Tretia kapitola: Sviatosti služby spoločenstvu

1601 „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ 

MANŽELSTVO V BOŽOM PLÁNE 

1602 Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz (369) a podobu a končí sa videním „Baránkovej svadby“ (796) (Zjv 19,7.9). Od svojho začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho „tajomstve“, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o rozličných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi“ (1Kor 7,39) v novej zmluve Krista a Cirkvi.

Manželstvo v poriadku stvorenia 

1603 „Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky… ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ (371) Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. (2331) Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. Hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku, lebo „blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti (2210) úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“ 

1604 Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, (355) ktorý sám „je Láska“ (1Jn 4,8.16). Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju’“ (Gn 1,28). 

1605 Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení (372) jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samému“ (Gn 2,18). Žena, „telo z jeho tela“ (Gn 2,23), t. j. jemu rovná a veľmi blízka, je mu daná Bohom ako „pomoc“ (Gn 2,18), a tak predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc. „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom“(1614) (Gn 2,24). Sám Pán Ježiš potvrdzuje, že to znamená trvalú jednotu životov obidvoch, keď pripomína, aký bol „od začiatku“ Stvoriteľov plán: „A už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6).

Manželstvo za vlády hriechu 

1606 Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Tento neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho vo väčšej či menšej miere prekonať podľa kultúr, období a jednotlivcov. Zdá sa však, že má naozaj všeobecný ráz. 

1607 Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy (1849) ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy.(400) Ich vzťahy sa narušili vzájomnými obžalobami, ich vzájomná príťažlivosti, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmenila na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti; nádherné povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem, Sa zaťažilo bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní si na chlieb. 

1608 Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva, (55) hoci je ťažko narušený. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel. Bez tejto pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, na ktorú ich Boh „na začiatku“ stvoril.

Manželstvo pod výchovným vplyvom zákona 

1609 Boh vo svojom milosrdenstve neopustil hriešneho človeka. (410) Utrpenia, ktoré nasledovali po hriechu, „bolesti pôrodu“ (Gn 3,16) a práca „v pote tváre“ (Gn 3,19) sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu. Po páde manželstvo pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a otvárať sa druhému, vzájomnej pomoci a darovaniu seba samého. 

1610 Morálne svedomie, čo sa týka jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, sa vyvinulo pod výchovným pôsobením (1963, 2387) starého Zákona. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa ešte výslovne neodmieta. Ale Zákon daný Mojžišovi má za cieľ chrániť ženu pred svojvoľnou nadvládou muža, hoci podľa Pánových slov nesie aj stopy mužovej „tvrdosti srdca“, pre ktorú Mojžiš dovolil ženu prepustiť. 

1611 Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom (219, 2380) ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. (2361) Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky „silnej ako smrť“, ktorú „ani prívaly vody nemôžu uhasiť“ (Pies 8,6-7). 

Manželstvo v Pánovi 

1612 „Svadobná“ zmluva medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom pripravila novú a večnú zmluvu, (521) v ktorej Boží Syn svojím vtelením a obetou svojho života určitým spôsobom zjednotil so sebou celé ľudstvo, ktoré spasil, a tak pripravil „Baránkovu svadbu“ (Zjv 19,7.9). 

1613 Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie – na žiadosť svojej Matky – počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré, a predpoveď, že od tej chvíle bude manželstvo účinným znakom Kristovej prítomnosti. 

1614 Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, (2336) aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, (2382) ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Uzavrel ho sám Boh: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6). 

1615 Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť (2364) manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Táto milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža, (1642) ktorý je zdrojom celého kresťanského života. 

1616 Naznačuje to apoštol Pavol, keď hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). A hneď dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,31-32). 

1617 Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi (796) ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou. Keďže manželstvo medzi pokrstenými naznačuje a udeľuje milosť, je pravou sviatosťou Novej zmluvy.