Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.

Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.

No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘

Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘

On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.

A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ Mt 18, 21-35

V podobenstve o milosrdnom kráľovi, ktoré čítame v dnešnom Evanjeliu, nachádzame hneď dvakrát takúto prosbu: „Pozhovej mi a všetko ti vrátim“.

Prvýkrát ju vyslovuje sluha, ktorý dlhuje svojmu pánovi desaťtisíc talentov, enormnú sumu, dnes by sme hovorili o niekoľkých miliónoch eur.

Po druhýkrát prosbu zopakuje iný sluha toho istého pána. I on je dlžný, no nie pánovi, ale tomu prvému sluhovi, ktorý má voči pánovi obrovský dlh. Jeho dlžoba je však nepatrná, iba ako týždenný plat.

Centrom podobenstva je zhovievavosť, ktorú pán preukazuje sluhovi s tým väčším dlhom. Evanjelista podčiarkuje, že „pán sa nad sluhom zľutoval – nikdy nezabúdajme na tieto slová, ktoré patria samému Ježišovi: ‘zľutoval sa’, Ježiš sa vždy zľutoval –  pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu“. Odpustil mu veľmi veľkú dlžobu, išlo teda o veľké prepáčenie!

Ale sluha sa hneď na to ukáže ako neľútostný voči svoju spolusluhovi, ktorý mu dlží skromnú sumu. Nepočúva ho, oborí sa na neho a nechá ho uvrhnúť do žalára, až kým mu dlh nesplatí, ten malý dlh. Keď sa Pán o tom dozvie, pobúrený si zavolá podlého sluhu a odsúdi ho: „Ja som ti odpustil tak veľa a ty nie si schopný odpustiť toto málo?“

V podobenstve nachádzame dva rozdielne postoje: postoj Boha – reprezentovaný kráľom –, ktorý mnoho odpúšťa, lebo Boh vždy odpúšťa, a postoj človeka. V Božom prístupe je spravodlivosť preniknutá milosrdenstvom, zatiaľ čo postoj človeka sa obmedzuje na spravodlivosť. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa odvážne otvorili sile odpustenia, lebo v živote sa spravodlivosťou všetko nevyrieši, to vieme. Potrebná je milosrdná láska, ktorá tvorí aj základ Pánovej odpovede na Petrovu otázku, ktorá predchádza ono podobenstvo. Petrova otázka znie: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?“A Ježiš odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“. V symbolickom jazyku Biblie to znamená, že máme odpúšťať neustále!

Koľkému utrpeniu, koľkej trýzni, koľkým vojnám by sa mohlo predísť, ak by odpustenie a milosrdenstvo boli štýlom nášho života! A to aj v rodinách, aj v nich: je toľko rozdelených rodín, ktoré si nedokážu odpustiť, toľko bratov a sestier, ktorí v sebe nosia nenávisť. Je nevyhnutné uplatňovať milosrdnú lásku vo všetkých ľudských vzťahoch: medzi manželmi, rodičmi, deťmi, vo vnútri spoločenstva, v Cirkvi a tiež v spoločnosti a politike.

Veta z Knihy Sirachovcovej znie takto: „Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť“ (Sir 28,6). Nádherná veta! Pamätaj na svoj koniec! Pamätaj na to, že budeš na márach… chceš si niesť nenávisť až tam? Pamätaj na svoj koniec, zanechaj nenávisť! Premýšľajme nad touto vetou, tak silnou: „Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť.“

Odpúšťať nie je ľahké, lebo v pokojnej chvíli si niekto povie: „Áno, tento mi všeličo porobil, no ja som tiež toho vykonal. Je lepšie odpustiť, aby sa mi odpustilo.“ Potom sa ale zášť vráti, ako otravná letná mucha, a krúži jednostaj dookola… Odpustiť nie je iba vec jedného okamihu, je to niečo sústavné proti, tejto nenávisti, ktorá sa vracia. Pamätajme na náš koniec, zanechajme nenávisť.

Dnešné podobenstvo nám pomáha naplno pochopiť význam tej vety, ktorú vyslovujeme v modlitbe Otče náš: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Tieto slová obsahujú rozhodujúcu pravdu. Nemôžeme sa dožadovať od Boha odpustenia, ak my sami neudelíme odpustenie svojmu blížnemu. Podmienkou je: pamätať na svoj koniec, na Božie odpustenie, a prestať s nenávisťou. Odožeň zášť, tú neodbytnú muchu, ktorá sa ustavične vracia späť. Ak sa nebudeme usilovať odpúšťať a milovať, ani nám sa nedostane odpustenia a lásky.

Zverme sa do materského príhovoru Božej Matky: Ona nech nám pomáha uvedomiť si, akými sme dlžníkmi pred Bohom, a vždy na to pamätať, aby sme tak mali srdce stále otvorené pre milosrdenstvo a dobrotivosť.

(Zdroj: inšpirované myšlienkami sv. o. Františka)