RODINA A SPOLOČNOSŤ                                              

                                                                        Druhá kapitola: „MILOVAŤ BUDEŠ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO“

2207 Rodina je prvotná bunka spoločenského života. (1880) Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní (372) k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. (1603) Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti. 

2208 Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby a o chudobných a ujímať sa ich. Je veľa rodín, ktoré v určitých chvíľach nemôžu poskytnúť takúto pomoc. Vtedy sa majú iné osoby, iné rodiny a výpomocne aj spoločnosť postarať o potreby týchto ľudí: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27). 

2209 Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života. (1883) 

2210 Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho“. 

2211 Politické spoločenstvo má povinnosť vážiť si rodinu, pomáhať jej a zabezpečovať najmä: 
— slobodu založiť si rodinu, mať deti a vychovávať ich v zhode s vlastným morálnym a náboženským presvedčením; 
— ochranu stálosti manželského zväzku a rodinnej ustanovizne; 
— slobodu vyznávať svoju vieru, odovzdávať ju a vychovávať v nej deti pomocou prostriedkov a ustanovizní na to potrebných; 
— právo na súkromné vlastníctvo, na slobodu podnikania, na prácu, na bývanie a na vysťahovanie; 
— podľa ustanovení jednotlivých štátov právo na lekársku starostlivosť na opateru pre staré osoby a na rodinné prídavky; 
— ochranu bezpečnosti a zdravia, najmä proti nebezpečenstvám, ako sú drogy, pornografia, alkoholizmus a pod.; 
— slobodu vytvárať s inými rodinami združenia a mať tak zastúpenie pred občianskymi autoritami. 

2212 Štvrté prikázanie objasňuje aj iné vzťahy v spoločnosti. Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi; (225) v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom k nášmu blížnemu osobný charakter. Blížny nie je nejaký „jedinec“ v ľudskom kolektíve; (1931) je to „niekto“, kto si pre svoj známy pôvod zasluhuje osobitnú pozornosť a úctu. 

2213 Ľudské spoločenstvá sa skladajú z osôb. Dobré riadenie týchto spoločenstiev sa neobmedzuje iba na zaručovanie práv a plnenie povinností ani na dodržiavanie zmlúv. Spravodlivé vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, medzi vládnymi činiteľmi a občanmi predpokladajú prirodzenú dobroprajnosť v zhode s dôstojnosťou ľudských osôb, ktorým záleží na spravodlivosti a bratstve. (1939)