RADOSŤ NÁVŠTEVNÍKA CHRÁMU, Žalm 100

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 7. novembra 2001

Tradícia Izraela dala hymnu chvály, ktorý bol teraz prednesený, názov „Žalm pre todáh”, čo značí žalm vďaky za milosti v liturgickom speve, a preto je vhodný, aby zaznieval v ranných chválach. V niekoľkých veršoch tohto radostného hymnu môžeme zistiť tri významné prvky prinášajúce veľký duchovný úžitok pre kresťanské modliace sa spoločenstvo.

Je to predovšetkým naliehavá výzva na modlitbu výrazne načrtnutú v liturgickom rozmere. Stačí, keď vymenujeme slová v rozkazovacom spôsobe, ktoré skandujú žalm a sprevádzajú sa znakmi kultového poriadku: „S radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár. Vedzte, že náš Pán je Boh... Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno” (v. 2-4). Celá séria výziev nielen na vstúpenie do posvätného priestoru chrámu cez brány a nádvoria (porov. Ž 15, 1; 24, 3, 7-10), ale aj vyzýva slávnostne ospevovať Boha.

Je to akoby niť neustálej chvály, ktorá sa nikdy nepretrhne, a vyjadruje trvalé vyznanie viery a lásky. Je to chvála, ktorá zo zeme stúpa k nebu, ale ktorá zároveň živí dušu veriaceho.

Druhú malú poznámku by som chcel venovať samému začiatku spevu, kde žalmista vyzýva celú zem volať na chválu Pánovi (v.l). Iste, žalm potom sústreďuje svoju pozornosť na vyvolený ľud, ale horizont zahrnutý v tejto chvále je univerzálny, čo sa nezriedka vyskytuje v žaltári, osobitne v takzvaných „hymnoch na Pána, kráľa” (porov. Ž 95-98). Svet a dejiny nie sú v ruke osudu, chaosu a slepej nevyhnutnosti. Naopak, vedie ich Boh tajomný, ale zároveň túžiaci po tom, aby ľudstvo pevne žilo v spravodlivých a pravých vzťahoch. On „upevnil zemekruh, nepohne sa a spravodlivo súdi národy... Spravodlivo bude súdiť zemekruh a národy podľa svojej pravdy.” (Ž 96, 10. 13).

Všetci sme teda v Božích rukách, v rukách Pána a Kráľa, a všetci ho oslavujeme v dôvere, že nás nenechá vypadnúť zo svojich stvoriteľských a otcovských rúk. V tomto svetle môžeme lepšie oceniť tretí významný prvok tohto žalmu. Stredobodom chvál, ktoré nám žalmista kladie na pery, je istý druh vyznania viery vyjadrenej radom prívlastkov, ktoré vystihujú vnútornú skutočnosť Boha. Toto esenciálne Krédo obsahuje nasledujúce výrazy: Pán a Boh, Pán a náš stvoriteľ, my sme jeho ľud, Pán je dobrý, jeho milosrdenstvo je večné, jeho vernosť nemá konca (porov. v. 3-5).

Ide tu predovšetkým o obnovenie vyznania viery v jediného Boha, ako to žiada prvé prikázanie Desatora: „Ja som Pán, tvoj Boh... nebudeš mať iných bohov okrem mňa! (Ex 20, 2. 3). A ako sa opakuje v Biblii častejšie: Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet” (Dt 4,39). Potom sa ohlasuje viera v Boha stvoriteľa, ktorý je prameňom bytia a života. Nasleduje potvrdenie vyjadrené takzvanou „formulou zmluvy”, teda istoty, že Izrael je Bohom vyvolený: „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda” (v. 3). Je to istota, ktorú si osvoja veriaci nového Božieho ľudu vo vedomí, že tvoria stádo, ktoré najvyšší pastier duší vedie k večným nebeským pasienkom (porov. 1Pt 2, 24).

Po oslávení jedného Boha, pôvodcu a prameňa zmluvy, portrét Pána, ako ho ospevuje náš žalm, pokračuje meditáciou o troch božských vlastnostiach, často vyzdvihovaných v žaltári: o dobrote, milosrdnej láske (hésed), o vernosti. Sú to tri čnosti charakterizujúce zmluvu Boha so svojím ľudom; vyjadrujú spojenie, ktoré sa už nepreruší, v priebehu generácii, napriek nečistej rieke hriechov, vzbúr a neverností ľudu. S jasnou dôverou v Božiu lásku, ktorá nikdy neprestane, Boží ľud kráča dejinami aj so svojimi pokušeniami a každodennými slabosťami.

Táto dôvera sa stáva spevom, a dokonca nestačia ani slová, ako poznamenáva svätý Augustín: „O čo viac sa rozmnoží láska, o to viac si uvedomíš, čo si povedal a čo si nepovedal. Totiž predtým, keď si zavoňal určité veci, myslel si si, že môžeš použiť slova, aby si poukázal na Boha. Keď si potom z nich ochutnal, všimol si si, že nie si schopný primerane vysvetliť, čo pociťuješ. A keď si uvedomuješ, že nevieš slovami vyjadriť to, čo prežívaš, mal by si vari preto mlčať a nechváliť Boha?... Celkom iste nie. Nebudeš predsa taký nevďačný! Jemu patrí česť, úcta a najväčšia chvála... Počúvaj žalm: „Jasaj na chválu Pánovi celá zem!' Pochopíš radosť a jasanie celej zeme, ak sa ty sám budeš radovať v Pánovi” (Esposizioni sui Salmi 111/1, Roma 1993, p, 459).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 4/2001