«Na Dávidov dom a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným». Zach 12, 10

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dali sme sa na cestu zacielenú na blahoslavenstvá, a dnes sa pristavíme pri druhom z nich: Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení.
V gréckom jazyku, v ktorom je napísané Evanjelium, je toto blahoslavenstvo vyjadrené slovesom nie v trpnom tvare, ale v činnom: „plačúci“ - plačú, avšak zvnútra. [pozn.: v tal. je trpný tvar „sú v plači“]. Ide o postoj, ktorý sa v kresťanskej spiritualite stal ústredným a ktorý otcovia púšte, prví mnísi dejín, nazývali „penthos“, čiže vnútorná bolesť, ktorá nás otvára pre vzťah s Pánom a s blížnym - pre obnovený vzťah s Pánom a s blížnym.
Tento plač môže mať v Písme dva aspekty: prvý je nad smrťou či utrpením niekoho. Ďalším aspektom sú slzy nad hriechom – nad vlastným hriechom – keď srdce krváca v ľútosti nad tým, že urazilo Boha a blížneho.
Ide teda o postoj lásky k druhému človeku vyjadrený spätosťou s ním až do tej miery, že zdieľame jeho bolesť. Sú ľudia, ktorí zostanú v odstupe, o krok vzad; avšak je dôležité, aby si druhí našli cestu do nášho srdca.
Často som hovoril o dare sĺz a o tom, aký je cenný. Dá sa milovať chladným spôsobom? Môžeme milovať z titulu funkcie, z povinnosti? Istotne nie. Sú tu plačúci, ktorých treba utešiť, no neraz sú tu aj vytešení, ktorých treba zarmútiť, prebudiť, ktorí majú srdce z kameňa a odnaučili sa plakať. Prebúdzať treba aj takých, ktorými bolesť druhých nepohne.
Napríklad žiaľ [nad stratou človeka] je trpká cesta, no môže byť užitočná na to, aby sme otvorili oči pre život a pre posvätnú a nenahraditeľnú hodnotu každého človeka, a v tej chvíli si uvedomujeme, aký je čas krátky.
Je tu aj druhý význam tohto paradoxného blahoslavenstva: plakať nad hriechom.
Tu treba odlišovať: niekto sa zlostí, lebo urobil chybu. Toto je však pýcha. Avšak  je tu aj ten, čo plače nad spáchaným zlom, nad zanedbaným dobrom, nad zradou voči Bohu. Toto je plač nad tým, že sme nemilovali, prameniaci z toho, že nám život druhých leží na srdci. Tu plačeme preto, že neopätujeme Pánovi, ktorý nás tak veľmi miluje, a zarmucuje nás myšlienka na dobro, ktoré sme nevykonali; toto je zmysel pre hriech. Títo hovoria: „Zranil som toho, koho mám rád“ – a toto ich rozľútostí až k slzám. Nech je zvelebený Boh, ak prichádzajú takéto slzy!
Toto je téma vlastných chýb, ku ktorým sa treba postaviť – ťažká, no životne dôležitá. Pomyslime na plač sv. Petra, ktorý ho privedie k novej a oveľa opravdivej láske: je to plač, ktorý očisťuje, ktorý obnovuje. Peter pohliadol na Ježiša a plakal: jeho srdce bolo obnovené. Na rozdiel od Judáša, ktorý neprijal to, že urobil chybu, a úbožiak spáchal samovraždu.
Pochopiť hriech je Boží dar, je to dielo Ducha Svätého. My sami od seba nemôžeme pochopiť hriech. Je to milosť, o ktorú musíme prosiť. Pane, kiež pochopím zlo, ktoré som vykonal alebo ktoré môžem spôsobiť. Toto je jeden veľký dar. A po tom, ako to pochopíme, prichádza kajúci plač.
Jeden z prvých mníchov, Efrém Sýrsky hovorí, že tvár obmytá slzami je nevýslovne krásna (porov. Asketická reč). Krása pokánia, krása plaču, krása ľútosti! Ako vždy, život kresťana má najlepšie vyjadrenie v milosrdenstve. Múdry a blažený je ten, kto dáva priestor ľútosti spojenej s láskou, pretože dostane útechu Ducha Svätého, ktorý je nehou Boha, čo odpúšťa a napráva.
Boh vždy odpúšťa: nezabúdajme na to. Boh vždy odpúšťa, aj tie najošklivejšie hriechy, vždy. Problém je v nás, že sa unavíme prosiť o odpustenie, uzatvárame sa do seba a neprosíme o odpustenie. Toto je ten problém. On je však tu, aby odpúšťal.
Ak máme vždy na pamäti, že Boh «s nami nezaobchodí podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí» (Ž 103,10), žijeme v milosrdenstve a v spolucítení a zjavuje sa v nás láska. Nech nám Pán dá hojne milovať, milovať cez úsmev, cez blízkosť, cez službu a aj cez plač.

-
Preložila: Slovenská redakcia VR