22. nedeľa cez rok B 2015

 

Neuctievať Boha naprázdno

 

Farizeji, ktorí boli jednou z mnohých náboženských skupín tvoriacich judaizmus v Ježišových časoch, boli rešpektovaným laickým hnutím obnovy, ktoré začalo okolo roku 150 pred Kristom. Ako nástupcovia zbožných Židov, ktorí aktívne odporovali pohanstvu počas gréckej okupácie Palestíny v štvrtom storočí pred Kristom, dbali farizeji na dôsledné dodržiavanie všetkých židovských praktík - ako napríklad obriezka, pôsty a očistné rituály -, pretože chceli, aby pretrvala židovská identita a aby Židia nesplynuli s cudzincami. Slovo farizej bolo odvodené od hebrejského slova perusim, čo znamená oddelený.

Motív, ktorý sa skrýval za dôsledným dodržiavaním židovských rituálov, bol u farizejov chvályhodný. Ale ako čas plynul, pokúšali sa presadiť, aby celá židovská populácia praktizovala to, čo sa spočiatku vyžadovalo iba od kňazov. Farizeji sa vyhýbali kontaktu so Židmi, ktorí nedodržiavali požiadavky kladené kňazmi, lebo boli presvedčení, že by sa stali nečistými. To je dôvod, prečo farizejov pohoršovalo, keď Ježiš jedol s hriešnikmi (Mt 9, 10-11). Ich prísne pravidlá odvodené zo zásad Mojžišovho zákona viedli farizejov k tomu, že veľmi dbali o zovňajšok.

Ježiš prechovával obrovskú úctu k zákonu a ochrane židovskej tradície (Mt 5, 17), ale odmietal nátlak farizejov, ktorí kládli na ľudí ťažké bremeno vyžadovaním striktného zachovávania príkazov, pričom prehliadali spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť (Mt 23, 4).

Ak neupriamime svoje srdce na Ježiša, padneme do rovnakej pasce ako farizeji. Aké ľahké je kritizovať tých, ktorí nežijú podľa našich štandardov alebo podľa našich kritérií svätosti. Alebo s akým nadšením kladieme na popredné miesto svoje obľúbené náboženské praktiky, pričom zabúdame na pravdy, ktoré tieto praktiky prezentujú. Keď hovoríme zbožné slová svojimi ústami na slávu Pána, naše srdce môže byť v skutočnosti od neho veľmi ďaleko (Mk 7, 6). Dávajme si pozor, aby sme príliš nepriľnuli k svojim ľudským tradíciám, až by sme sa nakoniec stali ľahostajní k Božím prikázaniam (Mk 7, 8).

Aj keď slávime svätú omšu, môžeme sa podobať farizejom bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Je ľahké predstierať prítomnosť na svätej omši: odriekať modlitby, postaviť sa a pokľaknúť, keď je to potrebné, spievať nahlas, ísť na sväté prijímanie a zostať až do konca. Ale tieto vonkajšie prejavy môžu, no nemusia vyjadrovať to, čo sa deje vo vnútri. Napríklad nemusíme sa sústrediť alebo sme unavení, prepracovaní, nechceme sa zrieknuť nejakého hriechu alebo jednoducho sme prišli, lebo tak káže tradícia a je to správne.

Čo Ježiš chce, aby sme mali vo svojom vnútri? Lásku. Chce, aby jeho láska bola v našom srdci ako oheň, ktorý nás vedie, aby sme si pokľakli v pokornej adorácii, aby sme radostne spievali, pozorne počúvali jeho slovo a s úprimným srdcom si dali navzájom znak pokoja a bratskej lásky.

Keď budeme na svätej omši, zahľaďme sa na Ježiša a vnímajme, ako veľmi nás miluje. Pozerajme sa na jeho telo, ktoré bolo porušené, aby naše mohlo byť neporušené. Uvedomme si, že on zomrel, aby sme my mohli žiť nový život. Stal sa otrokom, aby sme mi boli slobodní. Ak budeme rozjímať o Ježišovi, privedie nás to k láske k nemu, veď toľko pre nás urobil.

 

K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí.

Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“

On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“

Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.

Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“

 

Túto nedeľu, kedy sa vraciame k priebežnému čítaniu evanjelia podľa Marka, nám cirkev ponúka k rozjímaniu úryvok zhrňujúci niektoré Ježišove slová ohľadom Božieho Zákona a náboženských tradícii Izraela. Aj keď je to text skôr nesúvislý, pretože niektoré verše preskakuje, jeho posolstvo je i napriek tomu jasné.

Ježišove učenie vyžaduje od kresťanov hlboké a jasné rozlišovanie, aby dokázali odlíšiť Božiu vôľu vyjadrenú v Zákone od náboženských tradícii, ľudských výmyslov, ktoré môžu človeka doviesť až k zanedbaniu, ba dokonca odmietnutiu Božej vôle. V židovstve rovnako ako v kresťanstve bude toto rozlišovanie vždy nutnosťou, pretože radostná zvesť evanjelia má vystupovať a zaznievať slobodne a jasne takým spôsobom, aby na ne ľudia mohli odpovedať ako na požiadavku, ktorá ich poľudšťuje. Nezabúdajme, že to, čo je najľudskejšie a čo najviac robí človeka človekom, je zároveň duchovné a poslušné Božiemu Zákonu

Marek nám predstavuje spor, v ktorom proti Ježišovi stoja farizeji a zákonníci, nábožní ľudia, ktorí Zákon dobre poznali a chválili sa jeho dodržovaním. Tí kriticky pozorovali Ježišových učeníkov, ktorí pred jedlom nevykonali rituálne umývanie rúk. Ako už skôr (porov. Mk 2,18–28) po tomto konštatovaní nasleduje pobúrená otázka na Ježiša, ktorý je zodpovedný za správanie tých, ktorí ho nasledujú: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ Ježíš odpovedá tvrdo, nahnevá sa a presne obviní svojich protivníkov, ktorých nazve pokrytcami: Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov...“  „Ako šikovne rušíte Boží prikázania, aby ste zachovali svoje obyčaje!“

Títo zbožní ľudia sú chorí pokrytectvom, teda postojom vlastným tomu, kto predstiera, kto koná „ako keby“ (porov. Mt 6,2.5.16); kto na prvý pohľad vypadá, že svojimi perami uctieva Boha a je s ním v spoločenstve, ale jeho srdce je v skutočnosti od Boha veľmi ďaleko (porov. Iz 29,13)… Počúvajú ľudské predpisy a sú výborní v zachovávaní zákonov, avšak v hĺbke duše si osvojili umenie nepočúvať Božiu vôľu práve vtedy, keď sú navonok poslušní mnohým príkazom, ktoré sami ustanovili, bez toho, aby ich Boh kedykoľvek požadoval! Tieto „správne“ požiadavky (porov. Mk 2,17) tak vedú k tomu, že živia potrebu po obdive ľudí. Ako skutočné „obielené hroby“ (Mt 23,24 sa denne snažia o vytvorenie vlastnej povesti svätosti… Ježiš tu odhaľuje typické choroby mnohých nábožných ľudí – jeho doby rovnako ako aj každej inej –, pre ktorých je služba oltáru dôležitejšia než služba Bohu, legalistická poslušnosť rozhoduje viac než konanie podľa Božej vôle, a náboženstvo je dôležitejšie než milovať Boha celým srdcom, celou mysľou, celou silou a blížneho ako seba samého (porov. Mk 12,30–31; Dt 6,5; Lv 19,8).

Kresťanstvo je teda náboženstvo, ktoré od nás žiada vyjsť z náboženskej spletitosti a preveriť sitom evanjelia každý návrh, ktorý sa nám ponúka, každý príkaz, ktorý máme splniť. Pri uskutočňovaní tohoto rozlišovania musia kresťania jasne rozpoznať koreň zla, ktorý nikdy nie je v druhých alebo vo vonkajších okolnostiach, ale je zakorenený v srdci človeka, v tých hlbinách, kde sa rozhodujú city, myšlienky i skutky: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.“ Áno, veriaci je povolaný k tomu, aby vo svojom srdci objavil prameň svojho konania proti Božej vôle. Nech teda nehádže na druhých zodpovednosť za svoj súhlas s pokušením, ktorý vedie až k hriechu; nech nerobí z ľudských, aj keď dobrých, zvykov podstatný prvok služby Bohu; a predovšetkým nech si zo svojho plnenia prikázaní nestavia katedru, ktorá ho oprávňuje ustanoviť samého seba sudcom druhých…

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)