Buďme úprimní pred Bohom v našich zlyhaniach.

Evanjeliový úryvok nedele cez podobenstvo O dvoch synoch hovorí o pozvaní stať sa Božími spolupracovníkmi. Toto pozvanie je z Božej strany stále otvorené aj po odmietnutí zo strany človeka.

Dnes nám evanjelium hovorí o dvoch synoch, ktorých otec žiada, aby išli pracovať do vinice. Prvý z nich v okamihu odmietne, ale potom si to rozmyslí a ide. Druhý syn naopak, hneď odpovie „idem“, ale napokon nejde.

Čo sa dá povedať o týchto dvoch spôsoboch správania? Hneď nám môže napadnúť, že ísť pracovať do vinice si vyžaduje obetu a že obetovať sa niečo stojí; nejde to prirodzene, aj keď je tam istá krása z poznania, že sú synmi a dedičmi. Problém tu však nie je ani tak v odpore voči tomu ísť pracovať do vinice, ale v úprimnosti či neúprimnosti pred otcom a pred sebou samým. Totiž ani jeden zo synov sa nechová vzorne, jeden z nich klame, zatiaľ čo ten prvý urobí chybu, ale aspoň zostáva úprimný.

Pozrime sa najprv na syna, ktorý povedal „idem“, ale nakoniec nešiel. On nechce plniť otcovu vôľu a zároveň o tom nechce ani diskutovať a hovoriť. Skrýva sa teda za „áno“, za falošný súhlas, ktorý zakrýva jeho lenivosť a zachová jeho „povesť“ pre túto chvíľu, je to pokrytec. Vyhne sa konfliktu, ale otca podvedie a sklame, znevážiac ho horším spôsobom, ako by to urobil priamym „nie“.

Problém človeka, ktorý sa takto správa, je v tom, že je nielen hriešnik, ale je aj skazený, pretože bez problémov klame, aby zakryl a zamaskoval svoju neposlušnosť, bez toho, aby prijal akýkoľvek dialóg alebo úprimnú konfrontáciu.

Prvý syn, ten, ktorý povie „nie“, ale napokon ide, je naopak úprimný. Nie je dokonalý, ale je úprimný. Samozrejme, že by sme radšej videli, keby hneď povedal „áno“. Nie je to tak, ale aspoň otvorene a trochu odvážne prejaví svoju neochotu. To znamená, že preberá zodpovednosť za svoje správanie a koná úprimne. Potom, vďaka tejto hlbokej úprimnosti sa dostáva do diskusie so sebou samým, rozmýšľa nad svojím konaním a príde na to, že sa mýlil. Mohli by sme povedať, že je hriešnikom, ale nie je skazený.

Dobre počúvajte: je to hriešnik, ale nie je skazený. A pre hriešnika vždy existuje nádej na vykúpenie; pre skazeného človeka je to však oveľa ťažšie. Jeho falošné „áno“, jeho elegantné, ale pokrytecké vystupovanie a jeho pretvárka, ktoré sa stali zvykom, sú vlastne ako taká hrubá „gumená stena“, za ktorou sa ukrýva pred volaním svojho svedomia. A títo pokrytci spôsobujú toľko zla! Hriešnici áno – to sme všetci – ale skazení nie! Hriešnici áno, skazení nie!

Pozrime sa teraz na seba samých a v tomto svetle si položme niekoľko otázok. Tvárou v tvár úsiliu žiť čestný a dobrý život, zaviazať sa žiť ho podľa Otcovej vôle, som ochotný povedať „áno“ každý deň, aj keby ma to malo niečo stáť? A aj keď zlyhám, som úprimný v konfrontácii s Bohom o svojich ťažkostiach, pádoch, slabostiach? A keď poviem „nie“, vrátim sa potom? Porozprávajme sa o tom s Pánom.

Keď robím chyby, som ochotný robiť pokánie a vrátiť sa späť uvažujúc nad svojím konaním? Alebo zatváram oči a žijem s akousi maskou na tvári, starajúc sa len o to, aby som vyzeral dobre a slušne? Som napokon hriešnik ako všetci ostatní alebo je vo mne niečo skazené? Nezabudnite: hriešnici áno, skazení nie.

Nech nám Panna Mária, Zrkadlo spravodlivosti, pomôže byť úprimnými kresťanmi.

(Zdroj: Inšpirované myšlienkami svätého otca Františka)

Podnety k zamysleniu:

Ježiš nechce odo mňa zbožnosť budovanú na slovách, ale na konkrétnych skutkoch. Za príklad mi dáva dvoch synov. Ku ktorému z nich by som prirovnal svoje životné postoje? Kým som najčastejšie: človekom sľubov a prehlásení, alebo človekom konkrétnych rozhodnutí a činu?

Aký mám postoj k sľubom, ktoré som dal Bohu? Som dôsledný vo svojich duchovných predsavzatiach? Môžem s Bohom hovoriť o svojej vernosti prísľubom alebo sľubom, ktoré som dal Bohu (kňazská, rehoľná či manželská vernosť, atď.).

Ježiš chápe môj odpor, ba dokonca vzburu v plnení jeho vôle. Dáva mi čas. Túži však po tom, že svoje postoje prehodnotím a napokon mu poviem: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“. Takýto postoj ho teší oveľa viac, ako „zdvorilá reč“, z ktorej nevyplýva konkrétny krok napredovania.

Ježiš upriamuje moju pozornosť na postoje formalizmu a zbožnosti postavenej na niečom, čo je iba zdanlivé. Zhoduje sa moja vonkajšia zbožnosť so stavom môjho srdca? Je moje srdce upriamené viac na Boha alebo na ľudskej mienke?

Ježiš ma pozýva uveriť jeho slovám. Spasení budú hriešnici, ktorí prijímajú napomenutie spravodlivého. Môžem poprosiť Ježiša, aby mi pomohol odhaliť vo mne pýchu a predstieranie. Aby mi očistil srdce, ktoré bude úprimné a pravdivé: „Ježiš, chcem byť pravdivý a priamy! Amen“