Prvá kapitola: ČLOVEK JE SCHOPNÝ BOHA

26 Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi, akú vyznávame vo Vyznaní viery, aká sa slávi v liturgii a žije zachovávaním prikázaní a modlitbou, položme si otázku, čo znamená „veriť“. Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola), potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola), a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).

TÚŽBA PO BOHU                                                        

27 Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. (355, 1701) Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie,(1718) ktoré neprestajne hľadá: „Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“ 

28 Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha(843, 2566) svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi (2095-2109) (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou: Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,26-28). 

29 Lenže človek môže na „toto dôverné a životné spojenie s Bohom“ zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť.(2123-2128) Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin: zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka hriešnika,(398) ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním. 

30 „Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána“ (Ž105,3). Hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie.(845, 2567) Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie,(368) jeho dobrú vôľu, „úprimné srdce“, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha. 
„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna. Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek nesúci so sebou svoju smrteľnosť; nesúci so sebou svedectvo o svojom hriechu a svedectvo o tom, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“