DOBRÁ A POŽIADAVKY MANŽELSKEJ LÁSKY

 

DOBRÁ A POŽIADAVKY MANŽELSKEJ LÁSKY                                            Tretia kapitola: SVIATOSTI SLUŽBY SPOLOĆENSTVU 

1643 „Manželská láska má v sebe úplnosť, (2361) v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť. Slovom, ide tu o normálne charakteristické vlastnosti každej prirodzenej manželskej lásky, ale s novým významom, ktorý ich nielen očisťuje a upevňuje, ale aj povznáša natoľko, že sa stávajú vyjadrením čisto kresťanských hodnôt.“

 

Jednota a nerozlučnosť manželstva 

1644 Láska manželov samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť spoločenstva ich osôb, ktoré zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva. Prehlbuje sa životom spoločnej viery a spoločne prijímanou Eucharistiou. 

1645 „Jednota manželstva potvrdená Pánom (369) je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske.“ Polygamia (mnohoženstvo) je v rozpore s touto rovnakou dôstojnosťou a manželskou láskou, ktorá je jediná a výlučná.

 

Vernosť manželskej lásky {2364-2365} 

1646 Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. „Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu.“ 

1647 Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo. Sviatosťou nadobúda nerozlučiteľnosť manželstva nový a hlbší význam. 

1648 Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky. Manželia, ktorí s pomocou Božej milosti vydávajú takéto svedectvo, často vo veľmi ťažkých podmienkach, si zasluhujú vďačnosť a podporu cirkevného spoločenstva. 

1649 Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku (2383) manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok. V takejto ťažkej situácii najlepším riešením by bolo zmierenie, ak je to možné. Kresťanské spoločenstvo je povolané pomáhať týmto osobám, aby kresťansky prežívali svoju situáciu verní svojmu manželskému zväzku, ktorý ostáva nerozlučiteľný. 

1650 Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu (2384) podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista (Mk 10,11-12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti. 

1651 Voči kresťanom, ktorí žijú v takejto situácii a ktorí si často zachovajú vieru a želajú si kresťansky vychovávať svoje deti, kňazi a celé spoločenstvo majú prejavovať pozornú starostlivosť, aby sa nepovažovali akoby za odlúčených od Cirkvi, na ktorej živote sa ako pokrstení môžu a majú zúčastňovať 
„Treba ich… povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a podporovali podujatia spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a konali skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť.“  

 

Otvorenosť pre plodnosť {2366-2367} 

1652 „Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva (372) a tým dosahujú akoby svoju korunu.“ 
„Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Sám Boh, ktorý povedal: ,Nie je dobre byť človeku samému‘ (
Gn 2,18) a ktorý ,od začiatku stvoril človeka ako muža a ženu‘ (Mt 19,4), chcejúc mu dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal muža a ženu a povedal: ,Ploďte a množte sa‘ (Gn 1,28). Preto pravé pestovanie manželskej lásky a celý z nej pochádzajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smerujú k tomu, aby manželia boli ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.“ 

1653 Plodnosť manželskej lásky sa rozširuje aj na ovocie mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktorý rodičia odovzdávajú svojim deťom výchovou. Rodičia sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. V tomto zmysle je základnou úlohou manželstva a rodiny (2231) byť v službe životu. 

1654 Manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského. Ich manželstvo môže vynikať plodnosťou lásky, pohostinnosti a obetavosti.

Súvisiace: 

Videá