MANŽELSKÁ LÁSKA

                                                                                        Druhá kapitola: „MILOVAŤ BUDEŠ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO“

2360 Sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy. V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou (1601) duchovného spoločenstva. Manželské zväzky medzi pokrstenými sú posvätené sviatosťou. 

2361 „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej. (1643, 2332) Sexualita sa realizuje skutočne ľudským spôsobom len vtedy, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.“ 
„Tobiáš vstal z lôžka a povedal Sáre: (1611) ,Vstaň, sestra! Modlime sa a prosme nášho Pána, aby nám preukázal milosrdenstvo a spásu.‘ Ona vstala a začali sa modliť a prosiť Pána, aby im daroval spásu. Začali slovami: ,Zvelebený buď, Bože našich otcov… Ty si stvoril Adama a utvoril si Evu, jeho ženu, aby mu pomáhala a podporovala ho. Z oboch vzišlo celé ľudské pokolenie. Ty si povedal: ‚Nie je dobre človeku samému; urobme mu pomoc ktorá mu bude podobná.‘ Teraz si neberiem túto moju sestru z chlipnosti, ale s čistým úmyslom. Zmiluj sa dobrotivo nado mnou i nad ňou, aby sme sa spoločne dožili staroby: Nato obaja povedali: ,Amen, amen!‘ A potom celú noc spali“ (Tob 8,4-9). 

2362 „Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto medzi sebou spájajú, sú čestné a dôstojné a, ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú.“ Sexualita je prameňom radosti a potešenia: 
„Sám Stvoriteľ… ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe [plodenia] nachádzali rozkoš a šťastie tela i ducha. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Ale aj manželia sa musia vedieť udržať v medziach správnej umiernenosti.“ 

2363 Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny. 
Manželská láska muža a ženy je tak postavená na dvojitej požiadavke vernosti a plodnosti.

Manželská vernosť

2364 Manželský pár vytvára „dôverné spoločenstvo (1603) manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase“. Manželia sa definitívne a úplne dávajú jeden druhému. Nie sú viac dvaja, ale už tvoria jedno telo. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, im ukladá povinnosť zachovať ju jedinú a nerozlučiteľnú. (1615) „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mk 10,9). 

2365 Vernosť vyjadruje stálosť v dodržiavaní daného slova. Boh je verný. Sviatosť manželstva vovádza muža a ženu do tajomstva vernosti (1640) Krista voči jeho Cirkvi. Manželskou čistotou vydávajú pred svetom svedectvo o tomto tajomstve. 
Svätý Ján Zlatoústy odporúča mladým manželom, aby svojej manželke hovorili takto: „Privinul som ťa k sebe, milujem ťa a dávam ti prednosť aj pred svojím životom. Veď terajší život je ničím, a preto prosím, povzbudzujem a robím všetko, aby sme tak dôstojne vedeli prežívať tento život, žeby sme mohli aj tam v budúcom veku žiť spolu s veľkou istotou… Tvojej láske dávam prednosť pred všetkým; a nič by mi nebolo také nepríjemné ako to, že by som sa niekedy s tebou nezhodoval.“ 

Plodnosť manželstva 

2366 Plodnosť je dar, je jedným z cieľov manželstva, lebo manželská láska prirodzene smeruje k tomu, aby bola plodná. Dieťa neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením. Preto Cirkev, ktorá je „na strane života“, učí, „že je potrebné, aby každý manželský úkon zostal sám v sebe otvorený na plodenie ľudského života“. „Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi často vyložil, sa zakladá na Bohom stanovenej nerozlučiteľnej spojitosti – ktorú človek nesmie z vlastnej vôle porušiť – medzi významom spojenia a významom plodenia, ktoré sú obidva vlastné manželskému úkonu.“ 

2367 Manželia tým, že sú povolaní dávať život, (2205) majú účasť na stvoriteľskej Božej moci a na Božom otcovstve: „Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou.“ 

2368 Osobitný aspekt tejto zodpovednosti sa týka regulácie plodenia. Z oprávnených dôvodov manželia môžu chcieť oddeliť časovým odstupom plodenie svojich detí. Majú si však overiť, či ich túžba nevyplýva z egoizmu a či je v súlade s pravou veľkodušnosťou zodpovedného rodičovstva. Okrem toho majú upravovať svoje správanie podľa objektívnych kritérií morálnosti: „Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, morálnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa má určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej osoby a jej úkonov, ktoré rešpektujú plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia v ovzduší pravej lásky. To však nie je možné, ak sa s úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty.“ 

2369 „Ak sa zachovajú obidve tieto základné vlastnosti, totiž spojenie a plodenie, manželský úkon si plne podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na vznešenú úlohu rodičovstva“ 

2370 Periodická zdržanlivosť a metódy regulácie plodenia založené na sebapozorovaní a využívaní neplodných období sú v súlade s objektívnymi kritériami morálnosti. Tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode. Naopak, vnútorne (svojou vnútornou povahou)je zlé každé „konanie, ktoré – keď sa manželský úkon predvída alebo vykonáva, alebo vedie k svojim prirodzeným následkom – by malo za cieľ zabrániť plodeniu alebo by sa chcelo použiť ako prostriedok na tento cieľ“. 
„Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti pre život, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k darovaniu sa celej osoby… Tento antropologický a zároveň i morálny rozdiel medzi antikoncepciou a využívaním období neplodnosti… obsahuje v sebe dve predstavy o človeku a o ľudskej sexualite, ktoré sú navzájom nezmieriteliné.“ 

2371 „Nech je teda všetkým známe, že ľudský život a úloha odovzdávať ho ďalej sa neobmedzujú iba na tento svet a nenachádzajú v ňom ani svoju plnú dimenziu, ani svoj plný zmysel, (1703) ale majú vždy vzťah k večnému cieľu človeka.“ 

2372 Štát je zodpovedný za blaho občanov. Z tohto dôvodu je oprávnené, aby zasahoval do usmerňovania rastu obyvateľstva. Môže to robiť objektívnou a taktnou informáciou, ale nikdy nie autoritatívnym a donucovacím spôsobom. Nemôže oprávnene nahradiť iniciatívu manželov, (2209) ktorí sú prví zodpovední za plodenie a výchovu svojich detí. V tejto oblasti štát nemá právo zakročovať prostriedkami, ktoré sú v rozpore s morálnym zákonom. 

Dieťa ako dar 

2373 Sväté písmo a tradičná prax Cirkvi vidia v mnohodetných rodinách znak Božieho požehnania a veľkodušnosti rodičov. 

2374 Veľké je utrpenie tých manželských párov, (1654) ktoré zistia, že sú neplodné: „Čože mi dáš?“ spytuje sa Abrahám Boha. „Veď ja odídem bezdetný…“ (Gn 15,2). „Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!“ kričí Ráchel na svojho manžela Jakuba (Gn 30,1). 

2375 Treba napomáhať výskumy, (2293) ktoré sa zameriavajú na zníženie ľudskej neplodnosti, pod podmienkou, že sa postavia „do služieb ľudskej osoby, jej neodňateľných práv a jej skutočného a celkového dobra podľa Božieho plánu a Božej vôle“. 

2376 Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice), sú závažne nemorálne. Tieto techniky (heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie, t. j. od iného darcu) porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú „výlučné právo [manželov] stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“. 

2377 Ak sa tieto techniky (homológna inseminácia a umelé homológne oplodnenie) používajú vnútri manželského páru, sú možno menej škodlivé, ale ostávajú morálne neprijateľné. Oddeľujú totiž pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt, ktorý je základom existencie dieťaťa, už nie je aktom, ktorým sa dve osoby navzájom dávajú, ale aktom, ktorý „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“ „Plodenie je z morálneho hľadiska pozbavené svojej vlastnej dokonalosti, keď nie je chcené ako ovocie manželského aktu, čiže osobitného úkonu spojenia manželov… Jedine rešpektovanie spojitosti medzi významami manželského úkonu a rešpektovanie jednoty ľudskej bytosti umožňujú také plodenie, ktoré je v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“ 

2378 Dieťa nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar. „Najvznešenejším darom manželstva“ je nová ľudská osoba. Dieťa nemožno považovať za predmet vlastníctva, k čomu by viedlo uznanie domnelého „práva na dieťa“. V tejto oblasti má iba dieťa skutočné práva: právo „byť plodom osobitného úkonu manželskej lásky svojich rodičov a aj právo byť rešpektované ako osoba už od chvíle svojho počatia“. 

2379 Evanjelium ukazuje, že fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom. Manželia, ktorí po vyčerpaní oprávnených prostriedkov lekárskej vedy naďalej trpia neplodnosťou, majú sa spojiť s Pánovým krížom, prameňom každej duchovnej plodnosti. Môžu prejaviť svoju veľkodušnosť tým, že adoptujú opustené deti alebo budú vykonávať náročné služby v prospech blížneho.