SVIATOSTI VEČNÉHO ŽIVOTA                                       VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO VO SVIATOSTIACH CIRKVI 

1130 Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26), „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28). Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi: (2817) „Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1Kor 16,22). Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka…, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22,15-16). V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva, (950) už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2,13). „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘… ,Príď, Pane Ježišu!‘“ (Zjv 22,17.20). 
Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“