"Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych. [...] Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!"  2 Kor 5,14-15.20

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našom katechetickom cykle s niekoľkými vzormi apoštolskej horlivosti... Pripomeňme, že hovoríme o evanjelizácii, o apoštolskej horlivosti, o šírení Ježišovho mena a v dejinách je mnoho žien a mužov, ktorí to robili príkladným spôsobom. Dnes si za príklad vyberáme svätého Františka Xaverského: niektorí ho považujú za najväčšieho misionára modernej doby. Ale nedá sa povedať, kto je najväčší, kto najmenší, pretože je toľko skrytých misionárov, ktorí aj dnes robia oveľa viac ako svätý František Xaverský.

František Xaverský je patrónom katolíckych misií podobne ako svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša. Je veľkým ten, kto sa vydáva na misiu. Veľa kňazov, laikov, rehoľných sestier chodí na misie, aj z Talianska a mnoho z vás. Napríklad, keď mi predložia životopis kňaza, ktorý je kandidát na biskupa, kde sa píše, že strávil desať rokov na misiách, je to veľká vec: opustil vlasť, aby hlásal evanjelium. Toto je apoštolská horlivosť, ktorú musíme tak veľmi pestovať. A pri pohľade na osobnosť týchto mužov a týchto žien, sa učíme.

Svätý František Xaverský sa narodil do vznešenej, ale chudobnej rodiny v Navarre na severe Španielska v roku 1506. Odišiel na štúdiá do Paríža - bol svetáckym, inteligentným mladým mužom. Tam sa stretol s Ignácom z Loyoly. Ten mu dával duchovné cvičenia a zmenil sa jeho život. Opustil celú svoju svetskú kariéru, aby stal sa misionárom. Stal sa jezuitom, zložil sľuby. Potom sa stal kňazom a išiel evanjelizovať, bol poslaný na východ. V tom čase cesty misionárov na východ spočívali v tom, že ich posielali do neznámych svetov. A on išiel, pretože bol plný apoštolskej horlivosti.

Bol teda prvým z veľkého zástupu misionárov, ktorí boli zapálení v modernej dobe, ochotní znášať nesmierne ťažkosti a nebezpečenstvá, aby sa dostali do cudzích krajín a stretli sa s národmi z úplne neznámych kultúr a jazykov, poháňaní len veľmi silnou túžbou dať poznať Ježiša Krista a jeho evanjelium.

Misionárom bol približne jedenásť rokov a za ten čas vykonal mimoriadne dielo. Cestovanie loďou bolo v tom čase veľmi náročné a nebezpečné. Mnohí zomreli počas plavby na následky stroskotania lode alebo chorôb. Dnes, žiaľ, zomierajú, pretože ich nechávame zomierať v Stredozemnom mori... Xaverský strávil na lodiach viac ako tri a pol roka, čo je tretina celého trvania jeho misie. To všetko preto, aby sa dostal do Indie, potom z Indie do Japonska.

Prišiel do Goa v Indii, hlavného mesta portugalského Orientu, kultúrneho a zároveň obchodného hlavného mesta. A Xaverský si tam zriadi svoju základňu, ale nezastaví sa tam. Vydal sa evanjelizovať chudobných rybárov na južnom pobreží Indie, učil deti katechizmus a modlitby, krstil a staral sa o chorých. Potom počas nočnej modlitby pri hrobe svätého apoštola Bartolomeja pocítil, že musí ísť za hranice Indie. Zanechal už začatú prácu - a krásnu... s organizáciou - v dobrých rukách a s odvahou sa vydal na plavbu k Molukám, k najvzdialenejším ostrovom indonézskeho súostrovia.

Pre týchto ľudí neexistovali hranice, išli ďalej... Takúto odvahu mali svätí misionári! Aj tí dnešní, hoci sa neplavia loďou tri mesiace, ale cestujú lietadlom 24 hodín, ale potom je to rovnaké. Musia sa tam vžiť a precestovať mnoho kilometrov, ísť do lesov... Xaverský v Molukách učil katechizmus vo veršoch tak, že ho preložil do miestneho jazyka a učil ho spievať, pretože spievaním sa ľahšie dá naučiť.

Aké mal pocity vieme pochopiť z jeho listov, kde píše: „Nebezpečenstvá a utrpenia, ak sú prijaté dobrovoľne a výlučne z lásky a služby k Bohu, nášmu Pánovi, sú pokladmi bohatými na veľkú duchovnú útechu. Tu by človek za niekoľko rokov mohol prísť o zrak od priveľkého množstva sĺz radosti!“ (20. januára 1548). Plakal od radosti, keď videl Pánovo dielo.

Jedného dňa v Indii stretol Japonca, ktorý mu rozprával o svojej vzdialenej krajine, kam sa ešte žiadny európsky misionár neodvážil ísť. František Xaverský mal apoštolský nepokoj, ísť ďalej, preto sa rozhodol, čo najskôr odísť a dostal sa tam po dobrodružnej ceste na čínskej džunke. Tri roky v Japonsku boli veľmi ťažké kvôli podnebiu, kvôli nevôli a neznalosti jazyka, ale aj tu zasiate semená prinesú neskôr veľké ovocie.

Veľký snívajúci František Xaverský si v Japonsku uvedomil, že najdôležitejšou krajinou pre misiu v Ázii bola práve Čína. S jej kultúrou, históriou a veľkosťou de facto vykonávala nadvládu nad touto časťou sveta. Aj dnes je Čína skutočne kultúrnym pólom, s veľkou a krásnou históriou. Preto sa vrátil do Goa a krátko nato sa opäť vydáva na cestu v nádeji, že sa dostane do Číny.

Jeho plán však zlyhal: zomrel pred bránami Číny, na ostrove, na malom ostrove Sancian oproti čínskemu pobrežiu, márne čakajúci na vylodenie sa na pevnine neďaleko Kantonu. Dňa 3. decembra 1552 zomiera úplne opustený, vedľa neho je len jeden Číňan, ktorý ho strážil.

Tak sa končí pozemská púť Františka Xaverského. Zostarol, koľko mal rokov? Bol už osemdesiatročný? To nie... Mal len štyridsaťšesť rokov, celý život sa horlivo venoval misii. Opustil civilizované Španielsko, celú svoju kultúru, a prišiel do najkultúrnejšej krajiny vtedajšieho sveta, do Číny a zomrel pred veľkou Čínou, sprevádzaný Číňanom. Je to symbolické!  

Jeho veľmi intenzívna činnosť bola vždy spojená s modlitbou, so spojením s Bohom, mystickým a kontemplatívnym. Nikdy neopustil modlitbu, pretože vedel, že v nej nachádzal posilu. Kdekoľvek bol, mal veľkú starostlivosť o chorých, chudobných a deti. Nebol „aristokratickým“ misionárom: vždy išiel s tými najnúdznejšími, k deťom, ktoré najviac potrebovali vzdelanie, katechézu. K chudobným, ku chorým...

Išiel až na hranice starostlivosti, aby tam rástol do veľkosti. Láska ku Kristovi bola silou, ktorá ho hnala za najvzdialenejšie hranice, s neustálou námahou a nebezpečenstvom, prekonával neúspechy, sklamania a znechutenie, ba dávali mu útechu a radosť, že nasleduje Ježiša a slúži mu až do konca.

A práve svätý František Xaverský, ktorý vykonal túto veľkú vec, v takej chudobe a s takou odvahou, nech nám dá trochu z tejto horlivosti žiť evanjelium a ohlasovať ho. Je toľko mladých ľudí dnes, ktorí majú nepokoj a nevedia, čo s tým nepokojom robiť...  hovorím im: pozrite sa na Františka Xaverského, pozrite sa na horizont sveta, pozrite sa na národy, ktoré sú núdzne, pozrite sa na toľkých ľudí, ktorí trpia, na množstvo ľudí, ktorí potrebujú Ježiša. A choďte, majte odvahu.

Aj dnes existujú odvážni mladí ľudia. Myslím na toľkých misionárov, napríklad v Papue-Novej Guinei, myslím na svojich priateľov, mladých ľudí, ktorí sú v diecéze Vanimo, a na všetkých, ktorí išli, na mladých ľudí, evanjelizujú v línii Františka Xaverského.

Nech nám všetkým Pán dá radosť z evanjelizácie, radosť z pokračovania tohto veľmi krásneho posolstva, ktoré nás všetkých robí šťastnými. 

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News: Martin Jarábek)