«Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi» Gal 3,26-28

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Bývali časy, kedy boli chrámy nasmerované na východ. Do posvätného priestoru sa vstupovalo cez dvere otvorené na západ a kráčajúc chrámovou loďou sa smerovalo na východ. Bol to dôležitý symbol pre antického človeka, alegória, ktorá počas dejín postupne upadala. My, ľudia modernej doby, oveľa menej naučení chápať veľké znamenia kozmu, si takmer nikdy nepovšimneme niečoho podobného. Strana západu je kľúčovým bodom súmraku, tam, kde svetlo zomiera. Východ je naopak miestom, kde nad temnotami zvíťazí prvý lúč úsvitu a pripomína nám Krista, Slnko vychádzajúce z výsosti (porov. Lk 1,78).
Starobylé krstné obrady predpisovali, že katechumeni mali recitovať prvú časť svojho vyznania viery upierajúc zrak smerom na západ. A takto obrátených sa ich pýtali: ,Zriekate sa Satana, jeho služby a jeho skutkov?’. A budúci kresťania zborovo opakovali: ,Zriekam!’. Potom sa bolo treba obrátiť k apside, smerom na východ, kde vychádza slnko a kandidátov na krst sa opäť opýtali: ,Veríte v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého?’. Oni vtedy odpovedali: ,Verím!’.
V moderných dobách sa nám sčasti vytratilo čaro tohto rítu. Stratili sme citlivosť na jazyk vesmíru. Prirodzene nám ostalo vyznanie viery, vytvorené na základe krstných otázok, ktoré sú charakteristické pre slávenie niektorých sviatostí. Toto v každom prípade zostáva vo svojom význame nedotknuté. Čo to znamená byť kresťanmi? Znamená to hľadieť na svetlo, pokračovať vo vyznávaní viery vo svetle aj vtedy, keď je svet zahalený do noci a do tmy.
Kresťania nie sú vyňatí z temnôt, vonkajších alebo aj vnútorných. Nežijú mimo tento svet, avšak skrze Kristovu milosť prijatú v krste sú mužmi a ženami, ktorí sú ‚zorientovaní‘ (nasmerovaní). Neveria v temnotu, ale v denný jas; nepodliehajú noci, ale dúfajú v úsvit; nie sú porazení smrťou, ale túžia po zmŕtvychvstaní; nie sú zlomení zlom, lebo vždy veria v nekonečné možnosti dobra. A toto je naša kresťanská nádej: Ježišovo svetlo, spása, ktorú nám prináša Ježiš so svojim svetlom, ktoré nás zachraňuje pred temnotami. 
Sme tí, ktorí veria, že Boh je Otec: toto je svetlo! Nie sme siroty, máme Otca a naším Otcom je Boh. Veríme, že Ježiš zostúpil medzi nás, kráčal tým istým životom ako my, stal sa spoločníkom najmä tých chudobnejších a krehkejších: toto je to svetlo! Veríme, že Duch Svätý neúnavne pôsobí pre dobro ľudstva a sveta, a že dokonca tie najväčšie bolesti dejín budú prekonané: toto je nádej, ktorá nás budí každé ráno!
Veríme, že každý prejav citu, každé priateľstvo, každá dobrá túžba, každá láska, dokonca aj tie najmenšie a najzanedbateľnejšie, raz nájdu svoje naplnenie v Bohu: toto je tá sila, ktorá nás poháňa s nadšením objať náš každodenný život! A toto je naša nádej: žiť v nádeji a žiť vo svetle, vo svetle Boha Otca, vo svetle Ježiša Spasiteľa, vo svetle Ducha Svätého, ktorý nás poháňa kráčať v živote vpred.
Potom tu máme ďalšie veľmi krásne znamenie krstnej liturgie, ktoré nám pripomína dôležitosť svetla. V závere obradu sa rodičom – ak ide o dieťa – alebo samotnému krstencovi – ak ide o dospelého – odovzdáva svieca, ktorej plameň sa zapálil od paškálu. To je tá veľká svieca, ktorá počas veľkonočnej vigílie vstupuje úplne potme do chrámu, aby sa tak vyjadrilo tajomstvo Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tejto sviece si všetci zažnú vlastnú sviečku a predajú plameň ľuďom naokolo. Tento znak vyjadruje pomalé šírenie sa Ježišovho vzkriesenia v životoch všetkých kresťanov. Život Cirkvi – použijem trochu expresívny výraz – znamená nakazenie svetlom. Čím viac Ježišovho svetla máme my kresťania, čím viac Ježišovho svetla je v živote Cirkvi, tým väčšmi je živá. Život Cirkvi znamená kontamináciu svetlom.
To najkrajšie povzbudenie, ktoré si môžeme navzájom dať, je pripomínať si vždy náš krst. Chcel by som sa vás opýtať: koľkí z vás si vedia spomenúť na dátum vlastného krstu? Nemusíte odpovedať, lebo niekto by sa mohol aj zahanbiť! Zamyslite sa, a ak si nespomínate, bude to dnes vaša domáca úloha: choď za mamou, za otcom, za tetou či strýkom, za starou mamou, starým otcom a spýtaj sa ich: ,Kedy som bol pokrstený?’. A už to nikdy nezabudnime! Je to jasné? Urobíte to? Dnešnou úlohou je zistiť a zapamätať si dátum krstu, ktorý je dátumom znovunarodenia, je to dátum svetla, je to dátum toho – dovolím si to povedať –, keď sme boli nakazení Kristovým svetlom.
Narodili sme sa dvakrát: prvýkrát do prirodzeného života, druhýkrát vďaka stretnutiu s Kristom v krstiteľnici. Tam sme zomreli smrti, aby sme v tomto svete žili ako Božie deti. Tam sme sa stali tak ľudskými, ako by sme si to nikdy nedokázali predstaviť. To je ten dôvod, prečo my všetci musíme šíriť vôňu krizmy, ktorou sme boli pomazaní v deň nášho krstu. Žije v nás a pôsobí Duch Ježiša, prvorodeného z mnohých bratov, zo všetkých tých, ktorí sa stavajú proti neodvrátiteľnosti temnoty a smrti.
Aká to milosť, keď sa kresťan skutočne stáva ,Kristoforom’, čo znamená ,nosičom Krista’ vo svete! Obzvlášť pre tých, ktorí prechádzajú situáciami smútku, zúfalstva, temnoty a nenávisti. A toto možno vyčítať z mnohých maličkostí: zo svetla, ktoré si kresťan chráni v očiach, z hĺbkového pokoja, o ktorý nepríde ani v tých najzložitejších dňoch, z ochoty znovu mať rád aj po zakúsení mnohých sklamaní. Keď sa budú v budúcnosti písať naše dejiny, čo o nás povedia? Že sme boli schopní nádeje, alebo že sme ukryli svoje svetlo pod mericu? Ak budeme verní nášmu krstu, budeme šíriť svetlo nádeje – krst je začiatok nádeje, tej nádeje, ktorá je Božia – a budeme môcť budúcim generáciám odovzdať dôvody pre život.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)