MONS. PERE GARRIGA TENA, PODSEKRETÁR KONGREGÁCIE PRE BOHOSLUŽBU A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ

EUCHARISTICKÁ KATECHÉZA

(prednáška zaznela na zasadnutí národných delegátov Pápežskej rady pre Medzinárodné Eucharistické kongresy v Ríme 5. novembra 1991)

Na stretnutí zástupcov jednotlivých národných oblastí pred troma rokmi, kde sa pripravoval Medzinárodný eucharistický kongres v Soule, autor týchto riadkov vo svojom prejave k delegátom povedal, že „medzinárodné eucharistické kongresy môžu byť osobitnou príležitosťou na periodickú revíziu postojov a praxe Cirkvi ohľadne ,bonum commune spirituale totius Ecclesiae',[1] ktorým je Eucharistia, najmä z hľadiska jej slávenia a uctievania”.

Na základe návrhu každá eucharistická katechéza, ktorú by mohla pripraviť jednotlivá konferencia biskupov s ohľadom na účasť a prípravu medzinárodných eucharistických kongresov, bude mať za východisko spoločného menovateľa poskytovaného konkrétnou témou príslušného eucharistického kongresu a potom uvádzaného do života v celej Cirkvi s ohľadom na obdobie, v ktorom žije. Toto je zmysel a zameranie návrhov, ktoré tu v bratskom duchu predkladáme ako pomôcku.

1. Udalosti v Cirkvi, ktoré treba mať na zreteli

V prvom rade si kladieme otázku, na čo sa má zamerať eucharistický kongres roku 1993; pričom máme na mysli jednak kongresovú tému, ktorá sa pripravuje, jednak skutočnosti, ktoré po tieto roky mali a stále majú významný vplyv na život Cirkvi.

Čo sa týka náplne kongresu v Seville, tá jasne vyplynula z hesla „Christus, lumen gentium“[2] a z historických okolností slávenia príchodu evanjelia na americký kontinent. Teraz stojíme pred evanjeliovou tematikou, alebo ako sa hovorí, pred „novou evanjelizáciou'

Čo sa týka nedávnych udalostí v Cirkvi, iste sa nájdu také, pri ktorých sa môžeme pýtať, ako súvisia s eucharistickou pastoráciou a aký je ich dosah na katechézu.

Časovo prvou z nich je apoštolský list Svätého otca Vigesimus quintus annus uverejnený z príležitosti 25. výročia konštitúcie Sacrosanctum Concilium. Základnou myšlienkou tohto listu je povzbudiť do liturgickej obnovy podľa koncilovej konštitúcie. V liste je jedna časť programová, kde sa zdôrazňujú hodnoty liturgie, ktorej stredom je slávenie Eucharistie.

Ďalšou dobre známou udalosťou, ktorá pohla pápeža zvolať synodu európskych cirkví, je politická zmena, ktorá priniesla kresťanským spoločenstvám náboženskú slobodu. To má aj eucharistický význam. Práve Eucharistia a nedeľná omša udržiavali pri živote tieto spoločenstvá. Eucharistia ukázala znova, ako už toľkokrát v dejinách, svoju vnútornú silu v spojení s veľkonočným tajomstvom, z čoho čerpá zmysel a životnosť každé kresťanské spoločenstvo.

Vzhľadom na túto udalosť s oveľa väčším ohlasom pociťujeme dnes stále s väčšou naliehavosťou výzvu evanjelizovať s obnoveným Kongres v Seville, ako sme už povedali, má mať tento pohľad. V takomto kontexte teda platí pre liturgiu a priamo pre Eucharistiu slávnostné vyhlásenie Druhého vatikánskeho koncilu: Liturgia a hlavne Eucharistia je „culmen et fons“[3] života Cirkvi a predovšetkým evanjelizácie.

Na doplnenie obrazu o cirkevných skutočnostiach v posledných rokoch nesmieme zabudnúť na minuloročnú synodu biskupov v Ríme, ktorá mala na programe formovanie kňazov za súčasných podmienok. Dôležitým obsahom takéhoto formovania kňazov je vždy aj biblické a liturgické formovanie. Zmieňuje sa o nich aj Druhý vatikánsky koncil a upozorňuje na ne pápež Ján Pavol II. v už spomenutom apoštolskom liste Vigesimus quintus annus. On počas záverečnej synodálnej omše vyzdvihol v homílii základný a podstatný význam Eucharistie v živote kňaza.

2. Smernice pre eucharistické katechézy

Všimnime si teraz katechetickú činnosť, ktorá priamo zaujíma našu prácu vzhľadom na eucharistický kongres v Seville. Otázka sa môže formulovať takto: Ktoré prvky považovať za také, ktoré charakterizujú skutočnosť, a za také, ktoré sa majú zohľadniť pri revízii postojov a praxe týkajúcej sa slávenia a úcty Eucharistie?

Pri odpovedi nebudeme zachádzať do systematických aspektov katechézy o Eucharistii. Tie dostačujúco poskytuje základný dokument pripravený miestnym výborom v Seville, preložený do viacerých jazykov. My sa chceme pristaviť pri mystagogickej stránke eucharistickej katechézy, úzko súvisiacej so samým slávením Eucharistie. Bolo by zlé, keby nás pri preberaní eucharistickej katechézy niekto obvinil, že chceme zveličiť mystagogický rozmer. Eucharistia, ako aj všetky sviatosti, je predovšetkým liturgické slávenie, nie doktrinálne vypracovanie. Treba teda začať od „urgia”, od konania, potom sa môže robiť „logia”, veda. Jeden odborník to vysvetľuje takto: „V liturgii nejde o vysvetlenie toho, čo sa robí; ale o konanie toho, čo sa hovorí. ”

Prvou aplikáciou bude prijať výzvu pochádzajúcu od „novej evanjelizácie”. Čo robiť, aby Eucharistia bola naozaj vrcholom a zdrojom evanjelizácie a celého kresťanského života?[4]

Eucharistia nie je dajaká abstraktná skutočnosť, je to niečo veľmi konkrétne a viditeľné: slávenie svätej omše a kult Eucharistie ako jej dôsledok. Takto cez slávenie Eucharistie a cez jej uctievanie sa dôjde k tomu, že Eucharistia sa pochopí a bude prežívaná ako vyvrcholenie a zdroj evanjelizácie. Cez Eucharistiu kresťan pociťuje, že nie je iba verným poslucháčom slova, ale aktívnym účastníkom na hostine pri Pánovom stole, a teda je schopný „byť pretvorený na to, čo požíva”,[5] ustavične pretváraný na Kristovo telo, aby sa mohol stať slovom i celým životom svedkom evanjelia.

Chápeme teda, aké dôležité je pripraviť nedeľnú omšu nielen v súvislosti s kázňou, ale so zreteľom na zjav celého slávenia. Okrem toho sa omša nemá pripravovať len z hľadiska obradov, ale aj s videním toho, čo chce Pán konať a čo koná, keď zhromažďuje svoj ľud na slávenie pamiatky svojho tajomstva. Ide o to, aby sa veriacim prakticky vysvetlilo, že Eucharistia nie je iba čosi, čo sa pripravuje, ale udalosť, na ktorú sa treba pripraviť. Treba ich poučiť aj o tom, že Eucharistia nie je len „prostriedok”, ale úkon Pána, ktorý má sám v sebe dôvod, aby sa slávil. Toto poučenie sa nemá diať iba slovne, ale celou pastorálnou činnosťou a treba začať štáciovými omšami miestneho biskupa. Nimi sa jasne ukáže, že Eucharistia je pre biskupa zdrojom a vrcholom jeho činnosti ako pastiera Cirkvi. Pripomeňme si tu príklad Svätého otca. Kto ho videl sláviť Eucharistiu, nebude popierať, že práve v týchto chvíľach sa prejavuje jeho duchovné úsilie oveľa viacej , než v akejkoľvek inej činnosti.

Zmienime sa ešte o jednej zaujímavej skutočnosti, zistenej často pri prieskumoch a v dotazníkoch: pokles účasti na nedeľných omšiach. Naozaj je veľmi rozšírený pocit menšej potreby a menšieho významu omše pre kresťanský život. Pri nedávnom prieskume v jednej rozsiahlej diecéze 79 % odpovedí považovalo za jedno, či sa modlíme súkromne, alebo ideme na omšu. Takéto problémy sa veľmi ťažko dajú riešiť len pravidelnými katechézami o Eucharistii. Treba, aby sa Eucharistia slávila pôsobivo, čo umožní a podporí skúsenosť s Eucharistiou ako s prameňom a vyvrcholením. Naša eucharistická katechéza nebude dostačujúca, keď budeme iba vysvetľovať učenie alebo iba Objasňovať prvky slávenia; veriacich strhne a bude pretvárať samo celebrovanie rytmom počúvania, vzdávania vďaky, modlitby, obete, chvály, poklony a cirkevného spoločenstva skrze Krista s Otcom v Duchu Svätom.

Tu nastupuje uskutočňovanie toho, čo nám naznačili vyššie uvedené skutočnosti. Ide o problém spirituality, o problém formovania kňazov. Ohraničíme sa na dva aspekty: Božie slovo podávané zhromaždenému rudu a eucharistická modlitba prednášaná Bohu.

a, Božie slovo

Na to, aby sa umožnila mystagogická katechéza liturgie slova, treba, aby sa Božie slovo ukázalo v celej svojej pôvodnosti a dostalo sa mu miesto, aké mu v liturgickom zhromaždení patrí. Naše liturgické slávenia sú v súčasnosti pridúšané slovami ľudí, čo okrem všednosti vlastných slov spôsobuje i to, že sa Božie slovo stáva bezobsažným a nedôležitým, čiže je to slovo iba ako ostatné. To je v súčasnosti jedna z vážnych skutočností pri slávení Eucharistie, a treba si uvedomiť jej dôsledky. Ak v očiach veriacich slúženie omše vyzerá ako neustále rečnenie kňaza alebo prisluhujúcich laikov, sem tam prerušené nejakým rýchlo odbaveným obradom, potom v mystagogickej katechéze dôjde k čomusi veľmi negatívnemu. Prvým dôsledkom bude asi spomínaná neúčasť na bohoslužbách.

Niekto by azda takéto rečnenie, obsahujúce napomenutia, poúčania, homíliu, povzbudenia, upozornenia atď. pokladal za katechizujúce, dokonca za evanjelizujúce. Náš kongres je veľmi vhodný na to, by sa poukázalo na pravdu. Tu nejde o záležitosti estetiky a literatúry, ale o liturgiu a katechetiku.

b) Eucharistická modlitba

Ďalej budeme hovoriť o recitovaní eucharistických modlitieb. Z katechetického hľadiska aj tu má najväčší význam konkrétny úkon. Predovšetkým poukážeme na význam textu. Z neho vidieť, či príslušná modlitba je naozaj modlitbou Cirkvi alebo ide iba o súkromnú modlitbu. Každý vidí, aký dôležitý je tento aspekt pre pochopenie, že Eucharistiu slávi Cirkev. Záleží však aj na prednese modlitby. Tu sa naplno prejaví duchovné formovanie kňaza. V akom stupni sa takáto modlitba stane vlastnou aj celebrujúcemu kňazovi a nakoľko ju takto pochopí, to bude svedčiť aj o jeho súkromnej modlitbe. Okrem toho, modlitba kňaza má poslanie zahrnovať všetkých: „nos, servi tui, sed et plebs tua sancta ... memores ... offerimus“[6]

Celebrujúce spoločenstvo by mala eucharistická modlitba presvedčiť, že kňaz tu stojí ako privilegovaný svedok a že je zodpovedný za dialóg Cirkvi s Bohom, naozaj svätým, všemohúcim a večným Bohom skrze Ježiša Krista, nášho Pána, v jednote s Duchom Svätým. Tomu, kto predsedá, by nemalo uniknúť, že je svedkom tajomstva, ktoré slávi, cez ktoré je on osobných nástrojom vysväteným v ordinácii, a teda vnoreným do kontemplácie. Je svedkom viery Cirkvi, v ktorej a pre ktorú vykonáva svoju službu, preto musí byť pozorný a zo svojej strany vylúčiť akýkoľvek postup, ktorým by veriacim prednášal svoje vlastné, súkromné iniciatívy. V tom, čo vykonáva, vydáva svedectvo aj o svojej vlastnej oddanosti viere, preto — ako na to poukázala už konštitúcia Sacrosanctum Concilium — musí dávať pozor nielen na platnosť a dovolenosť, ale aj na to, aby Eucharistia, ktorej predsedá, priniesla čo najviac plodov aj pre neho aj pre zhromaždenie.[7]

Záver

Nezriedka počuť, že liturgiu treba z katechetických dôvodov upravovať. V takýchto výrokoch treba azda čosi pripustiť. To, čo predkladáme, má však opačnú tendenciu: eucharistická katechéza bude možná, keď bude vychádzať zo slávenia, ktoré zažiari pravdou svojich prvkov. Je to normálny dôsledok mystagogického postoja. Myslím, že tento postoj sa zhoduje s prúdom, ktorý teraz osvecuje aktuálnu situáciu Cirkvi a samotnú prípravu kongresu v Seville. Ak pastorálnou snahou je šíriť evanjelium s čím väčšou intenzitou, musíme sa zhodnúť v tom, že obrátenie sa kresťana sa nekončí vyznaním viery, ale má dospieť až k eucharistickému stolu. Spoločenstvá, ktoré žili z Eucharistie počas prenasledovania, nemôžu v tom popustiť ani teraz v prostredí slobody. Treba, aby ľudia dospeli k pravému sláveniu Eucharistie, aké Pán zveril svojej Cirkvi. Takto sa potom Eucharistia stane okamihom plnosti v evanjeliovej činnosti.

Z taliančiny preložil PAVOL FERKO

Časopis Liturgia č. 1/1992, str. 43-48