24. nedeľa cez rok B 2015

 

Kto stratí svoj život pre mňa...

 

Sme naučení na odovzdávanie vedomostí pomocou učenia. Počúvame od najmladších rokov rôzne poučenia. Avšak to, čo formuje osobnosť, zriedka nadobúdame počúvaním. Oveľa dôležitejšie je nasledovanie. Malé dieťa pozorne sleduje dospelých, aby formovalo svoje konanie nie podľa poučení, ktoré sú mu adresované, ale podľa toho, čo vidí. Ak sú poučenia v protiklade s poučujúcimi postojmi, tak dieťa prijme v nasledovaní postoj a nie normy konania, ktoré sú mu ústne podávané.

Svet ľudí, ktorí žijú okolo nás je veľmi bohatý. Vzory sú rôznorodé a človek si musí medzi nimi voliť. Šťastný je ten, v dohľade koho sa nachádza vždy človek veľkého formátu. On sa stáva akoby stupnicou, pomocou ktorej pozorujúci hodnotí postoje iných a súčasne zdokonaľuje svoj vlastný.

Stáva sa tak vo všetkých etapách života. Dôležité je, keď medzi deťmi staršie ukazujú postoj hodný nasledovania. Dôležité je v škole, aby si aspoň jeden z učiteľov získal úctu hodnotami, ktoré podáva. Dôležité je to v úrade, v dielni, na ulici, v autobuse – všade.

Mnohí si myslia, že keď dosiahli dospelosť, že už nemusia nikoho nasledovať. Často dokonca manifestujú svoju slobodu tak, že už nerátajú s nikým. Je to však klam. Spravidla bezmyšlienkovito nasledujú vzory propagované v tlači, literatúre, televízii, rádiu. Rozhodná väčšina ľudí formuje svoj životný postoj bez hlbšej úvahy nad jej hodnotami, skoro výlučne na zásade nasledovania.

Ježiš, keď zohľadňuje túto náklonnosť ľudskej prirodzenosti k nasledovaniu iných, tak vyzýva, aby ten, kto si Ho chce vybrať ako Majstra, skoncentroval pozornosť na výzvu k nasledovaniu. Ježiš sa neusiloval o veľkú múdrosť svojich učeníkov, preto ich nehľadal v žiadnej študovni. Jemu išlo o sformovanie šťastných sŕdc a to sa uskutočňuje stálym putovaním za kýmsi, kto je šťastný a pozná cestu k šťastiu.

Žijeme vo svete, ktorý nám ponúka veľmi rôznorodé cesty k šťastiu. Stále stavia pred nás iných hrdinov. Strácajú sa v tom dokonca skúsení ľudia. Jediným riešením, aby sme celkom nezahynuli v húštine reklamovaných, stále nových vzorov, je taký blízky prístup k Ježišovi, aby sme Ho mohli nasledovať. On je neklamnou stupnicou, podľa ktorej môžeme spravodlivo pozerať na každého človeka. A možno tiež účinne formovať tento postoj vlastného srdca, ktorý obšťastňuje človeka. Toto je jediné isté usporiadanie života. Všetci iní vedú na scestie života. On jediný, Ježiš z Nazareta, vedie neomylne k slobode, pravde, láske a šťastiu.

Ak niekto zostane očarený týmto udivujúcim Vzorom, hoci sám nevie o tom, začne privádzať iných k Ježišovi. Stáva sa tak na zásade, že vyžaruje hodnoty, ktoré hľadá ľudské srdce.

Treba ustavične kontrolovať seba samého a overovať, podľa akého vzoru človek formuje svoj život. Treba pristupovať k tejto Božej stupnici, aby sme videli všetky odchýlky od Neho. Nestačí počúvať krásnu náuku Ježiša, treba mať odvahu formovať život na základe vzoru, aký máme v Ňom. Príliš mnoho sa dnes hovorí a málo je námahy v práci na formovaní vlastného srdca podľa vzoru Spasiteľovho Srdca. A zatiaľ iba toto je cesta evanjeliových hodnôt.

 

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“

Nachádzame sa v centre Markovho evanjelia. Úryvok dnešného evanjelia, má zásadnú dôležitosť pre pochopenie celého evanjelia a vo všeobecnej rovine pre objasnenie toho, čo znamená nasledovanie Ježiša Krista.

Cestou z juhu od Galilejského jazera do dedín okolo Cézarey Filipovej, ktorá viedla úrodným krajom údolím Hula, sa Ježiš pýta svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“. Ich odpoveď, ktorá odzrkadľovala  bežný názor (porov. Mk 6, 14 – 16) ukazuje, že Ježiš bol všeobecne považovaný za proroka. Niektorí ho považovali za nového Eliáša, veľkého proroka vzatého Bohom do neba (porov. Kr 2, 1 – 18), iní v ňom videli nového Jána Krstiteľa, ktorého sám Ježiš spájal s Eliášom (porov. Mk 9, 12 – 13). Ježiš sa teda chopí iniciatívy a spýta sa priamo učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ Peter pohotovo odpovie: „Ty si Mesiáš.“, teda Pomazaný, Izraelom dlho očakávaný Kráľ, poslaný Bohom, aby raz navždy vládol nad celým národom, nad celým ľudstvom.

Na toto vyznanie mesiášskej viery Ježiš reaguje spôsobom, ktorý nás môže prekvapiť: okríkne učeníkov a prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili, rovnako ako prikázal nečistým duchom vyhnaným z posadnutých, ktorí poznali jeho identitu (porov. Mk 1, 24 – 25. 34; 3, 11 – 12). Je to varovanie, ktoré na jednej strane smeruje k pripomenutiu, že nestačí priame vyznanie viery slovami, ak nie je dosvedčená celým životom, a na druhej strane k zdôrazneniu nedostatočnosti Petrovho vyznania, ktorému chýbalo pochopenie Mesiáša ako trpiaceho Služobníka, prorockej postavy opísanej Izaiášom (porov. Iz 42, 1 – 9; 49, 1 – 7; 50, 4, 4 – 11; 52, 13 – 53, 12) a úplne stelesneného v Ježišovi. To je dôvod, prečo Ježiš práve teraz otvára prvú z troch predpovedí utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré ho čakajú (porov. Mk 9, 30 – 30; 10, 32 – 34): Ježiš „ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

Toto „musieť“ neukazuje na krutú vôľu Boha, ktorý by vyžadoval preliatie krvi na zmierenie svojho hnevu voči hriešnym ľuďom, ale predovšetkým na ľudskú nutnosť, pretože v nespravodlivom svete spravodlivý nemôže byť ničím iným, než byť prenasledovaný až na smrť. (prov. Múd 2). Teraz, keď Ježiš, Spravodlivý, vstupuje do tejto situácie, bez toho, aby sa bránil a svojim protivníkom odpovedal násilím, ale zostáva verný Bohu, môže byť ľudská nevyhnutnosť čítaná ako Božia nevyhnutnosť v tom zmysle, že slobodná poslušnosť vôli Boha, ktorý si praje, aby láska bola žitá až do krajnosti, vyžaduje život v spravodlivosti a láske i za cenu násilnej smrti. A takto žil Ježiš... Peter však nechce prijať, že by údel Mesiáša bol takýto, a zájde až tak ďaleko, že Ježiša pokarhá. Vyslúži si tým však Ježišovu veľmi tvrdú odpoveď od toho, ktorého vyznal ako Krista: : „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Ježiš prikazuje Petrovi, aby mu neprekážal v ceste, ale aby sa vrátil v úplnej poslušnosti na miesto, ktoré mu prináleží, teda, za svojho Majstra a Pána, ktorého slová zjavujú hlboké zámery Božieho Srdca.

A aby bola táto radikálna požiadavka evanjelia jasná všetkým, Ježiš si zavolal k sebe zástup a dodá: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ Tieto slová majú vo svojej paradoxnosti veľmi jasný význam: kto chce byť skutočne Ježišovým učeníkom, musí prestať sám seba považovať za mierku všetkých vecí. Musí sa zriecť sebaobhajovania a prijať k neseniu nástroj vlastného odsúdenia na smrť. Musí opustiť mechanizmy sebaospravedlňovania a úplne sa zveriť Pánovi. Len ten, kto to prijme, môže poznať Ježiša Krista a prijať sám seba v ňom. V opačnom prípade skončí zapretím Ježiša ako Peter (porov. Mk 14, 71).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: