VLASTNOSTI VIERY                                                                               Tretia kapitola: ODPOVEĎ ČLOVEKA BOHU

Viera je milosť 

153 Keď svätý Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Ježiš mu hovorí, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi, (552) ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). (1814) Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, (1996) ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, (2606) otvoril oči mysle a dal ,všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu‘.“

Viera je ľudský úkon 

154 Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. (1749) Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. Ani v ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní hovoria o sebe a o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom (napríklad keď muž a žena uzatvárajú manželstvo), aby sme tak vstúpili do vzájomného spoločenstva. Preto ešte menej odporuje našej dôstojnosti, ak máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu,(2126) ktorý zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním. 

155 V úkone viery ľudský rozum a ľudská vôľa (2088) spolupracujú s Božou milosťou: „Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorú pohol Boh milosťou.“

Viera a rozum 

156 Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha,(1063) ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“. „Aby však poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu,(2465) Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia.“ A tak zázraky Krista a svätých, (548) proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú „úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia,(812) primerané chápavosti všetkých“, sú dôvody vierohodnosti, z ktorých vidno, že „súhlas viery vôbec nie je slepým hnutím ducha“. 

157 Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať: Isteže, zjavené pravdy sa môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej skúsenosti nejasné, ale „istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je väčšia ako tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu“. „Desaťtisíc ťažkostí nevytvorí ani len jednu pochybnosť.“ (2088) 

158 „Viera sa snaží pochopiť [des quaerens intellectum]“: patrí k viere, že veriaci túži lepšie poznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo zjavil. (2705) Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou. Milosť viery otvára „oči srdca“ (Ef 1,18), aby sme živo chápali obsah Zjavenia, (1827) čiže celok Božieho plánu a tajomstiev viery, ich spojitosť medzi sebou a s Kristom, ktorý je stredobodom zjaveného tajomstva. (90) „Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo… Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi.“ (2518) A tak podľa výroku svätého Augustína: „Cháp, aby si veril: ver, aby si chápal.“ 

159 Viera a veda. „Hoci viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor: (283) lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu. A Boh nemôže poprieť seba samého ani pravda nikdy nemôže protirečiť pravde.“ „Preto ak metodický výskum (2293) v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu. Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo snaží preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú.“ 

Sloboda viery 

160 Aby bola odpoveď viery ľudská, „človek má dobrovoľne odpovedať Bohu vierou; preto nikto nemá byť nútený prijať vieru proti svojej vôli. (1738, 2106) Úkon viery je totiž samou svojou povahou dobrovoľný.“ „Boh isto volá ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení… To sa dokonale ukázalo v Ježišovi Kristovi.“ Kristus síce pozýval k viere a k obráteniu, ale nijakým spôsobom k tomu nenútil. „Vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali. Lebo jeho kráľovstvo… sa vzmáha… láskou,(616) ktorou Kristus vyzdvihnutý na kríži priťahuje ľudí k sebe.“

Nevyhnutnosť viery 

161 Veriť v Ježiša Krista a v toho, ktorý ho poslal na našu spásu,(432) je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie spásy. (1257) „Keďže ,bez viery je… nemožné páčiť sa Bohu‘ (Hebr 11,6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, bez nej nikdy nik nedosiahol ospravodlivenie a nik nedosiahne večný život, iba ten, kto v nej ,vytrvá do konca‘ (Mt 10,22;24,13).“ (846)

Vytrvalosť vo viere 

162 Viera je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva človeku. Tento neoceniteľný dar môžeme stratiť.(2089) Svätý Pavol upozorňuje Timoteja: „Toto prikázanie ti zverujem…, aby si bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere“ (1Tim 1,18-19). Aby sme žili, rástli a vytrvali vo viere až do konca, musíme ju živiť Božím slovom a musíme prosiť Pána, aby nám ju zveľaďoval; (1037, 2016) viera má byť „činná skrze lásku“ (Gal 5,6), udržiavaná nádejou a zakorenená vo viere Cirkvi.(2573, 2849)

Viera - začiatok večného života 

163 Viera nám dáva akoby vopred okusovať radosť a svetlo oblažujúceho videnia, ktoré je cieľom nášho putovania tu na zemi. Potom budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12), „takého, aký je“(1088) (1Jn 3,2). Viera je teda už začiatkom večného života: „Na dobrá uložené pre nás v prisľúbeniach, ktoré očakávame s vierou, že ich budeme pozívať, hľadíme akoby v zrkadle tak, akoby tu už boli.“