Ťažká misia.                                                                                                                                                 

Proroka stvoril Boh dvakrát. Raz, podobne ako každého človeka, v lone matky. Druhý raz, keď Boh na neho vylieva svojho Ducha a robí ho nástrojom svojej činnosti. Perspektíva takejto činnosti je taká ťažká, že väčšina prorokov, aj napriek výraznému potvrdeniu samého Boha, nechce s ňou súhlasiť.

Misia proroka totiž spravidla naráža na verejnú mienku, čím vzbudzuje agresiu okolia. Prorok sa totiž zaujíma hlavne o obnovu ľudského srdca, a to tvorcovia verejnej mienky neberú do úvahy.

Boh aj napriek tomu, že všeobecne zabudli na Jeho zákon, keď ľudia strácajú pocit dobra a zla, pravdy a klamstva, usiluje sa vyzvať ich, aby sa spamätali, a robí to dvoma spôsobmi.

Najprv posiela prorokov s výstrahou a napomenutím. Úloha prorokov sa vôbec neskončila smrťou Apoštolov. Proroci sú v Cirkvi stále prítomní. Tak pravdiví, ako aj falošní. Tak je to v celých dejinách spásy. Ak tisíce veriacich otvoria srdcia a gestom obrátenia odpovedia na volanie proroka, Cirkev vstupuje do etapy obnovy, a cez Cirkev na cestu duchovnej obnovy vstupujú národy, ktoré do nej patria. Tak to bolo v stredoveku, keď pôsobil sv. František z Asissi a sv. Dominik, tak to bolo v XVI. storočí, keď pôsobil sv. Ignác z Loyoly. Srdcia obnovené ich výzvou prinášali svoj vklad do života spoločenského, kultúrneho, politického, hospodárskeho a výdatne sa pričiňovali o duchovnú obnovu spoločenstiev, v ktorých žili.

Dráma sa odohráva vtedy, keď slovo proroka ľudia neprijmú. Totiž nič nie je také odolné činnosti Božieho slova ako ľudské srdce. Ono sa dokáže nielen uzatvoriť, ale naplnené nenávisťou dokáže ničiť každého, kto ho vyzýva k obnove.

Vlastne túto drámu môžeme pozorovať v živote sv. Jeremiáša, proroka Starého zákona. On bol verný Bohu, ale boli dni, v ktorých Mu vyčítal nielen to, že ho povolal, ale i to, že ho stvoril. Obyvatelia Júdska, jeho súčasníci ho zavrhli, ba dokonca ho chceli zabiť.

Dráma sa opakuje v živote sv. Jána Krstiteľa a ešte plnšie v živote samého Krista. Väčšina Apoštolov, čiže prorokov Nového zákona, podstúpila mučenícku smrť.

Tragédia proroka je súčasne i tragédiou jeho poslucháčov. Táto druhá je stokrát ťažšia. Zavraždený prorok si odchádza pre odmenu k Pánovi za dobré vykonanie úlohy. Poslucháči, uzatvorení pre Božie slovo, ktorí dýchajú hnevom a nenávisťou, zasluhujú si jedine trest.

Ak sa Boh nedostane k ľuďom skrze prorokov, tak Mu zostáva iba ešte jedno slovo – apokalypsy. Vody potopy, oheň Sodomy a Gomory, otroctvo, epidémie, ktoré sa končia smrťou tisícok chorých, kataklizmy, vojny. V individuálnom rozmere – choroby, nešťastia, náhla smrť, skúsenosti rôzneho typu.

Dejiny sa opakujú. Napomenutia prorokov nášho storočia nemajú väčší vplyv na zmenu ľudských sŕdc. Ľudstvo pohltené zhonom za dočasnosťou nepočúva výzvy k obráteniu. Či sa treba v tejto situácii diviť, že Boh siahne po apokalyptických znakoch?

Ak na zemi nezvíťazí múdrosť a láska, tak zvíťazí hlúposť a nenávisť. Našťastie tí, ktorí otvoria srdcia na hlas prorokov a naplnia ich láskou, nemusia sa obávať apokalyptických udalostí. Ich srdcia nebudú zničené. Keď zdieľajú osud prorokov, budú zdieľať aj ich triumf a budú mať účasť na večnej odmene.

          Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

          Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“

          On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“

          A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“

          Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel. (Lk 4, 21 - 30)

Nachádzame sa stále v nazaretskej synagóge, kde Ježiš pri sobotnej liturgii čítal proroctvo o prorokovi, ktorý je Služobníkom Božím poslaným hlásať radostnú zvesť chudobným, vyhlasovať oslobodenie pre utláčaných a kázať rok Pánovho milosrdenstva (porov. Iz 61, 1 – 2). Ježiš práve skončil s komentárom uvedených slov, pričom obyvateľom Nazareta povedal, že práve tieto slová sa naplnili v ňom.

Táto krátka homília vzbudzuje údiv medzi poslucháčmi, ktorí vidia, že jeho slová sú príťažlivé, plné milosti a moci. V pamäti sa im pritom vynárajú spomienky na Ježišovu mladosť prežitú v Nazarete v jeho vlastnej rodine, a preto si kladú otázku: Vari to nie je Jozefov syn? (Lk 4, 22). Tento údiv nad ním prednesenými slovami nezodpovedá skutočnému načúvaniu Ježišovi a viere v neho. Je zrejmé, že už od tohto svojho prvého vystúpenia pôsobí Ježiš ako znamenie, ktorému budú odporovať, aby tak vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc  (porov. Lk 2, 34 – 5), ako o tom prorokoval starec Simeon, keď bol Ježiš štyridsať dní po svojom narodení predstavený v jeruzalemskom Chráme.

Ježiš spozoroval toto odmietnutie svojej vlastnej identity zo strany Nazaretčanov, ktorú zvestoval ako výslovné naplnenie prorockých slov z knihy Izaiáša. Práve preto, že sa nenechá ovplyvňovať povrchným dojmom, ale hľadí do srdca, kde sa rodí zmýšľanie človeka (porov. Jn 2, 24 – 25), v istom zmysle slova predpokladá a vynáša na svetlo úmysly svojich poslucháčov: Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti. (Lk 4, 23). Dá sa ľahko doplniť, že Nazaretčania ako keby hovorili: „Urob veľké znamenie, aby sme podľa toho spoznali, kto v skutočnosti si.“ Tu vychádza na svetlo zmýšľanie ich sŕdc a to, ako Ježiša ľudia práve v jeho vlastnom meste v skutočnosti prijímajú (porov. Jn 1, 11).

Následne Ježiš hovorí ďalšie slová, ktoré zjavujú inú úlohu, ktorú mal uskutočniť práve v ten deň: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. (Lk 4, 24). Neúspech vlastného kázania Ježiša rozhodne neprivádza do rozpakov alebo beznádeje. Práve naopak, pretože z danej situácie vyvodzuje potvrdenie vlastnej identity. On je naozaj prorok a ako taký môže byť odmietnutý svojimi bratmi vo viere v Pána. Práve preto Ježiš svojim susedom a svojej širšej rodine v Nazarete pripomína, že v ich synagóge nedošlo k ničomu novému, lebo sa len opakovalo to, čo sa stávalo mnohým prorokom v predošlých dobách. Stalo sa to Eliášovi, ktorému načúvala a ktorého podporovala istá vdova zo Sidonu (porov. 1 Kr 17). Stalo sa to Elizeovi, nástupcovi Eliáša, ktorý uzdravil z malomocenstva jedného pohanského cudzinca, Námana zo Sýrie (porov. Kr 5). Áno, proroci nachádzali vnímavých poslucháčov a prijatie nie medzi veriacimi v Izraeli, ale skôr medzi neveriacimi, ktorí pochádzali z iných národov. O veriacich totiž obyčajne platí, že sú spokojní a cítia sa duchovne zabezpečení svojou príslušnosťou k Božiemu ľudu, a preto nebývajú práve otvorení, aby prijímali nové slová a nezvyčajné znamenia zo strany živého Boha a jeho prorokov.

Spomínané Ježišove slová však prítomných ešte viac poburovali. Oni predsa išli do synagógy, aby tu konali každotýždennú bohoslužbu, aby načúvali Božiemu slovu, a tak pred týmto Slovom, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14), neprejavujú ochotu uveriť tomu, čo je v skutočnosti neslýchané. Nie je teda divné, že Ježiša odmietajú, a dokonca prejavujú zámer usmrtiť ho zhodením do priepasti. Vystavený tomuto kolektívnemu násiliu, ktoré sa proti nemu rozpútalo, Ježiš nereaguje nijako zlostne, ale prejde ich stredom a kráča ďalej svojou vlastnou cestou. „A oni, či už ťa počúvnu alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom –, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“ (Ez 2, 5)

Tak sa stávalo v dávnych dobách v Izraeli, tak sa to prihodilo Ježišovi, deje sa to tiež stále v cirkvách. Prorokom poslaným od Boha načúvajú skôr tí neveriaci než veriaci, títo proroci nachádzajú prijatie skôr zo strany hriešnikov, než zo strany tých spravodlivých a domnelo dobrých. A my, ktorí čítame tieto slová evanjelia, sme odhodlaní nepohoršovať sa nad Ježišovými úprimnými a hlboko pravdivými slovami?

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)