VELEBNOSŤ BOHA A DÔSTOJNOSŤ ČLOVEKA, Žalm 8

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 26. júna 2002

„Človek, v strede tohto diela, sa nám javí gigantický. Javí sa nám božský, nie v sebe samom, ale vo svojom počiatku a v svojom určení. Teda česť človeku, česť jeho dôstojnosti, jeho duchu, jeho životu.” Týmito slovami zveril Pavol VI. v júli 1969 americkým astronautom pred odchodom na Mesiac text Žalmu 8, ktorý sme práve počuli, aby vstúpili do kozmického priestoru (Insegnamenti VII -1969, pp. 493-494).

Tento hymnus je totiž oslavou človeka, najmenšieho stvorenia, ak ho porovnáme s nesmiernou veľkosťou vesmíru, ktorý je krehkou „trstinou”, aby sme použili povestný obraz veľkého filozofa Blaise Pacsala (Pensieri, č. 264). Je však predsa „mysliacou trstinou” a môže pochopiť stvorenstvo, pretože je jeho pánom, za ktorého ho „korunoval” sám Boh (porov. Ž 8,6). Tak, ako je to často v iných hymnoch, ktoré vyzdvihujú Stvoriteľa, aj Žalm 8. sa začína a končí slávnostnou antifónou obracajúcou sa na Pána, ktorého veľkoleposť sa šíri vo vesmíre: „Pane, náš Vládca, ako vznešené je tvoje meno na celej zemi!” (v. 2. 10).

Z hlavnej časti možno naozaj a skutočne predpokladať atmosféru noci s mesiacom a hviezdami zapaľujúcimi sa na nebi. Prvú strofu hymnu ovláda vzťah Boha, človeka a vesmíru. Na scéne sa zjavuje predovšetkým Pán, ktorého slávu ospevujú nebesia, ale aj pery ľudstva. Chvála, ktorá spontánne vychádza z úst detí, umlčí a privádza do rozpakov namyslené reči tých, čo popierajú Boha (porov. v. 3). Títo sú označení za „protivníkov, nepriateľov, odbojníkov”, pretože sa nazdávajú, že môžu vzdorovať a protirečiť Stvoriteľovi svojím rozumom a konaním (porov. Ž 14, 1).

Potom sa však hneď otvára sugestívny scenár hviezdnej noci. Pred týmto nekonečným horizontom sa vynára večná otázka: „Čože je človek?” (porov. Ž 8,5). Prvá a bezprostredná odpoveď hovorí o ničote či už vo vzťahu k nesmiernosti nebies, či a predovšetkým vo vzťahu k velebe Stvoriteľa. Veď nebo je, hovorí žalmista, „tvoje”, mesiac a hviezdy „si ty stvoril” a sú „dielom tvojich prstov” (porov. v. 4). Krásny je tento posledný výraz namiesto všeobecnejšieho „diela tvojich rúk” (porov. v. 7). Boh tieto kolosálne skutočnosti stvoril s ľahkosťou a vycibrenosťou vyšívania alebo rytca, ladným dotykom harfistu, ktorý svojimi prstami prebehuje po strunách.

Prvá reakcia je preto úžas: Ako môže Boh „pamätať” a „ujímať sa” tohto krehkého a nepatrného stvorenia? (porov. v. 5). Ale potom je veľké prekvapenie: Človeku, tomuto slabému stvoreniu, Boh dal ohromujúcu dôstojnosť: Stvoril ho len o niečo menšieho od anjelov alebo ako to možno preložiť z hebrejského originálu „o niečo menšieho od Boha” (porov. v. 6).

Tak prichádzame k druhej strofe žalmu (porov. v. 6-10). Človek sa tu vidí ako kráľovský miestodržiteľ samého Stvoriteľa. Veď Boh ho „korunoval ako zástupcu a určil ho za vládcu nad všetkým: „Všetko si mu položil pod nohy”. Zatiaľ, čo definujú rozličné stvorenia, zaznieva slovo „všetko” (porov. v. 7-9). Človek však túto vládu nezískal svojimi schopnosťami, ktoré sú naozaj krehké a ohraničené, ani svojím víťazstvom nad Bohom, ako je to v gréckom mýte o Prometeovi. Je to vláda, ktorú mu daroval Boh: do krehkých a často egoistických rúk človeka sa zveril celý horizont stvorenstva, aby v ňom zachoval harmóniu a krásu, aby to užíval, ale nezneužíval, aby objavoval tajomstvá a rozvíjal jeho možnosti.

Ako vyhlasuje pastoračná konštitúcia Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu, „človek je stvorený ,na Boží obraz', je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ním vládol a užíval ho na Božiu slávu” (č. 12).

Žiaľ, vládu človeka, ktorú potvrdzuje Žalm 8., môže sebecký človek chápať zle a deformovať ju, takže sa človek často prejavuje nie ako múdry a rozumný vládca, ale skôr ako násilný tyran. Kniha múdrosti varuje pred deformáciami takého druhu, keď spresňuje, že Boh „stvoril človeka, aby vládol nad stvorenstvom ... a spravoval svet v svätosti a spravodlivosti” (9, 2-3). Aj Jób - aj keď v inej súvislosti - sa odvoláva na náš žalm, aby pripomenul predovšetkým ľudskú slabosť, ktorá si nezaslúži takú pozornosť zo strany Boha: „Čože je človek, že ho tak velebíš a prečo mu venuješ toľkú pozornosť? Navštevuješ ho nad ránom” (7, 17-18). Dejiny dokumentujú zlo, ktoré ľudská sloboda zasieva vo svete devastáciou prostredia a najkrikľavejšími sociálnymi nespravodlivosťami.

Na rozdiel od ľudských bytostí, ktoré pokorujú vlastných blížnych a stvorenstvo, Kristus sa javí ako dokonalý človek, ktorý „bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých” (Hebr 2,9). On kraľuje nad vesmírom vládou pokoja a lásky, ktorou pripravuje nový svet, nové nebo a novú zem (porov. 2 Pt 3,13). Lebo jeho kráľovská moc - ako pripomína autor Listu Hebrejom, keď na neho aplikuje Žalm 8. - sa uskutočňuje zvrchovaným sebadarovaním v smrti „na prospech všetkých".

Kristus nie je vládca, ktorý si dáva posluhovať, ale slúži a obetuje sa za druhých: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých” (Mk 10, 45). On takto zjednotil v sebe ako v hlave „všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi” (Ef 1, 10). V tomto kristologickom svetle Žalm 8. zjavuje plnú silu svojho posolstva a svojej nádeje a vyzýva nás, aby sme uplatňovali svoju moc nad stvorenstvom nie nad vládou, ale láskou.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 3/2002