Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 19.10.2011

Drahí bratia a sestry,
chcel by som sa dnes spolu s vami zamyslieť nad jedným žalmom, ktorý zhrňuje celé dejiny spásy, ktoré nám dosvedčuje Starý zákon. Ide o veľký hymnus, ktorý oslavuje Pána a mnohé, opakované prejavy jeho dobroty v dejinách ľudstva. Je to žalm 136 (alebo 135 podľa grécko-latinského číslovania).
Tento žalm – ako slávnostná modlitba vzdávania vďaky, známa ako „Veľký Hallel“ – sa tradične spieva na konci židovskej veľkonočnej večere a veľmi pravdepodobne sa ho modlil aj sám Ježiš počas poslednej Veľkej noci, ktorú slávil so svojimi učeníkmi. Tento žalm pravdepodobne spomínajú evanjelisti: „Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu“ (porov. Mt 26,30; Mk 14,26). Tento horizont modlitby tak osvetľuje ťažkú cestu na Golgotu. Celý žalm je vo forme litánií, v ktorých sa neustále opakuje antifóna „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Kompozícia žalmu je tvorená vymenovávaním mnohých Božích zásahov v dejinách ľudstva a mnohých zázrakov v prospech svojho ľudu. Za každým veršom oslavy na Pánovo spásne konanie nasleduje antifóna, ktorej základom je chvála večnej Božej lásky; lásky, ktorá – podľa použitého hebrejského termínu – je zároveň aj vernosťou, milosrdenstvom, dobrotou, milosťou a nežnosťou. Toto je zjednocujúci motív celého žalmu, ktorý sa v presne rovnakej forme stále opakuje, zatiaľ čo sa menia dôležité a podstatné prejavy tejto lásky: stvorenie, vyslobodenie z otroctva, dar zeme, prozreteľná a neustála pomoc svojmu ľudu i každému stvoreniu.
Po trojnásobnej výzve vzdávať vďaky zvrchovanému Bohu (vv. 1-3) je Pán oslavovaný ako Ten, kto koná „veľké zázraky“ (v. 4), z ktorých prvý je stvorenie: nebesia, zem, hviezdy (vv. 5-9). Stvorený svet nie je iba jednoduchou scenériou, do ktorej sa vkladá Božie spásne konanie, ale už aj ono je samotným začiatkom toho úžasného konania. Skrze stvorenie sa Pán ukazuje v celej svojej dobrote a kráse, spája sa so životom, zjavuje svoju dobrú vôľu, v ktorej pramení každé iné spásne konanie. V našom žalme sa odráža prvá kapitola Knihy Genezis, stvorený svet je zhrnutý vo svojich základných prvkoch, s poukázaním na nebeské telesá – slnko, mesiac, hviezdy – úžasné stvorenia, ktoré vládnu dňu a noci. Nehovorí sa tu o stvorení človeka, no ten je v tom vždy zahrnutý; slnko a mesiac sú stvorené pre neho, na odpočítavanie času pre človeka a pre poukázanie na vzťah so Stvoriteľom najmä skrze liturgické obdobia.
Je to práve slávnosť Veľkej noci, ktorá je zdôraznená hneď potom, keď – pokračujúc v poukázaní na zjavenia Boha v dejinách – sa začína veľkou udalosťou vyslobodenia z egyptského otroctva, teda Exodom, a načrtnutím jeho najdôležitejších prvkov: smrť egyptských prvorodených, útek z Egypta, prechod cez Červené more, putovanie púšťou až po vstup do Zasľúbenej zeme (vv. 10-20). Sme v prvotných okamihoch dejín Izraela. Boh mocne zasiahol a priniesol svojmu ľudu slobodu; skrze Mojžiša, svojho vyvoleného, sa ukázal faraónovi v celej svojej veľkosti a nakoniec zlomil odpor Egypťanov hroznou ranou smrti ich prvorodených. Tak Izrael môže opustiť krajinu otroctva, aj so zlatom svojich utláčateľov (Ex 12,35-36), „pod ochranou zdvihnutej ruky“ (Ex 14,8), radostným znakom víťazstva. Aj pri Červenom mori Pán koná s milosrdnou mocou. Izraeliti - prestrašení z Egypťanov, ktorí ich naháňajú – už oplakávajú, že odišli z Egypta (porov. Ex 14,10-12). No Pán pred ich očami – ako hovorí náš žalm – „rozdelil Červené more na dve časti […] A Izraela previedol jeho stredom […] v Červenom mori zatopil faraóna i jeho vojsko“ (vv. 13-15). Obraz Červeného mora „rozdeleného“ na dve časti, evokuje obraz mora ako monštra, rozseknutého na dve časti a tým zneškodneného. Pánova moc víťazí nad nebezpečenstvom sily prírody i vojenskej sily ľudí: more, ktoré – ako sa zdalo – zatarasilo únikovú cestu Božiemu ľudu, no nakoniec predsa len umožní Izraelitom prejsť po suchu a zatvorí sa nad Egypťanmi a pohltí ich. „Pánova mocná pravica a zdvihnuté rameno“ (porov. Deut 5,15; 7,19; 26,8) sa tak ukázali v ich plnej spásonosnej sile: nespravodlivý utláčateľ bol porazený, pohltený vodami, zatiaľ čo Boží ľud „prejde jeho stredom“, aby pokračoval na svojej ceste za slobodou.
Na túto cestu sa teraz odvoláva náš žalm, pripomínajúc kratučkou vetou dlhé putovanie Izraela do zasľúbenej zeme: „On previedol svoj ľud cez púšť, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (v. 16). Týchto pár slov zahrňuje skúsenosť štyridsiatich rokov, rozhodujúce obdobie pre Izrael, ktorý – nechajúc sa viesť Pánom – sa učí žiť z viery, v poslušnosti a poddajnosti zákonu Boha. Sú to ťažké roky, poznačené tvrdosťou života v púšti, ale aj šťastné roky dôvery v Pána, synovskej dôvery; je to obdobie „mladosti“, ako ho definuje prorok Jeremiáš, hovoriac k Izraelu v mene Pána, s vyjadreniami plnými nehy a nostalgie: „Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub, keď si ma nasledoval na pustatine, v nezasiatej krajine“ (Jer 2,2). Pán, ako pastier zo Žalmu 23, ktorý sme kontemplovali v jednej z katechéz, štyridsať rokov viedol svoj ľud, vychovával ho a miloval, privedúc ho do zasľúbenej zeme, víťaziac aj nad protivenstvami a nevraživosťou nepriateľských národov, ktoré chceli brániť ceste spásy (porov. vv. 17-20).
Vo výpočte „veľkých zázrakov“, ktorý náš žalm prináša, sa tak dostávame k momentu záverečného daru, v dovŕšení Božieho prísľubu, daného Otcom: „Ich krajinu dal za dedičstvo, lebo jeho milosrdenstvo je večné; za dedičstvo Izraelovi, svojmu služobníkovi, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (vv. 21-22). V oslave večného Pánovho milosrdenstva sa teraz pripomína dar zeme, dar, ktorý ľud má prijať bez toho, aby sa ho zmocnil, žijúc neustále v stave uznanlivého a vďačného prijatia. Izrael dostáva územie, ktoré má obývať ako „dedičstvo“, termín, ktorý sa zvyčajným spôsobom vzťahuje k otcovskému dedičstvu. Jedným z prednostných práv Boha je „dávať“; a teraz, na konci Exodu, Izrael – príjemca daru – ako syn vstupuje do krajiny naplneného prísľubu. Skončil sa čas tuláctva pod stanmi, v živote poznačenom nestálosťou. Teraz sa začal šťastný čas stability, radosti zo stavania domov, sadenia viniča, žitia v bezpečí a pokoji (porov. Dt 8,7-13). Ale je aj časom pokušenia modloslužby, miešania sa s pohanmi, sebestačnosti, ktorá spôsobuje zabudnutie na pôvod daru. Preto žalmista spomína poníženie a nepriateľov, realitu smrti, v ktorej sa Pán opäť objavuje ako Spasiteľ: „On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné. A oslobodil nás od našich nepriateľov, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (vv. 23-24).
Tu sa však môžeme pýtať: ako môžeme urobiť z tohto žalmu našu modlitbu, ako si ho môžeme privlastniť a urobiť z neho našu modlitbu? Dôležité je toto zarámovanie celého žalmu, na začiatku a na konci: je ním stvorenie. Vrátime sa k tomuto bodu: stvorenie ako veľký dar Boha, z ktorého žijeme a v ktorom sa on zjavuje vo svojej dobrote a veľkosti. Musíme si uvedomovať, že stvorenie ako dar od Boha je spoločným bodom pre nás všetkých. Potom nasledujú dejiny spásy. Prirodzene môžeme povedať: toto vyslobodenie z Egypta, čas na púšti, vstup do Svätej zeme a nasledujúce problémy sú nám vzdialené, nie sú našimi dejinami. No musíme byť pozorní s ohľadom na základnú štruktúru tejto modlitby. Jej základom je, že nám Izrael pripomína Pánovu dobrotu. V tomto príbehu je množstvo temných údolí, je tu množstvo úsekov, ktoré sú náročné a vedú k smrti, no Izrael sám sebe pripomína, že Boh je dobrý a tak môže prežiť v tomto temnom údolí smrti, pretože pamätá na Boha. Pamätá na Pánovu dobrotu, na jeho moc a na jeho milosrdenstvo, ktoré je večné. Toto je dôležité aj pre nás: pamätať na Pánovu dobrotu. Táto pamäť sa stáva pevnou nádejou. Pamätajme na to, že Boh existuje, Boh je dobrý a jeho milosrdenstvo je večné. Toto pamätanie nás otvára – i v ťažkostiach všedných dní – k ceste smerujúcej do budúcnosti: ono je svetlom a hviezdou, ktoré nás vedie. Aj my máme pamätať na dobro, milosrdnú a večnú Božiu lásku. Dejiny Izraela sú spomienkou aj pre nás. Ukazujú nám, ako sa Boh zjavil a ako si vyvolil svoj národ. Potom sa Boh stal človekom, jedným z nás: žil uprostred nás, trpel s nami, zomrel za nás. A zostáva s nami vo Sviatosti a v Slove. Sú to dejiny Božej dobroty: jeho láska je večná. A aj tieto dve tisícročia dejín Cirkvi zjavujú neustálu Božiu dobrotu. Po temnom období nacistického a komunistického prenasledovania nás Boh oslobodil; ukázal, že je dobrý a mocný, že jeho milosrdenstvo je večné. A ako je prítomný v spoločných dejinách, tak je prítomný aj v osobných osudoch každého z nás. Boh nám pomáha, stáva sa pre nás hviezdou nádeje a my by sme mali neustále pamätať na veľké skutky, ktoré vykonal v našich životoch a dôverovať mu: lebo jeho milosrdenstvo je večné. A – hoci dnes prežívam temnú noc – zajtra ma On oslobodí, pretože jeho milosrdenstvo je večné.
Vráťme sa ale k žalmu, pretože, nakoniec sa tento žalm vracia k stvoreniu. Pán – pokračuje žalmista – „dáva pokrm každému stvoreniu, lebo jeho milosrdenstvo je večné“ (v. 25). Preto sa modlitba žalmu uzatvára pozvaním k vzdávaniu chvály: „Oslavujte Boha nebies, lebo jeho milosrdenstvo je večné“. Pán je dobrým a prozreteľným Otcom, ktorý dáva dedičstvo svojim synom a ponúka všetkým potravu pre život. Boh, ktorý stvoril nebesia i zem a nebeské svetlo, ktorý vstupuje do ľudských dejín, aby všetkých svojich synov privádzal k spáse, je Bohom, ktorý napĺňa vesmír svojou prítomnosťou dobra, starajúc sa o život a dávajúc chlieb. Neviditeľná sila Stvoriteľa a Pána, ospievaná v žalme, sa zjavuje v drobnom zviditeľňovaní každodenného chleba, ktorý symbolizuje a zhŕňa lásku Boha ako Otca a otvára nás novozákonnému zavŕšeniu, „chlebu života“ – Eucharistii – ktorá nás sprevádza v našom bytí veriacimi, anticipujúc definitívnu radosť z mesiášskej nebeskej hostiny.
Bratia a sestry, žehnajúca oslava žalmu 136 nám umožnila prejsť najdôležitejšími etapami dejín spásy, až po veľkonočné mystérium, v ktorom sa Božie spásonosné konanie završuje. S uznaním a radosťou oslavujme Stvoriteľa, Spasiteľa a verného Otca, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). V plnosti čias sa Boží Syn stal človekom, aby daroval svoj život za spásu každého z nás, a dáva sa nám v eucharistickom mystériu, aby nás urobil účastnými svojej zmluvy, vďaka ktorej sa stávame Božími deťmi. K tomu ešte pridáva svoju milosrdnú dobrotu a jemnosť jeho „lásky navždy“.
Chcem preto ukončiť túto katechézu slovami, ktoré sv. Ján píše vo svojom Prvom liste, a na ktoré by sme mali stále pamätať v našich modlitbách: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme“ (1 Jn 3,1).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)