26. nedeľa cez rok B 2015

 

Monopol na Božiu milosť

 

Dnešná stať svätého evanjelia nepodáva jednotlivú udalosť zo života Ježiša, ale prináša nám jeho slová. Kladie nám na srdce predovšetkým čistotu a úprimnosť v našich vzájomných vzťahoch: ako sa máme správať voči vonkajším, tým, ktorí nejdú za Kristom, ďalej voči svojim spoluveriacim a napokon i voči sebe samým.

Budeme počúvať, ako nejaký človek, iste dobromyseľný, konal divy v Ježišovom mene, pritom však nepatril medzi učeníkov, nechodil navonok s Ježišom, bol to „cudzí“ človek. A predsa mu Ježiš dal účasť na svojej moci, lebo to bol človek čistého, úprimného zmýšľania. Apoštoli to nechápali, možno boli žiarliví: Či jestvuje aj iná cesta ku Kristovi, ako je naša? A Ježiš  im odpovedá, že sú mnohé cesty, ktorými môže pritiahnuť ľudí k sebe.

Každý, kto koná podľa svojho svedomia, kto s čistým a úprimným srdcom žije statočne, robí dobre svojim blížnym, ten je na ceste ku Kristovi, koná v Kristovom mene; aj keď si to navonok neuvedomuje, patrí medzi nás, veriacich kresťanov. Ani najmenšia ľudská služba, preukázaná blížnym, nestratí svoju odmenu. Veď príslušnosť ku Kristovi nezávisí od slov, ale od činov: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21)

Napokon i tí, čo ešte neprijali evanjelium, patria k Božiemu ľudu rozličným spôsobom... Spasiteľ chce spasiť všetkých ľudí. Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Lebo všetko, čo je u nich dobrého a pravdivého, pokladá Cirkev za prípravu cesty k evanjeliu a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život... A tak sa Cirkev modlí a pracuje, aby celý svet vo svojej plnosti sa stal ľudom Božím, Telom Pánovým a chrámom Ducha Svätého...“ (LG 16 -17)

Katolíckosť Cirkvi sa musí prejaviť aj šírkou srdca: pochopením pre všetko dobré, pre všetkých úprimne dobrých.

Je to veľmi aktuálne pre nás, dnešných kresťanov, ako sa máme správať voči tým, čo sú mimo Cirkvi, čo stratili vieru, alebo ju zanedbávali, voči tým, čo sú iného presvedčenia. Máme ich azda odsudzovať, nenávidieť? Nie, máme ich milovať a vidieť to dobré, čo konajú, a povzbudiť ich v dobrom. Tak ich skôr privedieme k plnému poznaniu a nasledovaniu Krista.

Možno niekedy naši najbližší, bratia, sestry, synovia, dcéry, kráčajú životom ďaleko od Krista; pomôžme im tým, že objavíme a uznáme aj to dobré v ich živote; to ich spája s Kristom, aj keď si to neuvedomujú. Veď Ježiš neprišiel svet odsúdiť, ale spasiť. Preto sa aj pápeži vo svojich encyklikách a prejavoch obracajú nielen na katolíkov, ale na všetkých ľudí dobrej vôle. Aj vo svätej omši v eucharistickej modlitbe prosíme i za „všetky roztratené deti“ Božie, za tých, čo hľadajú Boha s úprimným srdcom, za tých, ktorých vieru pozná iba sám Boh. Veď kto nie je proti Kristovi, je už tým za neho.

 

Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“

Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.

A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.

Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.

Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.

Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla.

A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“

 

Rozhovor dvanástich o tom, kto z nich je väčší, Ježiš práve prerušil slovami, ktoré raz navždy upravujú vzťahy vo vnútri kresťanskej komunity: Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9, 35), keď sa znova, tento raz ústami Jána, ukazuje nepochopenie učeníkov: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“

Ján veľmi dobre vyjadruje postoj niekoho, kto cíti povinnosť hájiť výsady spoločenstva pred domnelými útokmi zvonka. Takáto nedobrá horlivosť so zle skrývanými ambíciami držiteľov autentickej charizmatickej moci sa snaží veľmi presne určiť hranicu medzi spoločenstvom kresťanov a tými vonku. Dôjde až k tomu, že vyžaduje – a to je jediný prípad v evanjeliách – nasledovanie skupiny („nechodil s nami!)! Už Starý zákon zaznamenáva podobnú epizódu: dvaja mužovia prorokujú pôsobením Ducha Svätého, pričom neprišli na zhromaždenie Mojžiša a sedemdesiatich starších; Jozue teda žiada Mojžiša, aby im v tom zabránil, ale dostane sa mu odpovede: „Čože, žiarliš za mňa? Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha! (Nm 11, 29)...

Ježiš sa tu stotožňuje s Mojžišovým postojom a Jána karhá: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.“ Samozrejme, učeníci neschopní vyhnať diabla z chlapca postihnutého epilepsiou (porov. Mk 9, 18) sa divili, že iní konajú takéto veci, a ich frustrácia sa premenila v aroganciu a nepriateľstvo. Ježiš ich však učí, že moc jeho Mena – ktoré je v pravde vyznané jedine pôsobením Ducha Svätého (porov. 1 Kor 12, 3) – nemôže byť uzavretá do príliš obmedzených hraníc. Ježišovo meno vždy presahuje hranice Cirkvi, ktorá ich tiež vyznáva, a Pán má svedkov i veľmi ďaleko za hranicami spoločenstva kresťanov! Jeho meno nemôže byť prameňom rozdelenia medzi ľuďmi, ktorí ho v pozitívnom zmysle vzývajú, pretože vyjadruje otvorenosť a univerzálnu službu v sebadarovaní.

Nikto si nemôže nárokovať na držanie monopolu na Pánovu prítomnosť, ak nechce redukovať Pána na modlu a stať sa príčinou pohoršenia, teda kameňom úrazu a prekážkou na ceste človeka k Bohu. Je to pohoršenie predovšetkým vo vnútri kresťanského spoločenstva: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.“ V Cirkvi sú skutočne „malí“, kresťania, ktorých viera je ľahko vystavená rozrušeniu (Rim 14, 1 – 23): „keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi“ (porov. 1 Kor 8, 12). Sú to tie najpokornejšie a najbezbrannejšie údy tela (porov. 1 Kor 12, 22 – 27), ktoré musia byť obklopené väčšou starostlivosťou, pretože v deň súdu sa ukáže ich veľkosť. Vtedy sa zjavia ako údy najbližšie hlave, Kristovi, a ktokoľvek ich pohoršil, bude sa musieť červenať, pretože boli obrazom Krista chudobného a pokorného, ktorého moc sa ukáže v posledný deň...

Pohoršenie sa okrem toho objavuje tiež v osobnom živote každého kresťana. A tu sa Ježiš nebojí použiť silné obrazy: Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju... Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju... A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla“. Tieto slová nechcú poslucháča vydesiť, ale predovšetkým jasne pripomenúť požiadavky evanjeliovej radikálnosti: Je potrebné zriecť sa toho, čo môže byť prekážkou vstupu do Kráľovstva, teda viesť tvrdý osobný boj proti náklonnostiam, ktoré človeka vrhajú do hriechu a stavia ho proti životu spoločenstva, ku ktorému nás evanjelium vyzýva...

Vytyčovať príliš jasné hranice toho, čo je vonku, a zároveň neschopnosť žiť evanjelium: to sú dva omyly, na ktoré Ježiš upozorňuje a volá nás, aby sme bdeli sami nad sebou a žili v srdečnej otvorenosti dialógu s tým, kto nemôže alebo nechce patriť do kresťanského spoločenstva.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: