. Prísl. 9, 1 – 6; Sir 24, 19 – 21). Zástup je hladný po Božom slove, ktoré Ježiš vyučuje s mocou (porov. Mk 1, 22. 27), a nezabúda na jeho pozvanie, prameň veľkej útechy: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

„Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“ Ježišovi je ich ľúto (porov. Mk 8, 2) – tento výraz vyjadruje hlboké cítenie, nežnosť Boha, jeho pohnutie nad situáciami choroby, biedy a hriechu, v ktorých sa človek ocitá (porov. Mk 18, 27); Lk 15, 20). Toto konštatovanie je veľmi zosilnené okolnosťami s mučeníckou smrťou Jána Krstiteľa. Ježiš preberá Otcove cítenie a stáva sa milosrdne blízkym tomu, kto to potrebuje (porov. Lk 10, 33), je dojatý tvárou v tvár zlu brániacemu žiť v plnosti (porov. Mt 20, 30; Mk 1, 41; Lk 7, 13). Tu konkrétne je príčinou jeho súcitu fakt, že vidí zástupy „ako ovce bez pastiera“ (porov Nm 27, 17; 1Kr 22, 17). Jeho súcit je súcitom Mesiáša očakávaného ako pastiera, ktorý bude schopný viesť a živiť stádo Izraela (porov. Jer 23, 1 – 6; Ez 34), a Ježiš je ešte k tomu pastier „krásny a dobrý“ pre každého človeka (porov. Jn 10. 11. 16)...

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: