Nevďačnosť plodí násilie, vďačnosť však môže obnoviť pokoj …

Evanjelium nám dnes predkladá dramatické podobenstvo so smutným koncom (porov. Mt 21, 33-43). Majiteľ pozemku vysadil vinicu a dobre sa o ňu staral; potom, keď musel odísť, zveril ju vinohradníkom. V čase oberačky poslal svojich sluhov, aby prevzali úrodu. Avšak vinohradníci s nimi zle zaobchádzali a zabili ich; vtedy pán posiela svojho syna, no zabili aj jeho. Ako je to možné? Čo sa pokazilo? V tomto podobenstve je Ježišovo posolstvo.

Hospodár robí všetko správne, s láskou: sám osobne sa usiluje, vysadil vinicu, obohnal ju plotom, aby ju chránil. Vykopal jamu pre lis a postavil strážnu vežu (porov. v. 33). Potom zveril vinicu poľnohospodárom, prenajal im svoj cenný majetok a správal sa k nim spravodlivo, aby bola vinica dobre obrábaná a prinášala ovocie. Vzhľadom na tieto predpoklady by sa vinobranie malo skončiť radostne, v slávnostnej atmosfére, spravodlivým prerozdelením úrody k spokojnosti všetkých.

Namiesto toho sa do myslí vinohradníkov vkradli nevďačné a chamtivé myšlienky: Všimnime si, že pri koreni konfliktov je vždy nejaká nevďačnosť a nenásytné myšlienky, privlastňovanie si vecí už od začiatku. „Nemusíme hospodárovi nič dávať. Produkt našej práce je len náš. Nikomu sa nemusíme zodpovedať!“ Takto zmýšľajú títo robotníci. A to nie je pravda: mali by byť vďační za to, čo dostali a ako sa s nimi zaobchádzalo.

Namiesto toho nevďačnosť podnecuje chamtivosť a rastie v nich postupný pocit vzbury, ktorý ich vedie k tomu, že vidia realitu zdeformovane, akoby bol majiteľ, ktorý im dal prácu, dlžníkom voči nim a nie oni voči nemu. Keď vidia syna, idú dokonca tak ďaleko, že povedia: „To je dedič. Poďme, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“ (v. 38). A z poľnohospodárov sa stávajú vrahovia. Všetko je to proces. A tento proces sa mnohokrát odohráva v ľudských srdciach, dokonca aj v našich srdciach.

Týmto podobenstvom nám Ježiš pripomína, čo sa stane, keď sa človek klame a koná podľa seba a zabúda na vďačnosť, zabúda na základnú skutočnosť života: že dobro pochádza z Božej milosti, že dobro pochádza z jeho nezištného daru. Keď na to človek zabúda, na Božiu bezodplatnosť, potom končí tak, že svoj stav a svoje obmedzenia už nežije s radosťou, že sa cíti byť milovaný a zachránený, ale žije v smutnej ilúzii, že nepotrebuje ani lásku, ani spásu.

Človek sa prestáva nechať milovať a ocitá sa v zajatí vlastnej chamtivosti, v zajatí potreby mať niečo viac ako ostatní, v zajatí túžby vyniknúť nad ostatnými. Je to nepekný proces a stáva sa nám to veľakrát. Skutočne sa nad tým zamyslime. Odtiaľ pramení veľa nespokojnosti a obviňovania, veľa nedorozumení a veľa závisti; a hnaný zášťou môže človek upadnúť do víru násilia. Áno, drahí bratia a sestry, nevďačnosť plodí násilie, oberá nás o pokoj a núti nás počúvať krik a hovoriť so zvýšeným hlasom, bez pokoja, zatiaľ čo jednoduché „ďakujem“ môže priniesť pokoj!

Panna Mária, ktorej duša velebí Pána, nech nám pomáha, aby sa vďačnosť stala svetlom, ktoré každý deň vychádza z nášho srdca.

(Zdroj: Inšpirované myšlienkami svätého otca Františka)

Podnety k zamysleniu:

Pokúsim sa vnímať situáciu, keď hospodár vysadil vinicu. Tá vinica je môj život. Ja som vinohradník. Uvedomujem si, že som dostal život a vieru ako dar? Verím, že všetko sa začína Pánovou milosťou? Uvedomujem si, že som jej príjemcom bez zásluh, a som nezištne milovaný a zachránený? A predovšetkým, viem odpovedať na milosť a povedať „ďakujem“?

Uvedomujem si, že môj život je vinicou, že ja som darom pre Hospodára? Hospodár robí všetko správne a s láskou. Nechávam sa obrábať Hospodárom? Teším sa z toho?

Koho Boh poslal, aby bol spolu so mnou robotníkom v mojej vinici? Kto mi pomáha obrábať ju? Som mu za to vďačný?

Robotníci sa nechceli nikomu zodpovedať. Preto sa zamotali do vlastných myšlienok a chamtivostí. Je niekto, s kým vyhodnocujem svoje kroky „obrábania vinice“, čiže kroky duchovného napredovania? 

Ako je to s vinicou života iného človeka, ktorú ma posiela Boh „obrábať“. Ktoré sú to vinice? Obrábam ich s láskou?

Tri slová sú tajomstvom ľudského spolužitia: ďakujem, prosím, prepáč. Viem povedať tieto tri slová? Ďakujem, prosím, prepáč?

Môžem Hospodára pozvať na rozhovor a poďakovať sa mu za to, že každá vinica je mu milá a o každú sa spravodlivo a s láskou stará. Za to, že mi zveruje vinicu, ktorou je môj život ale aj vinice iných ľudí v dôvere, že sa o ne budem s láskou starať tak, ako sa aj on sám stará.