Prečo hľadáme Krista?

Židovské náboženstvo bolo zamerané na prijímanie darov od Boha. Dar tvoril centrum náboženského života, bol prejavom veľkej láskavosti Boha. Išlo pritom predovšetkým o dočasné dary: zdravie, slnko, vodu, bývanie, chlieb..., to čo zaručuje dočasné šťastie.

V kresťanstve ťažisko nespočíva v dare, ale v stretnutí s Kristom, s Bohom. Sám Boh je darom. Keď však pozorne preskúmame, ako vyzerá naša modlitba, ukazuje sa, že sa najčastejšie správame ako Židia v Starom zákone. Väčšina našich modlitieb, to sú prosby o dary. Nám ide často len o dary, a nie o stretnutie s Kristom. Aj my by sme si zaslúžili výčitku Majstra: „Hľadáte ma nie preto, že ste videli znamenie, ale preto, že ste sa do sýtosti najedli“. Ježiš nezavrhuje modlitby – prosby, netvrdí, že hľadanie Boha kvôli darom je zlé, ale vyzýva k čomusi viac, aby sme hľadali stretnutie s Ním. Preto sa javí ako dar. To nie je chlieb na oltári – to je On sám. To nie je víno v kalichu – ale On sám. To nie je slovo kňaza – ale On sám, je to Jeho slovo.

Ježiš čaká na stretnutie. Mnohí z nás prichádzajú do kostola, aby obsiahli zdravie, aby urobili skúšku, aby získali rovnováhu ducha, aby si oddýchli, aby načerpali síl, pre príjemnú atmosféru kostola, pre príjemný pocit, pre príjemných ľudí..., prichádzame pre dary. Ale Ježiš čaká na to, aby sme Ho pozvali, aby mohol ísť s nami domov, do práce, aby mohol ísť s nami na prázdniny..., aby sme hľadali Jeho samého. S Ním nájdeme všetko.

Keby Ježiš čakal v kostole s darmi: chlebom, vínom, zdravím, úspechom, tak by sa už dávno postavilo celé ľudstvo na Jeho stranu. Ježiš čaká s láskou, dobrotou, milosrdenstvom – čaká na stretnutie. Šťastný je ten, kto Ho hľadá nie pre dary, ale preto, že potrebuje Priateľa, jediného Priateľa, ktorý nesklame.

Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“

Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“

Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“

Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“

Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“

Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“

Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Tento evanjeliový úryvok predstavuje časť Ježišovej eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge. Evanjelista Ján uvádza najskôr správu o rozmnožení chlebov a rýb a potom podáva Ježišovu reč o tom, že on je pravým pokrmom a nápojom.

„Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša.“ Deň predtým tvárou v tvár Ježišovmu znameniu rozmnoženia chlebov ho ľudia chceli urobiť kráľom. Ježiš sa teda utiahol na horu (porov. Jn 6, 15), pretože bez úteku pred svetskými očakávaniami by nemohol učiť, že on je „iný“ Mesiáš a že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18, 36).

Zástup ho ale stále tvrdošijne hľadá, a keď ho konečne na druhej strane galilejského mora nájde, spýta sa ho: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Skutočný problém ale nie je to, kedy sa Ježiš dostal na toto miesto, ale skôr otázka ohľadom hlbších dôvodov toho, prečo ho hľadajú. Ježiš sám odhaľuje tento zásadný rozdiel a presmerováva „hlad“ týchto ľudí: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ Chce obrátiť ich pozornosť iným smerom a požaduje od nich, aby potrebu potravy premenili v túžbu po inom pokrme, ktorý pochádza od Boha: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka.“ Ako vždy v Jánovom evanjeliu je potrebné prejsť od pozorovania znamení ku kontemplácii viery ich sprievodcu, Ježiša, poslaného Bohom, ktorého „Boh Otec označil svojou pečaťou“.

Po týchto slovách vstupuje zástup s Ježišom do dialógu, lenže s postojom od základu mylným, ako by spása bola niečo, čo človek musí získať záslužnými skutkami: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš teda znovu prehlasuje, že od človeka sa požaduje len to, aby dokázal prijať dar, ktorý Otec poslal svetu, a aby s vierou odpovedal na to, že dal svojho milovaného Syna: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Ostatné už evanjelista povedal, keď komentoval rozhovor medzi Ježišom a Nikodémom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16)...

Táto viera sa rodí z poslušného načúvania Ježišovi, čo je práve to, čoho zástup nie je schopný, keď sa namiesto toho znovu upína k očakávaniu, že od neho dostane znamenie, „zázraky“, ktoré by ich svojou nepopierateľnosťou presvedčili: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš?“ Tentoraz dokonca židia dodajú svojim slovám posvätný náboženský nádych a pripomenú Ježišovi zázračnú udalosť manny darovanú Izraelu na púšti (porov. Ex 16, 11 – 36), a aby požiadavka vyznela ešte slávnostnejšie, citujú úryvok zo žalmu: „Dal im jesť chlieb z neba.“ (Ž 78, 24).

Ježiš ale dokáže načúvať svojim poslucháčom, a snaží sa vychádzať z ich slov, aby obrátil ich pohľad a doviedol ich srdce k viere. Keď hovoril o manne, Ježiš im umožňuje prejsť od daru k Darcovi:  „Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba.“ Manna bola teda pokrmom, ktorý sýtil telo, ale zostávala pokrmom pomíňajúcim; pre oči osvietené vierou však mohla byť znamením odkazujúcim na skutočnosť pravého chleba: „Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“

V tomto okamihu ho zástup, ktorý, zdajúc sa, že začal vnútorný pohyb naznačený Ježišom, požiada: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb“, podobne ako mu samaritánska žena pod dojmom jeho autority povedala: “Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať“ (Jn 4, 15). Ako odpoveď Ježiš ponúka ústredné zjavenie celej šiestej kapitoly: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ Tento výrok bude neskôr upresnený počas reči, ktorú budeme rozjímať v nasledujúcich nedeliach, kedy Ježiš uzavrie svoju veľkú predpoveď eucharistie slovami: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6, 51.58)

Z textu dnešného evanjelia sa pre nás jasne vynára jednoduchá otázka: dokážeme do hĺbky načúvať Ježišovi a predovšetkým – dovolíme mu, aby bol tým, kto udáva smer nášho hľadania? To je ten najkonkrétnejší a najvšednejší spôsob, ako zakúsiť, že on je chlieb, náš pravý pokrm teraz i vo večnom živote.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)