Odišiel smutný

Prečo Ježiš tak nástojil, aby sa bohatý mladík v evanjeliu podelil o svoj majetok? Nevšimol si, že sa zo všetkých síl snažil plniť Božie prikázania? Tak prečo od neho žiadal ešte viac? Pretože Ježiš chcel mladíkovo srdce, nie to, aby bezducho plnil Božie prikázania. Otázkou bolo, či je ochotný podeliť sa s Ježišom o to najcennejšie, čo vlastnil, aby mu mohol patriť.

Či už sme alebo nie sme bohatí, všetci máme niekedy obavy, že by Boh od nás mohol žiadať niečo, čo je nášmu srdcu drahé: naše peniaze, naše auto, dokonca naše koníčky, ktoré nám prinášajú radosť. Ale v tomto strachu nám chýba Ježišov láskavý pohľad, taký, akým sa díval aj na bohatého mladíka. Je to pohľad, ktorý roztápa naše srdce a uisťuje nás, že nič sa nevyrovná poznaniu Pána.

Bohatý mladík zápasil s pokušením síce splniť všetko, čo od neho žiada Boh, ale tak, aby si sám riadil svoj život. Aj my môžeme podľahnúť rovnakému pokušeniu, že kresťanský život je v prvom rade plnením si povinností. Zabúdame, že Boh nás stvoril, aby sme s ním mali vzťah. Samozrejme, že chce, aby sme z lásky k nemu robili dobré skutky, ale rovnako chce, aby sme boli s ním. Chce vstúpiť do nášho srdca, aby naša cesta viery bola radosťou, nie bremenom. Vie, že toto je jediný spôsob, ako sa vzdáme riadenia svojho života.

Ježiš nemá v nenávisti peniaze. Pripomeňme si, že prijímal peniaze od niektorých žien, ktoré ho sprevádzali, a nežiadal, aby ich všetky dali chudobným. Ježiša najväčšmi zaujíma, na čom sú postavené naša istota a dôvera. Ak stoja na ňom, vie, že budeme milí aj jeho Otcovi nezávisle od toho, koľko máme peňazí.

Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“

Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!

Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“

Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“

Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“

Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“

Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“

Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“

Na Ježišovej ceste z Galilei do Jeruzalema sa Ježiš zdržal vyučovaním v zajordánskych dedinách, a keď sa vydával ďalej na svojej ceste, zdržal ho otázkou ktosi, kto chcel dosiahnuť večný život.  Takýto ideál muža, o ktorom síce evanjelista Marek nehovorí že bol mládenec – vieme to z Matúšovho evanjelia (Mt 19, 20), zastavuje Ježiša. A zastavuje ho aj titul, ktorý mu dotyčný dáva: „Učiteľ dobrý“. Túžba tohto človeka po večnom živote a nadšenie vyjadrené v oslovení, vedie Ježiša k otázke prečo ho nazýva dobrým. Z Ježišovej strany nejde o odmietnutie ani o skúšanie, ale o nasmerovanie tohto človeka. Svojou otázkou o titule „dobrý“, na ktorú mimochodom nečaká odpoveď, vedie ho k otázke skutkov lásky k blížnemu podľa Božieho zákona. Ak chce vedieť čo treba robiť, odpoveďou je láska k blížnemu ako k sebe samému a jej požiadavky sú vyjadrené v prikázaniach. Potencionálny kandidát večného života toto všetko už robil od svojej mladosti a preto nie je spokojný s Ježišovou odpoveďou. Hovorí mu inými slovami, že to už pozná, má to vyskúšané, ale večný život ešte nedosiahol a začína sa obávať, či dačo nezanedbal, či na nejakú osobitnú technológiu vstupu do večného života nezabudol.

Ježišov pohľad s láskou na tohto dobrého a snažiaceho sa človeka vypovedá o veľkom potenciáli, ktorý vidí i o veľkej túžbe. Zároveň však Ježiš vidí aj veľkú prekážku. Tento človek zachovával prikázania a túžil dediť večný život, dosiahnuť, získať ho. Bol však prikovaný k svojmu veľkému majetku. Zachovávanie prikázaní bolo pre neho akousi duchovnou nadstavbou. Nedokázal túžiť po večnom živote bez toho majetku. Bola to jeho podmienka, bez ktorej si nevedel predstaviť večný život. Naproti tomu ho Ježiš pozýva prekročiť túto hranicu, túžiť po večnom živote viac než po majetku, resp. premeniť majetok na dedičstvo v nebi, tým, že z neho urobí dar. To najvzácnejšie čo máš daj Bohu cez ľudí a tam budeš mať poklad.

Nádejný kandidát večného života odchádza smutný, lebo neuveril tomu, ktorého nazval dobrým (Božským) učiteľom. Odchádza smutný, lebo až tak po dedičstve večného života netúžil ako to proklamoval. A zosmutneli aj učeníci, keď taký dobrý človek sa nevie dopracovať do Božieho kráľovstva, čo potom oni. Nezachovávali síce tak dokonale prikázania ako onen muž, ale ústami Petra pripomínajú, že opustili všetko a išli za Ježišom. Pýtajú sa, aby sa uistili ako na tom sú oni. Odpoveď Ježiša je upokojujúca, ale neodpovedá priamo na situáciu učeníkov. Hovorí o kritériu: Ak ste opustili všetko pre mňa a pre evanjelium, nemusíte sa báť. Neprerobíte. Ježiš ide na koreň veci. Božie kráľovstvo nie je lacná nálepka, ale nekonečne hodnotná a vzácna realita plná Božej moci a života. Je to vzácna perla, ktorá sa kupuje za všetko aj s poľom, kde sa nachádza.

Zdroj: Verbum Domini