VERÍME

 

VERÍME                                                                                                     Tretia kapitola: ODPOVEĎ ČLOVEKA BOHU

166 Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje.(875) Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných.

 

„Hľaď, Pane, na vieru svojej Cirkvi“ 

168 Predovšetkým verí Cirkev a tak vedie, živí a udržiava moju vieru. Predovšetkým Cirkev vyznáva všade Pána („Teba oslavuje svätá Cirkev po celej zemi,“ spievame v hymne „Teba, Bože, chválime“) a s ňou a v nej sme aj my pobádaní a vedení vyznávať: „Verím“, „Veríme“. Prostredníctvom Cirkvi dostávame v krste vieru a nový život v Kristovi. (1253) Podľa Rímskeho rituála sa vysluhovateľ krstu pýta katechumena: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ On odpovie: „Vieru.“ – „Čo ti dá viera?“ – „Život večný.“ 

169 Spása prichádza jedine od Boha. Ale pretože život viery dostávame prostredníctvom Cirkvi, ona je našou matkou: „Veríme v Cirkev akoby v matku znovuzrodenia, (750) a nie v Cirkev, akoby bola pôvodkyňou spásy.“ A keďže je našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery. (2030)

 

Reč viery 

170 Neveríme vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje „dotykať“. „Úkon [viery] veriaceho sa nekončí pri tom, čo je vyslovené, ale pri [vyslovenej] skutočnosti.“ K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery.(186) Ony umožňujú vyjadrovať a odovzdávať vieru, sláviť ju v spoločenstve, osvojovať si ju a čoraz intenzívnejšie z nej žiť. 

171 Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15), verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“(78, 84, 857) (Júd 3). Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery,(185) aby nás uviedla do chápania a života viery.

 

Jedna viera 

172 Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch, (813) kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca. Svätý Irenej Lyonský, svedok tejto viery, tvrdí: 

173 „Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme, (830) prijala od apoštolov a ich nasledovníkov vieru… Toto posolstvo… a túto vieru… starostlivo opatruje, akoby bývala v jednom dome, a verí v ne tak, akoby mala jednu dušu a jedno srdce, a jednomyseľne ich ohlasuje, učí a podáva ďalej, akoby mala iba jedny ústa.“ 

174 „Lebo hoci sú na svete rozdielne jazyky, sila Tradície (78) je jedna a tá istá. Veď cirkvi založené v Germánii neveria alebo neodovzdávajú niečo iné, ani tie, ktoré sú v Hispánii alebo v krajoch Keltov, ani tie, čo sú na Východe, ani tie v Egypte, ani tie v Líbyi, ani tie, čo sú založené v strede sveta.“ „Posolstvo Cirkvi je teda pravdivé a spoľahlivé a v nej sa ukazuje jedna a tá istá cesta spásy na celom svete.“ 

175 Vieru, „ktorú sme prijali od Cirkvi, si chránime a ona ako vzácny poklad v peknej nádobe pôsobením Božieho Ducha stále mladne a omladzuje aj nádobu, ktorá ju obsahuje“.

 

Zhrnutie 

176 Viera je osobné primknutie sa celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Zahŕňa v sebe súhlas rozumu a vôle so Zjavením, ktoré Boh dal o sebe činmi a slovami.

177 „Veriť“ má teda dvojaký vzťah: k osobe a k pravde; k pravde pre dôveru k osobe, ktorá tú pravdu dosviedča.

178 V nikoho iného nemáme veriť, iba v Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.

179 Viera je nadprirodzený Boží dar. Aby človek veril, potrebuje vnútornú pomoc Ducha Svätého. 

180 „Veriť“ je vedomý a slobodný ľudský úkon, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby. 

181 „Veriť“ je ekleziálny úkon. Viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku – Habere iam non potest Deum Patrem qui Ecclesiam non habet Matrem.“ 

182 „Veríme všetko, čo obsahuje napísané alebo ústne podané Božie slovo a čo Cirkev… predkladá veriť ako Bohom zjavené.“ 

183 Viera je nevyhnutne potrebná na spásu. Tvrdí to sám Pán Ježiš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16)

184 „Viera… je určitou predchuťou [praelibatio] toho poznania, ktoré nás urobí blaženými v budúcom živote.“

Súvisiace: 

Videá