Služba alebo pokrytectvo

Počas horského výstupu v Himalájach dvaja alpinisti uviazli v stene. Prudká zmena počasia znemožnila záchrannú akciu. Bezradní čakali na záchranu. Mali dosť času, aby si urobili dôkladné spytovanie svedomia. Ich život visel na vlásku, všetko záviselo od toho, či vydrží lano a aké bude počasie. Jeden zabiehal myšlienkou do rodinného domu, kde na neho čakala žena a dve deti, druhý vedel, že na neho nikto nečaká. Bol to človek - samotár. A vlastne on mal so sebou kocku čokolády. Jediný pokrm, aký mali. Druhý nemal nič. Na konci dňa vlastník čokolády sa rozhodol dať polovičku kocky kolegovi. Sám sa robil, že je a v skutočnosti svoju polovicu si ponechal na zajtra.

Na druhý deň večer lámal túto polovicu a časť podal kolegovi. Sám si nič nevzal do úst.

Na tretí deň mu dal zvyšok. Vychádzal z toho, že kolega, ako muž a otec musí mať väčšiu šancu prežiť toto dobrodružstvo. On môže zomrieť, lebo nikto na neho nečaká.

Na štvrtý deň sa počasie zlepšilo a kolegovia sa k nim dostali a ich zachránili. Šťastne sa vrátili z výpravy. Ale ten, ktorý daroval svoju čokoládu kolegovi, vrátil sa iný. Objavil, v čom spočíva tajomstvo dobra. Vždy sa mu zdalo, že dobrota spočíva v tom, keď dáme druhým to, čoho máme naviac. Teraz objavil, že dobrota spočíva v tom, keď sa podelíme o poslednú kôrku chleba. To je starostlivosť o cudzie dobro vyjadrená gestom viery, v darovaní toho, čo človek potrebuje.

Treba prekročiť hranice vlastnej lásky a starostlivo objať druhého. Takéto gesto svedčí o veľkosti človeka.

Na začiatku spomínaný alpinista z perspektívy času objavil, že strašná situácia, v ktorej sa ocitol, bola nástrojom v Božích rukách k tomu, aby mu Boh uľahčil objaviť tajomstvo dobroty. Spozoroval, že pre ľudské srdce spravodlivosť je málo. Ono rastie až vtedy, keď sa odhodlá pre gestá nezištnej dobroty. Spravodlivosť je vypočítavá, udržiava človeka vo svete čísel, až nezištná dobrota dáva srdcu opravdivú slobodu.

Pán nás neustále pozýva prekračovať hranice vlastnej lásky a učí nás objímať toho druhého predovšetkým v našich rodinách. Nie pre príjemný pocit ale pre gesto lásky.

Práve tento postoj schvaľuje Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď obracia pozornosť apoštolov na chudobnú vdovu, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice dve drobné mince. Prekročila hranicu svojej lásky voči Bohu. Pretože to urobila pre Boha, týmto gestom vyjadrila celú svoju lásku. Zostala bez prostriedkov na živobytie, darovala Bohu všetko.

Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“

Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.

Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“

Po rozhovoroch s rôznymi náboženskými predstaviteľmi Izraela (porov. Mk 11, 27 – 12, 34) sa Ježiš pripravuje definitívne opustiť Jeruzalemský chrám. Dnešný úryvok prináša jeho posledné slová prednesené v chráme, ktoré predchádzajú eschatologickú reč (porov. Mk 13) a jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie (porov. Mk 14 – 16).

Ježiš sa obráti k zástupu a k učeníkom a vyhlási: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“ Tieto slová odkazujú na to, čo predtým hovorili proroci (porov. Iz, 10 – 20; Jer 7, 1 – 15; Am 5, 21 27). Slová jasné a konkrétne, pričom sú stručné v porovnaní s dlhou rečou proti farizejom u Matúša. Slová, ktoré v skutočnosti znamenajú napomenutie pre všetkých veriacich a predovšetkým pre „nábožné“ osoby.

Nábožní ľudia sú totiž často poháňaní vlastnou predstavou spravodlivosti a dávajú sami seba za príklad k nasledovaniu, čo však zvádza k vystavovaniu na obdiv vlastné čnosti za účelom vzbudenia obdivu u ostatných. Ako skutočné „obielené hroby“ (Mt 23, 27), vystavujú na obdiv svoje dobré skutky a každodenne s námahou vytvárajú vlastnú povesť svätosti. Namiesto toho, aby slúžili Bohu tým, že sa dajú do služby svojim bratom, slúžia sami sebe svojim postavením, aby si získali obdiv.  Ich hriechom je pokrytectvo, „hrajú divadlo“, uprednostňujú zdanie pred bytím, žijú z obdivu ľudí, nie z toho, aby sa páčili Bohu... Ježiš o nich na inom mieste hovorí, „že už dostali svoju odmenu“ (Mt 6, 2.5.16). Či už dávajú almužnu, modlia sa alebo postia, všetky tieto sami o sebe dobré skutky, ak sú vystavované na obdiv, nevedú k rozpoznaniu Božích činov, ale sú zamerané na slávu toho, kto ich koná.

Ježiš si na druhej strane neobliekol slávnostné dlhé rúcho, aby bol cestou spoznávaný, ale často vyhľadával skrytosť, aby sa vyhol obdivu a nepriťahoval zástupy. V synagógach nezaujímal popredné miesta, pokiaľ nevykladal Božie slovo. Nevyužíval vdovy, ale snažil sa im uľahčiť ich utrpenie (porov. Lk 7, 11 – 15). Samozrejme rád sa zúčastňoval bohoslužieb svojho ľudu, ale miloval modlitbu v samote (porov. Mk 1, 35), aby mohol žiť z načúvaniu Otca a bol v spoločenstve s ním. A napokon nevyhľadával čestné miesta na hostinách, ale prijímal pozvania verejných a známych hriešnikov, aby im rozprával o nekonečnom Božom milosrdenstve voči nim, a to i za cenu pohoršenia zákonníkov a farizejov, ktorí o ňom hovorili, že je „žráč a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov“ (Mt 14, 19).

Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince“. Z tých najobyčajnejších a najvšednejších skutkov dokáže Ježiš čítať hlboké úmysly srdca (porov. Jn 2, 25); on totiž nesúdi podľa zdania, ale podľa pravdy (porov. Jn 7, 24), pretože – vďaka odlišnému pohľadu na realitu, vďaka pohľadu podľa Božieho zámeru – je schopný vidieť inak než všetci okolo. A tak môže učeníkom povedať: „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“, lepšie povedané „celý svoj život“. Ona totiž dáva Bohu celú samu seba, bez toho, aby sa snažila priťahovať pozornosť, odovzdáva sa mu celá s láskou a dôverou, podobne ako vdova zo Sarepty, ktorá zostala celkom bez prostriedkov, len aby mohla dať najesť Eliášovi, Božiemu mužovi (porov. 1 Král 17, 10 – 16). Keď tak koná, je táto vdova príkladom „zvyšku Izraela, ktorý dôveruje v Pánovo meno“ (porov. Sof 3, 12 – 13)...

Ježiš kráča v ústrety smrti, ktorá bude najkrajnejším gestom celého života slobodne odovzdaného z lásky k Otcovi a k bratom, a učí svojich učeníkov, aby konali to isté. Žiť našu každodennú existenciu z lásky je totiž jediná obeta naozaj milá Bohu, ako to dobre pochopil Pavol, keď napísal: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“ (Rim 12, 1)

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)