«V tej hodine [Ježiš] zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť» L k 10,21-22

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v našej ceste, aby sme sa čoraz lepšie učili modliť sa tak, ako nás to naučil Ježiš. Musíme sa modliť tak, ako nás to naučil on.
Ježiš povedal: keď sa modlíš, vojdi do ticha tvojej izby, vzdiaľ sa od sveta a obráť sa na Boha oslovujúc ho „Otče!“. Ježiš nechce, aby jeho učeníci boli ako pokrytci, ktorí sa modlia postojačky na námestiach, aby ich ľud obdivoval (porov. Mt 6,5). Ježiš nechce pokrytectvo.
Skutočná modlitba je tá, ktorá sa deje v skrytosti svedomia, v srdci: je nebadateľná, viditeľná jedine pre Boha. Len ja a Boh. Vyhýba sa falošnosti: pred Bohom je nemožné predstierať. Nie je to možné, pred Bohom neexistuje vplyvná maska, Boh nás pozná takých, akí sme, obnažených v našom svedomí: nemožno niečo predstierať.
Pri koreni dialógu s Bohom je tichý dialóg, ako stretnutie pohľadov dvoch osôb, ktoré sa milujú: človek a Boh – stretnutie pohľadov – to je modlitba. Hľadieť na Boha a dovoliť Bohu, aby na mňa hľadel, to znamená modliť sa. „Otče, ale veď nevyslovujem slová“. Hľaď na Boha a dovoľ mu, aby na teba hľadel. To je modlitba, je to pekná modlitba!
A predsa, aj napriek tomu, že modlitba učeníka je úplne dôverná, nikdy neupadá do „intimizmu“ [úniku do vlastného vnútra]. V skrytosti svedomia kresťan nenecháva svet za dverami svojej izby, ale v srdci si nesie osoby a situácie, problémy a mnohé veci – všetky ich vnáša do modlitby.
V texte Otčenáša je jedna pozoruhodná absencia, neprítomnosť. Ak by som sa vás spýtal, čo je tým pozoruhodne neprítomným v texte Otčenáša, nebude ľahké odpovedať... Chýba tu jedno slovo... Všetci rozmýšľajú: čo chýba v Otčenáši? Porozmýšľajte, čo tam chýba? Je to jedno slovo. Slovo, na ktoré v našich časoch – no možno aj vždy – všetci veľmi prihliadame. Aké je to slovo, ktoré chýba v Otčenáši, ktorý sa modlíme každý deň?
Aby sme ušetrili čas, poviem vám to: chýba mu slovo „ja“. Nikdy nehovoríme „ja“. Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým „Ty“, pretože kresťanská modlitba je dialógom: „posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. Nie moje meno, moje kráľovstvo a moja vôľa. Ja tam nepasuje. Potom však prechádzame k „my“. Celá druhá časť Otčenáša je skloňovaním prvej osoby množného čísla: „chlieb náš každodenný daj nám dnes, odpusť nám naše viny, neuveď nás do pokušenia, zbav nás zlého“.
Dokonca i tie najzákladnejšie požiadavky človeka – akou je prosba o pokrm na utíšenie hladu – sú všetky v množnom čísle. V kresťanskej modlitbe nikto neprosí o chlieb pre seba samého: chlieb môj každodenný daj mi dnes, to nie, ale daj nám, prosíme oň pre všetkých, pre všetkých chudobných sveta. Nezabudnite na to, chýba tu slovo „ja“. Modlíme sa v osobe „Ty“ a „my“. Je to jedna dobrá lekcia od Ježiša, nezabudnime na to.
A prečo je to tak? Pretože v dialógu s Bohom neexistuje priestor pre individualizmus. Neexistuje vystatovanie sa vlastnými problémami, akoby sme my boli tými jedinými na svete, ktorí trpia. Neexistuje modlitba pozdvihnutá k Bohu, ktorá by nebola modlitbou spoločenstva bratov a sestier, tým „my“: sme spoločenstvom, sme bratmi a sestrami, sme jedným ľudom modliacim sa ako „my“.
Raz sa ma spýtal kaplán v jednom väzení: „Povedzte mi, otče, čo je opakom „ja“? A ja, naivný, som povedal: „ty“. „To je však začiatok vojny. Opačným slovom k „ja“ je predsa „my“ – tam je pokoj, všetci sme pospolu“. Takúto dobrú lekciu som dostal od toho kňaza.
Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „ Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých“.
Kristus neprešiel bez povšimnutia popri biedach sveta: zakaždým, keď vnímal osamelosť, bolesť tela či ducha, pociťoval silný súcit, akoby z útrob matky. Toto „pociťovanie súcitu“ – nezabudnite na toto veľmi kresťanské slovo: pociťovať súcit – je jedno z kľúčových slovies Evanjelia: to je to, čo podnietilo Dobrého Samaritána, aby sa priblížil k zranenému človeku na okraji cesty, na rozdiel od iných, ktorí majú srdce tvrdé.
Môžeme si položiť otázku: keď sa modlím, otváram sa volaniu mnohých ľudí, blízkych i vzdialených? Alebo myslím na modlitbu ako na istý druh anestetika, aby som mohol byť pokojnejší? Kladiem vám túto otázku, každý nech si odpovie. V tomto prípade by som bol obeťou jedného hrozného omylu. Istotne, moja modlitba by viac nebola kresťanskou modlitbou. Pretože to „my“, ktoré nás Ježiš naučil, mi zabraňuje zotrvať v pokoji osamote a dáva mi pociťovať zodpovednosť za mojich bratov a sestry.
Existujú ľudia, ktorí otvorene nehľadajú Boha, no Ježiš nás učí modliť sa aj za nich, pretože Boh hľadá tieto osoby najviac zo všetkých. Ježiš neprišiel pre zdravých, ale pre chorých, pre hriešnikov (porov. Lk 5,31) – čiže pre všetkých, pretože ten, kto si myslí, že je zdravý, v skutočnosti ním nie je. Ak pracujeme v prospech spravodlivosti, necítime sa lepšími od ostatných: Otec dáva vychádzať slnku nad dobrých i nad zlých (porov. Mt 5,45). Otec miluje všetkých! Učme sa od Boha, ktorý je vždy ku všetkým dobrý, na rozdiel od nás, ktorí dokážeme byť dobrí len k niektorým, k tým, čo sa nám páčia.
Bratia a sestry, svätci i hriešnici, všetci sme bratia, ktorých miluje ten istý Otec. A na konci života budeme súdení podľa lásky, podľa toho, ako sme milovali. Nie len tej sentimentálnej, pocitovej lásky, ale súcitnej a konkrétnej lásky podľa evanjeliového pravidla. Nezabudnime naň: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Tak hovorí Pán. Ďakujem.

Preložila: Slovenská redakcia VR